Otázky na skušku 2020.2021 makro 1. Nevyhnutnosť výroby, základné výrobné faktory, ekonomické zákony. 2. Vznik ekonómie ako vedy, prehistória ekonomickej vedy. Veda je živý a vyvíjajúci sa organizmus. O ekonómii, ktorá predstavuje neustále sa vyvíjajúcu vednú disciplínu, meniacu sa pod vplyvom rozvoja spoločnosti a jej ekonomiky to platí tiež. O ekonómii sa zvykne hovoriť, že je to najstaršie umenie a zároveň najmladšia veda. Ekonómiu možno vymedziť mnohorako v závislosti od toho, ktorú z jej stránok a skúmaní chceme zdôrazniť. Vzniku každej vedy predchádza viac či menej dlhý proces postupného hromadenia poznatkov o určitých javoch, vlastnostiach vecí, objavovania súvislostí medzi nimi, príčin, ktoré ich vyvolávajú. Len na určitom stupni historického vývoja sa vytvárajú také objektívne podmienky, ktorých dôsledkom sú pokusy nahromadené poznatky o príslušnom predmete v pojmoch, kategóriách a zákonoch usporiadať do teoretického systému. Tak sa sformovala aj ekonómia so svojím predmetom, logickou štruktúrou a vedeckými metódami. Ekonómia ako každá iná vedná disciplína sa neustále vyvíja, pretože historický proces poznania sa nikdy nekončí. To čo sa dnes prezentuje ako teoretický systém poznatkov, sa zajtra nevyhnutne bude javiť iba ako stupeň vo vývoji poznania. S prejavmi ekonomického myslenia sa stretávame už v ranom štádiu vývoja civilizácie. Už v literárnych pamiatkach Sumeru, Babylonu a Egypta z 5. až 4. tisícročia pred n. 1. nachádzame zmienky o organizácii hospodárstva. Ako najstaršia pamiatka sa historickej literatúre uvádza „Správa o stabilnom a pohyblivom vlastníctve vládcu“, ale najmä „Zákonník kráľa Chamurapiho“ ( 1 792 – 1 750 pred. n. 1.). Ekonomické myšlienky tohto i nasledujúcich období boli len okrajovým produktom iných vedných disciplín, najčastejšie filozofie a histórie. V tomto období bolo poznatkov ešte málo a neexistovali vhodné metódy skúmania, ktoré by umožňovali odhaliť vnútorné súvislosti medzi získanými poznatkami a zaradiť ich do teoretického systému Preto toto obdobie označujeme ako predhistóriu ekonomickej vedy. Predhistória zhŕňa dlhé obdobie (do 17. stor. n. 1.) postupného hromadenia poznatkov, predstáv, čiastkových hodnotení tých javov, ktoré sa stanú predmetom budúcej vedy. Predhistóriu ekonomickej vedy tvoria ekonomické názory: Starovekého Grécka – najstarší obraz o hospodárskych a sociálnych pomeroch starogréckei spoločnosti za zachoval v epickej básni gréckeho básnika Homéra v Iliade a Odysei. V homérovekai spoločnosti sa už prejavovali náznaky rozpadu pospolnej rodovej spoločnosti. V samých počiatkoch bola druhá veľká spoločenská deľba práce. Homér pozná spolu sotva desať samostatných povolaní. Fyzická práca sa nepovažovala za zahanbujúcu. Otroctvo bolo zriedkavé. Hesiodos v básni „Práca a dni“ popisuje spoločenské pomery v roľníckej Bojótií na rozhraní 8. a 7. storočia pred. n. 1. Vznik súkromného vlastníctva pôdy spôsobil vznik najrôznejších foriem útlaku zo strany rodovej aristokracie. Básnik radí svojmu bratovi, aby „...priložil ruku k prácu, ktorú smrteľníkom dali v údel a lós bohovia. Ekonomické názory antického Grécka sa v najvyspelejšej podobe nachádzajú v dielach významných filozofov Xenofóna, Platóna a Aristotela. Xenofón je s najväčšou pravdepodobnosťou autorom pojmu ekonomika. Je autorom jedného z najvýznamnejších ekonomických spisov tej doby „Oekonomikos“. Táto práca obsahuj praktické rady a pokyny ako viesť domácnosť, ktorá získava skoro všetky potrebné veci z poľnohospodárskej výroby. Uvažuje o pojme statok a tvrdí, že statkami sú len užitočné veci, t. j. veci, ktoré majiteľ vie využívať. V ekonomických názoroch Platóna zaujíma ústredné miesto učenie o deľbe práce. Podľa Platóna je deľba práce nevyhnutná, pretože potreby ľudí sú rozmanité a neustále rastú, zatiaľ čo každý človek má vrodené schopnosti len pre určitý druh práce. Významné miesto patrí v dejinách ekonomickej vedy Aristotelovi predovšetkým pre originálnosť a kvalitu analýzy niektorých kategórií tovarovej výroby. Pri analýze výmeny odhalil vzťah rovnosti medzi vymieňanými tovarmi a položil otázku, v čom spočíva táto rovnosť celkom odlišných úžitkových hodnôt, ktoré sú predmetom výmeny. Tým meradlom je podľa neho potreba, ktorá všetko udržiava pohromade, lebo keby ľudia nič nepotrebovali, alebo by nemali rovnaké potreby, výmena by alebo vôbec nejestvovala, alebo by nejestvovala nijaká vzájomná výmena. (Bobáková 1996) Ekonomické myslene antického Ríma nedosahuje svojim významom ekonomické myslenie antického Grécka. Väčšina jeho literárnych pamiatok, týkajúcich sa hospodárskych otázok sa zaoberá prakticko-organizačným otázkami poľnohospodárstva V ekonomickom myslení antického Ríma sa rovnako ako v myslení Grécka prejavoval záporný vzťah k tovarovo-peňažnému hospodárstvu a k úžerníctvu a kladný vzťah k poľnohospodárstvu a naturálnemu hospodárstvu. Hlavnými predstaviteľmi teórie naturálneho hospodárstva boli Cato starší, Varro, Collumella, Svätý Augustín. Ekonomické učenie stredoveku reprezentuje Tomáš Akvinský. Je najvýznamnejším predstaviteľom kanonistov. Jeho najvýznamnejším dielom je „Suma theologiae“. Je to encyklopedické dielo, obsahujúce názory teologické, filozofické, politické, právne a ekonomické. Rozdelenie spoločnosti na triedy považuje za prirodzené a večné. Poddaných prirodzená deľba práce predurčila na nízku fyzickú prácu. Prácu duševnú vyhlasuje za šľachetnú. Súkromné vlastníctvo považuje za prirodzené. Usiloval sa vysvetliť zásady určovania cien, ktoré by zaručovali ekvivalentnosť výmeny. Tak vzniklo učenie o spravodlivej cene. Spravodlivá cena musí prihliadať k nákladom a práci, vynaloženým pri výrobe, resp. pri predají tovaru ak postaveniu výrobcu alebo obchodníka v spoločnosti. Cena má zabezpečiť živobytie primerané ich stavu. Ekonomické učenie merkantilizmu predstavuje prvú ucelené podobu v ktorej sa ekonomické myslenie pokúsilo o teoretické zdôvodnenie základov trhovej ekonomiky. Vyvíjalo sa v 17. a 18. storočí nielen v podobe ekonomickej teórie, ale aj ako praktický prúd ekonomických názorov. Merkantilizmu zohral významnú úlohu vo formovaní ekonómie ako samostatnej vedy. Nevytvoril ešte samostatnú školu, preto ho považujeme iba za súčasť jej predhistórie. Merkantilizmus odzrkadľoval názory obchodnej buržoázie. Jeho miesto v dejinách ekonomickej vedy je do značnej miery dané tým, že sa pokúsil o zovšeobecnenie hlavných vývinových tendencií a ekonomických procesov období tzv. pôvodnej akumulácie kapitálu a snažil sa teoreticky zdôvodniť hospodársku politiku, ktorej hlavným charakteristickým znakom bol protekcionizmu. Za hlavný zdroj bohatstva pokladal zahraničný obchod, ktorý do krajiny zabezpečoval prílev drahých kovov. Merkantilisti stotožňovali bohatstvo s peňažnou formou kapitálu. Preto za produktívnu považovali iba prácu vynaložení pri t'ažbe zlata a striebra a prácu, ktorá zabezpečovala prílev drahých kovov do krajiny (v exportných odvetviach, v zahraničnom obchode). Vývoz drahých kovov z krajiny bol zväčša zakázaný. Obchodníci získané peniaze z predaja tovarov nesmeli z krajiny vyviezt, ale museli za nich kúpiť tovar vyrobený v danej krajine. Cieľom týchto opatrení bolo dosiahnu aktívnu peňažnú bilanciu. Hlavnými predstaviteľmi merkantilizmu boli: W. Stafford, T. Mun, J. Colbert. Vznik ekonómie ako vedy je spojený s klasickou školou politickej ekonómie ( polovica 17. stor. do 30. rokov 19. stor. Jej hlavnými predstaviteľmi boli W. Petty, R. Turgot, A. Smith, D. Ricardo a ďalší. Základom vzniku modernej ekonómie je dielo A. Smitha „Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov“, vydané v roku 1776. Jeho najvýznamnejším prínosom je myšlienka hospodárskej slobody, podľa ktorej trhový mechanizmus je prirodzený samoregulačný systém. (Tento umožňuje fungovanie trhovej ekonomiky, ak je zabezpečená sloboda človeka, vlastníctva a podnikania. Smith predpokladá, že všetky ekonomické javy a procesy vyplývajú z prirodzenej povahy človeka – egoistu, ktorý sleduje svoj osobný záujem a ten je hybnou silou celého systému. Trhový systém funguje tým dokonalejšie, čím slobodnejšie môžu jednotlivci sledovať vlastné ekonomické záujmy. Vzniká medzi nimi konkurencia, ktorá prináša slobodnú hru ekonomických síl trhu. Tým sa naplňajú ekonomické záujmy jednotluvca i celej spoločmosti. Klasická škola politickej ekonómie vznikla a rozvíja sa v podmienkach manufaktúrnej deľby v Anglicku. Predmetom skúmania bolo skúmanie vzniku a zvâčšovania bohatstva a jeho zdrojou Smith pod vplyvom filozofického individualizmu a egoizmu J. Locka rozpracoval ideu prirodzentek zákonov vo svojej koncepcii , neviditeľnej ruky“. V každej slobodnej spoločnosti pôsobí „neviditeľná ruka“ a to tak, že pokiaľ môže každé indivíduum sledovať svoj vlastný záujem a osobný prospech, tak toto jeho sebecké konanie nakoniec vedie k spoločensky optimálnemu výsledku. Každý jednotlivec má na zreteli vlastný prospech. Ale práve to, že mu ide o jeho vlastný prospech vedie ho prirodzene alebo skôr nutne k tomu, že svoj kapitál najradšej pritom používa spôsobom pre spoločnosť najprospešnejším.] (Smith, 1958) Klasickí ekonómovia používali pri svojom skúmaní metódu abstrakcie a dedukcie, pričom vychádzali zo známych alebo hypotetických predpokladov. Klasická ekonomická teória sa zaoberala otázkami rastu a rozvoja. Jej hlavný záujem sa sústredil na povahu príčiny bohatstva národov, na rozdeľovanie národného produktu medzi výrobné faktory na pozadí rastúcej populácie, obmedzených zdrojov a voľnej konkurencie. Silne sa orientovala na odporučen hospodárskeho liberalizmu. Ako prvá škola sformulovala zásady uskutočňovania rozpočtovej politiky pre tvorbu hospodárskej politiky Predstavitelia klasickej školy boli zástancami politiky a odvodila toto pravidlo z ucelenej ekonomickej teórie. Ekonomické učenie fyziokratov vzniklo v polovici 18. stor. a predstavuje francúzsku podobu klasickej školy politickej ekonómie. Je v dejinách ekonomickej vedy prvá škola, ktorá má svojho zakladateľa a hlavného predstaviteľa a tvorí ju celý rad teoretikov, spojených dokonalou zhodou svojich učení. Nadvláda prírody (fyziokracia) vtlačila pečať celému teoretickému prúdu ekonomického myslenia. Fyziokrati označujú prírodu za rozhodujúceho činiteľa pri tvorbe bohatstva. Bolo to spôsobené špecifickými podmienkami, v ktorých sa v tomto období vyvíjala francúzska ekonomika. Jednostranná merkantilistická politika zameraná predovšetkým na rozvoj exportného priemyslu a nízke ceny poľnohospodárskych produktov vyvolali úpadok francúzskeho poľnohospodárstva. Táto skutočnosť sa odzrkadlila aj v ekonomickom myslení Francúzska, v odmietnutí merkantilizmu a jednostrannom precenení poľnohospodárstva. K dosiahnutiu ideálneho stavu spoločnosti možno podľa fyziokratov dospieť aj na základe voľného pôsobenia prirodzených zákonov. Fyziokrati odmietli merkantilistickú predstavu o vzniku bohatstva v obehu a snažili sa nájsť jeho zdroj vo výrobe. v poľnohospodárstve. F. Quesnay vychádzal zo zásady, že v prirodzenom poriadku spočívajúcom na hospodárskej slobode a voľnej konkurencii nastáva výmena rovnakých hodnôt, ekvivalentov. Preto v oblasti obehu nemôže vzniknúť nijaký dôchodok. Tak ako sa vyvíjal kapitalizmus so svojimi pozitívnymi i negatívnymi znakmi, postupne od 16. storočia až do 19. storočia vznikalo učenie utopického socializmu. K zakladateľom raného utopíckého socializmu patril R. More a T. Campanella. V prvej tretine 19. storočia vzniklo učenie Vrcholného utopického socializmu v dielach R. Owena a H. de Saint-Simona. Utopickí socialisti očakávali socialistickú premenu spoločnosti zhora, od vládnucich vrstiev spoločnosti. Utopický socializmus za hlavnú príčinu sociálno-ekonomických problémov kapitalizmu považuje súkromné vlastníctvo a preto vznikli utopické koncepcie usporiadania spoločnosti na báze spoločenského vlastníctva. K rozvoju ekonómie ako vedy prispel aj K. Marx svojim dielom Kapitál, ktoré sa stalo základom marxistickej politickej ekonómie. Vo svojich dielach vychádzal z ekonomických teórií A. Smitha a D. Ricarda a z učenia utopického socializmu. Základom vykorisťovania robotníkov je prívlastňovanie si nadhodnoty vlastníkmi kapitálu. Nadhodnota je nadbytok, ktorý vytvára pracovná sila nad svoju hodnotu, základom ktorej je mzda. Pracovná sila je totiž schopná vytvoriť väčšiu hodnotu, než akú sama má. Predpokladom hospodárskeho rastu kapitalizmu je akumulácia kapitálu. Podľa Marxovej teórie v kapitalistickom hospodárstve dochádza na jednej strane k zvýšeniu vykorisťovania robotníkov a na druhej strane zväčšovanie bohatstva v rukách malej časti spoločnosti. J Ako najhodnotnejšiu časť jeho učenia považujú mnohí ekonómovia teóriu reprodukcie kapitálu a cyklického vývoja ekonomiky. Marxistická politická ekonómia tvorila základ a východisko ekonomickej organizácie spoločnosti bývalých socialistických krajín. Tradície A. Smitha rozvíjala v ďalšom období neoklasická ekonómia, ktorá mala dominantné postavenie od 70. rokov 19. stor. do 30. rokov 20. storočia. Orientovala sa na najmä na analýzu ponuky a dopytu, cien, spotreby pod. Základom neoklasickej ekonómie je princíp hraničnej užitočnosti na základe čoho sa usiluje vysvetlitť akú úlohu majú v dopyte po tvaroch spotrebiteľské referencie, čiže užitočnosť. Neoklasická ekonómia vysvetlila proces tvorby rovnovážnej ceny. Podľa tejto teórie hodnotu tovaru určuje majiteľov subjektívny pocit uspokojenia poslednou jednotkou danej zásoby určitého tovaru. Významné miesto v neoklasickej ekonómii patrí A: Marshallovi, J.B. Clarkovi a L. Walrasovi. Marschall objasnil mechanizmu ponuky a dopytu a ukázal, že cena trhovej rovnováhy vzniká v priesečníku kriviek ponuky a dopytu. Pri tejto cene sa ponuka rovná dopytu,J. Clark rozšíril použitie tzv. hraničného princípu aj na výrobné faktory a vysvetlil hraničnú produktivitu práce a kapitálu. L. Walras vysvetlil teóriu všeobecnej ekonomickej rovnováhy, ktorá prispela k významným inováciám v metódach ekonomickej analýzy. Neoklasická ekonómia sa zaoberala len mikroekonomickými problémami, chýbala rozpracovaná makroekonomická teória. Keynesovskej makroekonomickej teórii, neokeynesovstvu a postkeynesovsku, prípadne aj ekonomickému učeniu druhej polovice 20. storočia sa budeme venovať v ďalších častiach učebnice. 3. Vzťah ekonómie a ostatných spoločenských vied, metódy skúmania, nástrahy v ekonómii, funkcie ekonómie. Ekonómia je veda o voľbe, t. j. o tom, ako spoločnosť využíva vzácne zdroje, ktoré môžu mať alternatívne použitie na výrobu užitočných tovarov a služieb a ako ich rozdeľuje medzi rozličné skupiny obyvateľstva. (Lisý et al., 2007, s. 32). Ekonómia je spoločenská veda, pretože skúma fungovanie určitého typu procesov v spoločnosti. Hraničí s ďalšími vednými disciplínami. Každá ekonomická veda skúma ekonomickú realitu zo svojho uhla pohľadu a svojim metódami. Ekonomická teória je najvšeobecnejšou ekonomickou disciplínou. Skúma základné zákonitosti hospodárskeho života, vysvetľuje základné ekonomické kategórie a základné súvislosti ekonomických javov a procesov. Usporadúva ich do prehľadného systému všeobecných výpovedí, zákonov, hypotéz, ktoré nie sú viazané na konkrétny čas a priestor. Dejiny ekonomických teórií sa zaoberajú štúdiom vzniku a historického vývoja ekonómie, ukazujú zložitú genézu vývoja ekonomického myslenia. Najužšie spojenie má ekonomická teória so špecializovanými ekonomickými disciplínami. Ekonómia ako teoretická vedná disciplína sa stáva základom širokej škály ekonomických vied (úsekové ekonomiky, prierezové ekonomiky, ekonomika financií, práce, dejiny ekonomických teórií). Ako úsekové ekonomiky označujeme ekonomiku priemyslu, poľnohospodárstva, dopravy, obchodu a pod. Prierezovými ekonomikami sú ekonomika práce, finančná teória, priestorová ekonomika, ktorých predmet sa čiastočne prekrýva s ekonómiou. Ekonómia súvisí aj s vedami kvantitatívnej analýzy (matematika, štatistika, účtovníctvo). Ekonómia, podobne ako ktorákoľvek iná vedná disciplína využíva celý rad metód. Metódy činnosť, vedúcu k dosiahnutiu určitého cieľa. súvislosti javov a procesov. Metóda teda predstavuje istým spôsobom usporiadanú cieľavedomú Podľa Lisého (2005. s. 36) delíme v ekonómii metódy na dve veľké skupiny: 1. Empirické metódy: pozorovanie, meranie, experiment. 2. Teoretické metódy: a) všeobecné: abstrakcia, analýza a syntéza, indukcia a dedukcia, b) špeciálne: kvantitatívne – modelovanie, matematické metódy, teória grafov, teória hier, sociologické metóda reprezentatívneho výberu, sociálna štatistika, sociálny experiment, systémové, komparatívne. Pozorovanie je súčasťou empirických metód. Neznamená len registráciu pozorovaných javov, ale aj ich interpretáciu. Schopnosť pozorovať javy a procesy závisí od predchádzajúcich znalostí bádateľa. Pozorovanie je potrebné uskutočniť opakovane, pretože iba tak možno overiť, či nejde o náhodu. Meranie je určitým druhom pozorovania. Ide o určenie kvantitatívnej stránky skúmaných javov a ich vlastností. Dôležitá je voľba jednotiek merania a voľba konštrukcie jednotlivých ukazovateľov. Experiment je taká metóda poznávania, pri ktorej sa za kontrolovaných a riadených podmienok skúmajú javy reálneho života s cieľom overiť pravdivosť určitej hypotézy alebo teória. Experiment umožňuje skúmať vlastnosti objektov v extrémnych podmienkach. Experimentovanie v ekonómii je zložitejšie ako v prírodných vedách, pretože tu je laboratóriom celá ekonomika a všetky iei subjekty. Širšie použitie v ekonomickej vede majú preto myšlienkové experimenty, pomocou ktorých možno vysvetľovať vzájomné vzťahy princípov určitej ekonomickej teórie na teoretických modeloch reálnych situácií. Abstrakcia je súčasťou teoretických metód. Predstavuje myšlienkový postup, pri ktorom odhliadame od nepodstatných vlastností a vzťahov skúmaného objektu a súčasne vyčleňujeme a skúmame jeho podstatné charakteristiky. Abstrakcia umožňuje preniknúť do podstaty javu, vyčleniť jeho podstatné vlastnosti. Výsledkom abstrahovania sú určité pojmy, kategórie, ktoré odrážajú spoločné, podstatné znaky určitej skupiny javov alebo predmetov. Metóda abstrakcie tým, že umožňuje izolovať podstatné javy a súvislosti od nepodstatných, umožňuje tiež sprístupniť analýze predmet skúmania. Analýza znamená myšlienkové rozčlenenie zložitej ekonomickej skutočnosti na jednotlivé časti, prvky, vlastnosti, procesy, čím sa vytvárajú podmienky na poznanie ich jednotlivých stránok. Hlbšie poznanie častí je predpokladom na lepšie poznanie javu ako celku. Vedecké poznanie vyžaduje poznávať aj vzťahy medzi jednotlivými časťami, vlastnosťami. To umožňuje syntéza. Syntéza predstavuje myšlienkové zjednotenie jednotlivých častí vyčlenených prostredníctvom analýzy do jedného celku. Syntéza umožňuje poznať vnútornú štruktúru skúmaných javov a procesov a vzájomné vzťahy medzi ich jednotlivými zložkami. Indukcia znamená odvodzovanie záverov z empirického materiálu. Je postupom od osobitného k všeobecnému, od jednotlivých faktov k všeobecným tvrdeniam, a teda k zovšeobecneniu. Väčšinou pri indukcii postupujeme k poznatkom, ktoré nie sú vyvodené zo všetkých javov celku, ale len z ich časti – neúplná indukcia. Závery z neúplnej indukcie nie sú jednoznačné, ale sú iba pravdepodobnými tvrdeniami, vyžadujúcimi ďalší dôkaz. Dedukcia je taký myšlienkový postup, ked sa zo všeobecnejšieho poznatku vyvodzuje poznatok konkrétnejší, t. j. zo všeobecného sa vyvodzuje jednotlivé. Matematické a štatistické metódy patria do skupiny špeciálnych, kvantitatívnych metód. Nachádzajú čoraz širšie uplatnenie v ekonómii. Ich využívanie viedlo k vytvoreniu ekonometrie, ekonomickej štatistiky, ktoré sa dnes považujú za pomocné ekonomické vedy. Ich prednosťou je schopnosť analyzovať kvantitatívnu stránku ekonomických procesov. K ich nevýhodám patrí nezohľadňovanie kvantitatívne odlišností. Systémové metódy patria do skupiny špeciálnych kvantitatívnych metód. Sú to také metódy odlišností. skúmania ktoré skúmajú objekty ako celostné útvary, resp. slúžia na analýzu a konštrukciu daných objektov ako systémov. Systémom sa rozumie celistvosť súboru prvkov, ktoré sú navzájom v určitých vzájomných vzťahoch. Každý systém je zasadený do určitého prostredia a práve voči nemu sa prejavuje ako celistvosť. Komparatívne metody sú sučasťou špeciálnych kvantitatívnych metód.Ich podstatou je porovnávanie objektov alebo ich prvkov s cieľom stanoviť ich zhodné alebo rozdielne znaky. Umožňujú poznať, v čom sa skúmaný jav líši od iných javov, resp. v čom sa tieto javy zhodujú.Porovnávať možno plán so skutočnosťou, vývoj v časovom rade, či rôzne ekonomické koncepcie. Modelovanie umožňuje uskutočňovať myšlienkové experimenty. Ekonomický model je zjednodušeným myšlienkovým obrazom, ktorý znázorňuje správanie ľudí v určitom spoločenskom prostredí. Komparatívne metódy sú súčasťou špeciálnych kvantitatívnych metód. Metóda reprezentatívneho výberu patrí k sociologickým metódam, je predpokladom vedeckej indukcie. Sociálna štatistika zabezpečuje a usporiadúva číselné údaje o spoločenských javoch do štatistických radov, schém a grafov, ktoré sú a usporadúva predpokladom na vedeckú indukciu. Sociálny experiment je pomerne problematickou možnosťou, pretože v spoločenských vedách nie je možný pokus. Použitie konkrétnej metódy závisí od cieľa a rozsahu skúmaného javu alebo procesu. Výber vhodných metód a ich kombinácií je jednou z najdôležitejších súčastí celého procesu skúmania ekonomického života. Metódy používané v ekonómii sa neustále vyvíjajú, zdokonaľujú. Súčasne sa ich použitie stáva náročnejším, pretože samotný reálny ekonomický život je výsledkom zložitých väzieb, dynamicky sa vyvíjajúcich vzájomných vzťahov. Ekonómia ako veda má svoju metodológiu. Metodológia je súbor postupov a prístupov vo vedeckom skúmaní, formulovaní problémov a ich riešení. Aplikácia vedeckých metód skúmania vychádza z niekoľkých na seba nadväzujúcich fáz: proces pozorovania a analýz, formovanie hypotéz, testovanie hypotéz a ich interpretácia, syntéza. Ekonomická realita je vždy veľmi zložitá. Preto metódy, ktoré ekonómovia používajú pri skúmaní ekonomických procesov, by mali byť čo najdokonalejšie. Pre ekonomickú analýzu a zovšeobecnenie získaných poznatkov je dôležitá schopnosť abstraktného myslenia. Abstraktné myslenie pomáha zbaviť sa nepodstatných a náhodných skutočností a zároveň umožňuje uviesť do vzájomného vzťahu podstatné, a pre určitý jav dôležité súvislosti a väzby. V ekonomickom myslení sa možno stretnúť aj s nástrahami pri posudzovaní ekonomickej reality. Ich nepoznanie a nepochopenie by mohlo viesť k nesprávnym poznatkom a záverom. Ceteris paribus (v rovnakých podmienkach) – tento metodologický predpoklad znamená, že jav analyzujeme za inak nezmenených podmienok, Ekonomické javy a procesy je potrebné analyzovať a porovnávať v rovnakých podmienkach. Tento predpoklad znamená, že ak skúmame vplyv jedného meniaceho sa faktora, musíme ostatné faktory udržiavať konštantné. Veľmi častou chybou býva práve nedodržanie zásady usudzovania o ekonomických procesoch za rovnakých ostatných podmienok. Omyl post hoc je chybný metodologický predpoklad, pri ktorom zjednodušene predpokladáme, že ak jav A predchádza javu B, znamená to, že jav A vyvoláva jav B. V skutočnosti to, že jedna udalosť nasleduje po inej, vôbec nemusí nevyhnutne znamenať, že prvá udalosť zapríčiňuje druhú. Ide tu o neprávne chápanie kauzálnej zvislosti, o chybné usudzovanie o príčinách a následkoch. Klam kompozície vzniká vtedy, ak predpokladáme, že to, čo platí pre jednotlivca, platí aj pre spoločnosť. Správanie jednotlivca nemusí byť v súlade so správaním celej spoločnosti. Vychádza sa tu z chybného usudzovania z časti na celok, pričom celok sa pritom chápe ako jednouchý súhrn častí, z ktorých sa skladá. Subjektívnosť je jednou najväčších nástrah v ekonómii. Subjektívnosť s ktorou posudzujeme ekonomickú realitu a na základe nami získaných poznatkov, môže viesť k tomu, že sa stávame krátkozrakými v závislosti od teoretických poznatkov, ktoré sme získali. Pod vplyvom vlastných názorov sa stráca istá schopnosť pochopiť tých, ktorí stoja na inej poznatkovej platforme. Len osvojením si nových ekonomických poznatkov je možné pristúpiť k chápaniu reality iným spôsobom, z iného pohľadu, čo zároveň dáva šancu zbaviť sa jednostrannosti a vnímať svet ekonómie komplexnejšie. (Lisý, et.al., 2007 s. 42) Neistota v ekonomickom myslení – ekonomické zákony plate len v priemere, nie pre každý jednotlivý prípad. Podľa zákona priemeru (tzv. zákon veľkých čísel) sa správanie skupín dá oveľa l'ahšie predvídatť ako správanie jednotlivcov. Znamená to, že aj keď na jednej strane sú veľmi veľké rozdiely v správaní jednotlivcov, na druhej strane y celkovom správaní ľudí sa často prejavuje veľká e pravidelnosť. Ekonomické zákony sú zákony pravdepodobnostné. Vyjadrujú pravdepodobnú tendenciu správania ľudí. Ignorovanie sekundárnych účinkov. Pri hodnotení ekonomickej reality je potrebné brať do úvahy aj sekundárne účinky, ktoré sa môžu rozvíjať pomalšie a nemusia byť zjavné na prvý pohľad. Niekedy však môžu byť významnejšie ako primárne . Ekonómia plní viaceré funkcie. Medzi najdôležitejšie patria: teoreticko-metodologická funkcia vyplýva z toho, že ekonómia je teoretickým a metodologickým základom pre celý rad ostatných ekonomických vied, poznávacia funkcia spočíva v odhaľovaní a vysvetľovaní podstaty ekonomických javov a procesov a vo formulácii ich vzájomných súvislostí aj prostredníctvom ekonomických zákonov, pragmatická funkcia znamená, že ekonomická teória a jej výsledky poznania slůžia hospodárskej praxi, poskytujú návod na praktické riešenia problémov. Overovanie teoretických poznatkov a odporúčaní hospodárskou praxou slúžia opätovne rozvoju ekonomickej teórie a foemulácii nových prístupov a možných riešení. Reálny ekonomický vývoj nachádza svoj obraz aj v zmánach vo vývoji ekonomického myslenia.Ak hlavnou silou ekonomického rozvoja bol v uplynulom storočí technocký porkor ,v tomto storočí sú to informačné a telekomunikačné technolígie,vedomosti,inovácie,ktoré spôsobili vznik nobej ekonomiky. 4. Ekonómia v novej ekonomike, odlišnosti od klasickej ekonomiky. Ekonómia je dynamická veda, ktorá reaguje na prebiehajúce spoločenské a technické zmeny. V tejto súvislosti spolu so zmenami v spoločnosti môžeme hovoriť o prechode súčasných ekonomík k novej kvalite, ktorú mnohí vedci označujú pojmom nová ekonomika. Nová ekonomika sa obvykle spája s rastúcim využitím informačných a komunikačných technológií vo všetkých sférach ekonomickej činnosti, ktoré sa zásadným spôsobom podieľajú na zvyšovaní produktu a prírastkoch produktivity, najmä v odvetviach vyrábajúcich predmety dlhodobej spotreby (Lisý et al., 2007, s. 58). Technologické zmeny sa bezprostredne spájajú s potrebou osvojiť si nové znalosti a rozvoj nových zručností jednotlivcov, keďže nové výrobky a služby, ktoré sa v novej ekonomike vyrábajú sú výsledkom veľkého množstva nahromadených znalostí. Rozvoj technológií je spojený so vznikom a rozšírením internetu, vznikom virtuálneho sveta. Technologické zmeny podmienili rozsiahle a mnohostranné prepojenie národných ekonomík a vznik globálnej ekonomiky. Nový stupeň rozvoja ekonomík sa označuje aj ako spoločnosť založená na vedomostiach, informačná spoločnosť, znalostná ekonomika, resp. digitálna ekonomika. Internet, informačné a telekomunikačné technológie globalizujú súčasnú ekonomiku a rastúci význam informácií a vedomostí radikálne mení spôsob, formy a rýchlosť vzájomnej komunikácie medzi lud'mi i firmami. V novej ekonomike sa uskutočňujú rýchle zmeny v prostrední veľkého rizika a neistoty. Preto je dôležité vedieť sa dynamicky orientovať v podmienkach nepretržitých inovácií a byť pripravený adaptovať sa na stále sa meniace situácie. Krajiny EÚ majú ambíciu vytvoriť najkonkurenčnejšiu a najdynamickejšiu na vedomostiach založenú ekonomiku, ktorá zabezpečí trvalý a ekologicky vyvážený rast a vysokú životnú úroveň. Táto stratégia sa má realizovať pomocou takých nástrojov a opatrení, ktoré sú charakteristické pre novú ekonomiku. Vymedzenie pojmu novej ekonomiky je veľmi náročné a nejednoznačné. Je charakterizovaná ako „fenomén založený na unikátnej kombinácii zmien v organizácii a rozhodovaní ekonomických subjektov, technologickej inovácie a rozvoja ludských zdrojov, podporený rastom medzinárodnej výmeny a globálnym využitím sieťových informačných systémov, ktorý môže viesť k udržateľnému ekonomickému rastu a k súčasnému rastu spoločenského blahobytu“ (Verček, 2006). Predstavuje súčasné pôsobenie súboru fenoménov súvisiacich s technologickými inováciami, ktoré sú úzko späté so zmenami samotných ekonomických subjektov a s rozvojom ich vzájomných vzťahov. Tie vedú nielen k relatívne stabilnejšiemu hospodárskemu rastu, ale k skutočnému rastu kvality života členov spoločnosti. Novú ekonomiku je možné podľa Kováča (2002) charakterizovať aj pomocou odlišností od klasickej ekonomiky: Znalostné systémy sú nadstavbou manažérskych informačných systémov a rôznych špecializovaných databáz a aktivít v oblasti rekvalifikácie pracovníkov. 1. Kvalifikácia nová ekonomika je kvalifikovanou ekonomikou, ekonomikou znalostí. 2. Digitalizácia – prechod od analógových systémov zaznamenávania informácií a ich komunikácie k digitálnym systémom. 3. Virtualizácia -- nahrádzanie početných fyzických objektov a vzťahov virtuálnymi modelmi v rôznych fázach tvorby a implementácie. 4. Molekularizácia tvrdé organizačné štruktúry a rozpadávajú a vytvárajú sa zhluky, bunky jednotlivcov tvoriacich základ nových ekonomických aktivít. 5. Integrácia/sieťová orientácia duálna stránka k molekularizácii. Menšie zložky spolupracujú prostredníctvom informačných, logistických a iných sietí. 6. Zanikanie medzičlánkov digitálne siete redukujú potrebu medzičlánkov a sprostredkovateľov medzi výrobcami a zákazníkmi. 7. Konvergencia – zbližovanie technológií je charakteristickým znakom novej ekonomiky. Nové média transformujú výskum a vývoj, alebo vzdelávanie. 8. Inovácie – sú najdôležitejším hnacím motorom novej ekonomiky. Platformou pre inovácie sa stáva informačná a znalostná infraštruktúra a tvorba nových znalostí. 9. Úloha zákazníka medzera medzi výrobcom a zákazníkom sa zužuje. Zákazníci vstupujú napriklad do vývoja nových výrobkov, vykonávania služieb a podobne. 10. Bezprostrednosť nová ekonomika je ekonomikou reálneho času, neustále sa skracujú životné cykly produktov a reakcie na meniace sa podmienky v podnikateľskom prostredi. 11. Globalizácia – znalosti, kvalifikácia, kapitál, ľudia a iné zložky nie sú už vo svojom pohybe obmedzované hranicami. Nové procesy pôsobia spravidla na celosvetovom teritóriu. 12. Nerovnosti – nová ekonomika prináša aj sociálne rozpory medzi dobre platenými vysokokvalifikovanými pracovnikmi pracujúcimi v globálnom digitálnom prostredi a ich protipólom nezamestnanými bez možnosti využívať informačnú infraštruktúru. Od roku 1999 sa začali v odbornej literatúre objavovať terminy „Znalostná ekonomika" „New Economy", „Nová ekonomika", „Sieťová ekonomika“, atď. Vznik týchto slovných spojení je výsledkom stále rastúceho vplyvu informačných a komunikačných technologií na makroekonomické,ale v globálnom meradle aj na makroekonomické premenné.Termín“nová ekonomika“ mal charakterizovať hlavné rysy vtedy aktuálneho vývoja hospodárstva v USA, pričom dôraz sa kládal význam prebiehajúcich štrukturálnych zmien. Novosť „novej ekonomiky“ nespočíva v novom poňatí ekonomických kategórií, či v revolučných zmenách základných ekonomických postulátov a axióm. Novým prvkom sú inovácie v oblasti informačných a komunikačných technológiách a miera a spôsob využitia týchto technolóri v praxi. Existuje veľa definicií znalostnej ekonomiky. Znalostná ekonomika pomenúva novú kapitolu vo vývoji spoločnosti so základom ukotveným v udržateľnom ekonomickom raste založenom na poznatkoch, vedomostiach a inováciách a spôsobe, akým sa zhromažd'ujú tieto aktíva. Znalostná ekonomika je výsledkom hlbšieho vnímania úloh vzdelania a technológie v dlhodobom ekonomickom raste. Vzdelanie, ktoré získavajú ľudia, a ktoré sa stelesňuje v nových technológiách vyvijaných lud'mi sa centralizuje ako hlavný cieľ ekonomického rozvoja do budúcnosti.Ekonomika sa stala čoraz viac závislejšou od využitia informácií, ako kedykoľvek predtým. Je založená na investovaní do súboru nehmotných aktív, medzi ktoré patria výskum a vývoj, dizajn, softvér, ľudský kapitál a patenty. Za posledné desat'ročie získalo l'udstvo viac poznatkov, ako v celých dejinách ľudstva predtým. Objem ľudského vedenia, poznatkov a informácií sa dnes zvyšuje geometrickým radom. Prístup, ktorý pokladá vedu za jeden z výrobných faktorov, je potrebné rozšíriť v tom zmysle, že vedenie znamená moc a moc ekonomická, sociálna i politická je činiteľom ovplyvňujúcim budúcnosť. Množstvo poznatkov, informácií, rýchlosť ich získania, odovzdávania, spracovania, zohrávajú stále dôležitejšiu úlohu. Túto moc nevytvára samo vedenie, ale aj schopnosti spájať nekonečne mnoho poznatkov, dát a informácií za určitým účelom pomocou digitálnej techniky. Znalostná ekonomika sa často spája s pojmom „nová ekonomika“. Príchodom informačných technológií sa zrýchlil Kvalita výstupov, zásadné zmeny v rýchlosti a spôsobe organizácie inovačných procesov predstavujú hlavný motor rastu americkej ekonomiky. Krajiny tretieho sveta, hoci vplyvy globalizácie silno pociťujú, znaky novej ekonomiky nenesú. Existencia novej ekonomiky spôsobila zmierňovanie hospodárskych cyklov, pričom tento trend alno vysvetliť vplyvmi sčasti spôsobenými rozsiahlym využívaním informačných telekomunikačných technológií. Medzi ekonómami neexistuje jednoznačná zhoda vo vymedzení novej ekonomiky. Možno jej priradiť tieto štyri znaky: Nová ekonomika je spojená so štyrmi typickými znakmi: - Vysoká pridaná hodnota, ktorú prinášajú tovary a služby, čo úzko súvisí so znalosťami a vzdelaním. Výrazne vyšší priestor pre agilné firmy. Informačné technológie poskytli spoločnostiam nástroj na uskutočňovanie rýchlych a účinných zmien. - Rozvíjajú sa informačné a komunikačné technológie, skracujú sa geografické vzdialenosti. - Výrazné obmedzenie, vplyvu sprostredkovateľov a ich služieb. Nová ekonomika je „nová“ len v zmysle existencie nových procesov a javov. Nedochádza k zmene základných princípov vzájomného pôsobenia ekonomických subjektov. Typickou vlastnosťou posledných desaťročí je zvyšujúca sa dynamika a turbulencia okolia a k zmenám dochádza častejšie ako v predchádzajúcich obdobiach. Mechanizmy novej ekonomiky sú riešením starých ekonomických problémov novými nástrojmi v rámci platných ekonomických princípov. Nová ekonomika disponuje niekolkými kvantitatívnymi ukazovateľmi, ktoré vytvárajú výskumné inštitúcie a štatistické služby. Ich cieľom je novú ekonomiku charakterizovať. K používaným ukazovateľom patria: Index znalostnej ekonomiky (KAM) projekt Svetovej banky. Index meria schopnosť vytvárať, preberať a rozširovať znalosti. Je konštruovaný ako priemer normalizovaných hodnôt klúčových premenných troch pilierov znalostnej ekonomiky - kvality ľudských zdrojov, inovačného systému a informačných a komunikačných technológií. Projekt NESIS (New Economy Statistical Information System) – obsahuje 50 kľúčových a rad pomocných ukazovateľov, zoskupených do 6 modulov: ICT a globalizácia (HDP na jedného obyvateľa, pridaná hodnota v odvetví služieb, v IKT sektore, v spracovateľskom priemysle..) -inovácie, -charakteristika a výkonnosť (napr. výdavky na IKT, vplyv inovácií na trhový podiel, náklady na použitie internetu, e-biznis, počet novo vytvorených firiem), -makroekonomický rámec, kapacity a stratégie : firmy a domácnosti, verejný sektor a verejná správa. The State Economy Index obsahuje 21 čiastkových ukazovateľov, rozdelených do 6 kategórii. Tento index zdôrazňuje päť merateľných rysov novej ekonomiky: - podiel práce, ktorá vyžaduje znalosti (knowledge jobs), na celkovej pracovnej sile (IT iesta y odvetviach mimo IT – podiel na celkovom počte pracovných miesn pracovné - miera zapojenia ekonomiky do svetového hospodárstva (exportná orientácia spracovateľského priemyslu, priame zahraniční investície), miera ekonomickej dynamiky (počet pracovných miest v rýchle rastúcich firmách, pomes počtu novo vzniknutých firiem a počet úpadkov, hodnota novo upisovaného kapitálu. - stupeň digitalizácie ekonomiky (podiel obyvateľstva s prístupom na internet, počet komerčných domén na internete, využitie internetu v školách, digitalizácia verejnej správy percento poľnohospodárskych a spracovateľských podnikov s prístupom na internet, - kapacita technologických inovácií (počet high-tech pracovných miest. Podiel vedcov a inžinierov na pracovnej sile, počet uplatnených patentov, objem podnikových investícií do výskum a vývoja , rizikový kapitál). Historické skúsenosti dokazujú, že vývoj a zdokonaľovanie výroby ovplyvňuje vývoj v spoločnosti. Dynamizujúcim prvkom novej ekonomiky sú globálne racionalizačné inovácie. Zdrojom hlavných zmien sú fúzie a akvizície firiem a teda vznik globálnych firiem, automatizácie s vyžitím moderných informačných a komunikačných technológií a možnosti vytvárania flexibilných, pružných a úsporných podnikateľských sietí a virtuálnych podnikov, ktoré sú protiváhou veľkých nadnárodných spoločností. K najčastejšie používaným spojenia patria e-business (elektronické podnikanie), e-comerce (elektronický obchod), e-procurement (elektronický nákup), e-marketing (elektronický marketing) e-payments (elektronické platby). Hlavnými znakmi informačnej spoločnosti sú prevaha práce s informáciami, interaktivita, integrácia a globalizačné tendencie. Z hľadiska technologického ide o informačnú spoločnosť s vysokou mierou využívania informačných a komunikačných technológií založených na využívani výpočtovej techniky a s nimi spojenou digitalizáciou. Informačná spoločnosť tak v podstate označuje v spoločnosť v období novej ekonomiky. Ako novú ekonomiku označujeme ekonomiku, charakterizovanú hospodárskym rastom, kedy sa pozitívne prejavili efekty znalostnej ekonomiky. Štrukturálne zmeny, založené na rýchlych technologických zmenách vedú k stále hlbšej integrácii národných ekonomík do svetového hospodárstva. Štrukturálne zmeny sa potom premietajú na makroekonomickej úrovni do staleno stabilného hospodárskeho rastu, do nízkej miery nezamestnanosti a do schopnosti ekonomik minimalizovať hospodársky cyklus, ktorý je typický hlavne krátkodobými výkyvmi reálneho produktu. Ekonomická literatúra obsahuje výskumné práce desiatok autorov, ktorí popisujú novú hanomiku, identifikujú jej prejavy. Pomenovanie nová ekonomika sa ako ekonomický pojem začalo obiavovať od polovice roku 1999. Značný nárast publikácií venovaných novej ekonomike začal V polovici roku 2000 (napr. Black a Lynch, 2000), alebo (Goolsbee, 2000). Nová ekonomika i znalostná ekonomika v podstate skúmajú obdobné procesy, ktoré prebichajú Mex bo V rimci svetového hospodárstva i na úrovni jednotlivých národných ekonomík, ale z rôzncho uhla pohľadu. Hlavným spoločným znakom je dôraz na význam vzdelania. Nová ekonomika nie je zaujímavá iba ako predmet ekonomických štúdií a výskumov, ale predovšetkým ako fenomén, ktorému je potrebné venovať veľkú pozornosť v tom, ako kultivujeme interakciu politických a spoločenských inštitúcií s trhom a technológiami, Je vysoko pravdepodobné, že informačné technológie skutočne priniesli podstatnú akceleráciu technického pokroku, ktorá so sebou priniesla vyššiu mieru udržateľného rastu ekonomiky a zníženie prirodzenej miery nezamestnanosti. Jedným z otvorených problémov súčasnej makroekonómie je skutočnosť, že prevažná časť jej vyslovujú kritické hlasy na jednostrannú orientáciu pozitívnej makroekonómie. Vyslovujú sa teda oprávnené pripomienky, aby makroekonómia bola vedou o hospodárskej aktivite spoločnosti a ponechala si charakter spoločenskej vedy. Makroekonómia ako spoločenská veda sa nemôže vyhnúť mnohým zásadným problémom, ktoré do ekonomiky vstupujú „zvonku“, alebo problémových oblastiam, ktoré ju ovplyvňujú. Ide predovšetkým o sociálnu, inštitucionálno-právnu a ekologickú sféru, vo vzťahu ku ktorým sa nemôže makroekonómia bez určitých normatívnych výrov v logike „ako by to malo byť . Sociálne a inštitucionálne prostredie produkuje určitú kvalitu (resp. nekvalitu) ekonomických záujmov, sociálnu stabilitu (nestabilitu) a iné ekonomicko-sociálne javy a z nich vyplývajúce procesy a tendencie, ktoré sa na makroúrovni stávajú významnými regulátormi makroekonomického fungovania hospodárstva. Pri hodnotení týchto javov a procesov nie možné sa vyhnúť normatívnemu pohľadu na skúmané procesy a nepodrobiť ich určitej analýze z hľadiska hodnotovej a cieľovej orientácie makroekonomických subjektov. To znamená, že dôslednejšie spájanie pozitívnej a normatívnej ekonómie je mimo iných, otvoreným problémom súčasného makroekonomického myslenia. Bariéry rastu e-ekonomiky predstavujú predovšetkým: - nedostatočné vnímanie nevyhnutnosti elektronického obchodu, nedostatočná zaviazanosť manažmentu, nedostatok potrebných schopnosti, kultúra podnikov, ktorá nedostatočne podporuje zmeny. Analytici Bank of America Merrill Lynch publikovali vo svojej správe záver, že nás čaká 4. priemyselná revolúcia, Prienik robotov a'umelej inteligencie zasiahol všetky odvetvia priemyslu a stal sa súčasťou každodenného života. Pozitívom 4. priemyselnej revolúcie je zvýšenie produktivity o 30%. Inštitút McKinsey Global v roku 2013 konštatoval, že táto kombinácia robotov a umelej inteligencie má šancu prevziať aj pracovné pozície v oblasti finančného poradenstva i v ďalších oblastinsh experimentálna štúdia dokázala, že môže priniesť aj zmeny v súdnictve. V tomto duchu sa vicdla ai diskusia na ostatnom Davoskom fóre. Učastníci tohto fóra konštatovali, že 4. priemuzelai (technologická) revolúcia bude pre milióny zamestnancov, ale aj končiacich študentov, predstavovať priamu existenčnú hrozbu. Podstatou príčiny tejto hrozby je mechanizmus neoliberálnej ekonomiky. Orientácia firiem na zisk spôsobuje, žemzdy zamestnancov ponuka a dopyt po práci. Keďže 4. priemyselná revolúcia uvoľní milióny pracovných pozícií, vznikne nákladom na výroby. Mzdy ovplyvňuje veľký pretlak ponuky pracovnej sily a nebudú trhové dôvody ani pri raste produktivity zvyšovať mzdy. Tak pri raste nezamestnanosti zosilnejú snahy reformovať pracovné zákonodarstvo, čiže znižovať ochranu zamestnancov. Tento tlak nebude pôsobiť iba proti zvyšovaniu miezd, ale dôjde aj k poklesu časti miezd. 4. priemyselná revolúcia nielenže zníži počet pracovných miest, ale súčasne zníži aj tarifné ohodnoteni a pomer vysokokvalifikovaných voči nízko kvalifikovaným. Zníženie miezd vedie spravidla k poklesu celkovej spotreby a úspor zamestnancov, pokles príjmov štátneho rozpočtu, ale najmä príjmov sociálneho a zdravotného poistenia. Pokles spotreby prinesie pokles produkcie, výrazne poklesne potreba investícií. Už dnes sa objavuje podobná situácia, keď banky dokonca tak stimulujú firmy, aby si brali úvery, že nielen že znižujú úroky, ale dokonca sa snažia platiť prémie tomu, kto si úver zoberie. ECB začína poskytovať firmám cez dlhopisy úvery prakticky s nulovým úrokom. Napriek tomu podnikatelia o úvery nemajú záujem. Dôvodom je stagnujúci, resp. klesajúci odbyt. Investuje sa len do inovačných investícii vytláčajúcich zamestnanosť. Investorov to núti ďalej, aj keď z rizikom, investovať na finančných trhoch. Finančné trhy svojou vysokou „virtuálnou“, rentabilitou – pre tých, ktorí na nich „vyhrávajú“ zvyšujú objem disponibilných prijmov, zvyšujú ekonomickú a teda aj politickú silu. Na finančných trhoch najväčšie objemy ziskov inkasujú najsilnejšie finančné korporácie. Rastú predovšetkým príjmy najsilnejších globálnych korporácií, ale nerastie bežná spotreba. Nafukuje sa tvorba virtuálnej, bublinovej pridanej hodnoty. A to je vždy príčinou prehĺbenia starej či vzniku novej krízy. 5. Vznik makroekonómie ako vedy, predmet skúmania, alternatívne prístupy k makroekonómii (klasický, neoklasický, keynesiánsky, monetaristický, nová klasická makroekonómia). Rozvoj makroekonómie bol jedným z najvýznamnejších medzníkov vo vývoji ekonomickej vedy 20. storočia. Vdaka tomu vývoju dnes lepšie chápeme, akým spôsobom možno bojovať proti pravidelne sa objavujúcimi hospodárskymi krízam, a akým spósobom podporovať dlhodobý ekonomický rast. Predmet skúmania makroekonómie označujeme ako makroekonomika (z gréckeho slova macros - velký), t. j. ekonomika ako celok. Makroekonómiu môžeme definovať ako súčasť ekonómie, ktorá skúma správanie sa ekonomiky ako celku. Na úrovni štátneho útvaru ekonomika ako celok predstavuje národné hospodárstvo. V rámci celého sveta je to svetová ekonomika, resp. hospodárstvo av rámci neho napr. ekonomika EÚ, ekonomika rozvojových krajín a pod. Makroekonómia ako súčasť ekonómie sa zaoberá takými problémami, ako je výkonnosť ekonomiky a jej meranie, podstata a funkcie peňazi, fungovanie bankového systému, cyklický vývoj ekonomiky a ekonomický rast, nezamestnanosť, inflácia a možnosti ich ovplyvňovania prostredníctvom hospodárskej politiky. Makroekonómia skúma chovania ekonomiky ako celku. Skúma celkovú úroveň národného produktu, zamestnanosti, cien a zahraničného obchodu krajiny. (P.A. Samuelson a W.D. Nordhaus, 1991, s.76) Makroekonómia sa zaoberá agregátnymi veličinami. Skúma také problémy ako sú napr. celková výroba tovarov a služieb v ekonomike, rast a pokles ekonomickej aktivity, miera inflácie, miera nezamestnanosti a ich vzájomný vzťah, platobná bilancia, menové kurzy a pod. Makroekonómia ukazuje, čo má štát urobiť, aby sa spoločnosť rozvíjala. Makroekonómia sa neobmedzuje iba na popis javov, ale hľadá odpovede na rôzne otázky. Súčasná makroekonómia sa zameriava aj na skúmanie mikroekonomických základov makroekonómie (napr. makroekonomická teória chovania, fungovania firmy), a preto deliaca čiara medzi makroekonómiou a mikroekonómiou je viac - menej pomyselná. Má význam hlavne pre vedeckovýskumné a pedagogické účely a je výsledkom určitého pohľadu na inak úplne jednotnú ekonomickú realitu. Makroekonomické a mikroekonomické problémy v nej existujú súčasne, úzko spolu súvisia a vzájomne sa podmieňujú. Podobne by sme mohli uvažovať o makroekonomickom a mikroekonomickom prístupe k problematike lesa, klímy, dopravy a pod. Mikroekonómia a makroekonómia sú úzko spojené. Pretože zmeny v ekonomikę ako celku vychádzajú z rozhodnuti miliónov jednotlivcov, makroekonómii nemožno rozumieť bez toho, aby sme nebrali do dual rozhodovanie na mikroekonomickej úrovni. Cieľom makroekonómie je vysvetliť ekonomické zmeny, ktoré naraz ovplyvňujú mnoho domácností, firiem a trhov. Makroekonómia kladie rôzne otázky: prečo sú príjmy v niektorých krajinách vyššie ako v iných, prečo ceny rastú v niektorých obdobiach rýchlejšie, a prečo sú inokedy stabilnejšie. Otázky tohto druhu sú súčasťou makroekonómie, pretože sa týkajú výsledkov fungovania celej ekonomiky. Makroekonómia sa zaoberá otázkami, ktoré majú veľký praktický význam a ktoré sú trvalých predmetom debát a sporov medzi ekonómami a politikmi. Význam štúdia makroekonómie spočíva v tom, že znalosť základom makroekonómie sa stáva súčasťou ekonomickej kultúry. Makroekonómia sa zaoberá analýzou ekonomického prostredia, ktoré obklopuje každého občana a ovplyvňuje jeho každodenný život. Ovládanie poznatkov makroekonómie uľahčuje samostatne kvalifikovane uvažovať o ekonomike a politike a tiež vlastnú interpretáciu ekonomických informácií prezentovaných oznamovacími prostriedkami. Umožňuje vyhnúť sa manipulatívnemu pôsobeniu zo strany mediokracie a politikov. Znalosti makro umožňujú chápať ekonomický život vcelku, v súvislostiach. Poznatky makroekonómie sú nevyhnutné pre tvorbu hospodárskej politiky vlády. Empirické, tzn. poznanie vychádzajúce z praxe aj keď je dôležité, nie je dostatočným základom pre voľbu optimálnych metód a nástroj, ktorými vláda ovplyvňuje hospodársky život krajiny. Znalosti makro sú dôležité nielen pre makroekonómov, ale aj pre podnikateľov, a manažérov v najrôznejších odboroch. Znalosť základov makroekonómie sa stáva súčasťou ekonomickej kultúry. Makroekonómia sa totiž zaoberá analýzou ekonomického prostredia, ktoré obklopuje každého občana a ovplyvňuje jeho život. Znalosti makroekonómie uľahčujú samostatné kvalifikované uvažovanie o ekonomike, o politike a vlastnú interpretáciu ekonomických informácií. Znalosti makroekonómie umožňuju chápať ekonomický život vcelku, v súvislostiach. Poznatky makroekonómie sú nevyhnutné pre tvorbu hospodárskej politiky. Alternatívne prístupy k makroekonómii Existuje veľa otázok, na ktoré súčasná makroekonómia nie je schopná dať jednoznačnú odpoved´ resp, odpoveď závisí na tom, v akom makroekonomickom kontexte ju hľadáme. Rozdiely medzi alternatívnymi prístupmi k makroekonomickej problematike sú v mnohých ohľadoch skutočne tendné. Napr, na zdanlivo jednoduchú otázku, či má alebo nemá vláda zasahovať do ekonomiky, môžeme nájsť v ekonomickej literatúre široké spektrum odpovedí, z ktorých každá má svoje logické zdôvodnenie. Podstata tohto problému spočíva v tom, že ekonómia ako spoločensko-vedná disciplína nemôže byť zbavená hodnotiacich úsudkov, ktoré determinujú (podmieňujú a určujú) zameranie a povahu jednotlivých teoretických koncepcií a celých systémov v oblasti makroekonómie a mikroekonómie. V ďalšom výklade sa s hlavnými teoretickými koncepciami a systémami oboznámime podrobnejšie. Vznik makroekonómie súvisí s klasickou ekonómiou, ktorá predpokladá automatické fungovanie trhu a trhového mechanizmu. Klasická ekonómia sa sústredila najmä na analýzu rastu hmotného bohatstva spoločnosti a zdroje jeho rastu z hľadiska dlhého obdobia. Štúdiom makroekonómie sa prelína kontroverzia medzi neoklasickým a keynesovským prístupom k makroekonomickým problémom. Neoklasická ekonómia vznikla okolo roku 1870, kedy vznikla marginalistická teória so svojimi konceptmi hraničnej užitočnosti a hraničnej efektívnosti. Neoklasická makroekonómia kladie dôraz na liberalizáciu ekonomiky v záujme konkurenčného prostredia, na obmedzenie vládnej intervencie v duchu tézy „viac trhu, menej štátu“ a na stranu ponuky. Predpokladá, že trhová ekonomika má schopnosť samoregulácie. Keynesovská ekonómia je základom modernej makroekonómie. Podľa keynesovského prístupu sú ceny a mzdy nepružné a makroekonomická rovnováha sa môže dosahovať pod úrovňou potenciálneho produktu, pri nevyužití výrobného faktora práca a existencii nedobrovoľnej nezamestnanosti. Podľa J. M. Keynesa môže vláda regulovať ekonomiku pomocou nástrojov fiškálnej a monetárnej politiky, pretože samočinné pôsobenie trhu zlyháva. Keynesova makroekonómia zásadne ovplyvnila prax hospodárskej politiky, ktorá sa začala orientovať prostredníctvom aktívnych štátnych zásahov na zvyšovanie ekonomickej aktivity a znižovanie nezamestnanosti. Táto teória sa uplatňovala až do začiatku 70. rokov 20. storočia. V tom období začali zlyhávať keynesovské odporúčania, dochádzalo k spomaleniu ekonomického rastu, k vysokej nezamestnanosti, k inflácii. Do popredia sa preto dostala modernizovaná verzia neoklasickej teórie: monetarizmus, ekonómia strany ponuky a nová klasická makroekonómia. Monetaristi odporúčajú, aby štát zasahoval do ekonomiky minimálne, pretože trhové sily sú schopné udržiavať ekonomiku v stave optimálneho využívania výrobných zdrojov. V ich chápaní makroekonomických procesov kľúčový význam patrí peniazom a monetárnej politike. Zmeny ponuky peňazí majú minimálny vplyv na výrobu a zamestnanosť, ale ovplyVňujú cenovú hladinu. Významným predstaviteľom monetarizmu je M. Friedman. Ekonómia strany ponuky vznikla začiatkom 80. rokov 20. storočia – poukazuje na vían podnetov k práci, úsporám a investíciám a navrhuje významné zníženie daní, čo má napomôcť zriekra tempo ekonomického rastu a zvýši produktivitu práce. Nová klasická makroekonómia – inovuje klasickú ekonómiu pri zdôvodnení úlohy pružných cien a miezd a zavádza teóriu racionálnych očakávaní, podľa ktorej prognózy nie sú jednostranné a opierajú sa o všetky dostupní informácie, a preto vláda nemôže zavádzať ľudí pri uplatňovaní hospodárskych opatrení. Vychádza z predpokladu, že ekonomické subjekty tvoria svoje očakávania racionálne a všetky trhy sa nepretržite čistia, pretože ceny a mzdy sú veľmi pružné. Za pričinu odchýlok skutočného produktu od potenciálneho produktu považuje neočakávané šoky na strane agregátneho dopytu. Zelená ekonomika sa vyvinula z predchádzajúcich prác z oblasti ekologického hospodárstva. Zelená ekonomika sa zameriava na znižovanie environmentálnych rizík a ekologických nedostatkov. Je zameraná na trvalo udržateľný rozvoj bez toho, aby sa zhoršilo životné prostredie. Zameriava sa a rozširovanie možností národných hospodárstiev pomocou cielených a vhodných politík v oblasti fiškálnej a sociálnej ochrany a na podporu silných inštitúcií, ktoré sú špeciálne zamerané na ochranu sociálnych a ekologických aktivít. Zelená ekonomika je alternatívou k dnešnému dominantnému hospodárskemu modelu, ktorý vytvára rozsiahle environmentálne a zdravotné riziká, podporuje zbytočnú spotrebu a výrobu, vedie k nerovnostiam. Je to príležitosť na dosiahnutie pokroku v oblasti udržateľnosti a sociálnej rovnosti ako funkcie stabilného a prosperujúceho finančného systému. Je zrejmé, že existujú rôzne názory na riešenie makroekonomických problémov, a preto je potrebné poznať rôzne alternatívne teórie a alternatívne riešenia a rozdielnu interpretáciu ekonomickej reality. Ani v ekonómii je dobré, ak je jeden myšlienkový smer považovaný ako jediný spravny. Naopak, je potrebné premýšľať, porovnávať ale hlavne študovať a vytvárať si vlastné stanoviska. Názorová rozdielnosť súvisí aj so samotnou podstatou ekonómie ako vedy spoločenskej as charakterom jej zákonov, a ten je stochastický. 6. Makroekonomické subjekty a makroekonomický kolobeh. Vývoj a výkonnosť ekonomiky ovplyvňujú rozhodnutia, ktoré prijímajú jednotlivé ekonomické subiekty. Makroekonómia analyzuje rozhodovanie subjektov agregovaných na úrovni celej ekonomiky. Výkonnosť ekonomiky danej krajiny je determinovaná efektívnou činnosťou a vzájomnou spoluprácou štyroch sektorov, ktoré tvoria ucelený, vzájomne sa ovplyvňujúci a vzájomne závislý systém vzťahov: domácnosti, firmy, štát (vláda), zahraničie. Domácnosti tvoria spotrebitelia ako vlastníci výrobných faktorov, ktorí uspokojujú svoje potreby prostredníctvom trhu, kde vystupujú ako kupujúci. Svoje dôchodky z vlastníctva výrobných faktorov rozdeľujú na nákup spotrebných statkov a služieb, na úspory a platbu daní. Domácnosti môžu mať aj príjmy od štátu: prídavky na deti, starobné, invalidné dôchodky, podpory v nezamestnanosti a pod. (transferové platby). Ide o také platby štátu jednotlivcom, za ktoré štát nezíska žiadnu protihodnotu. Rozdiel medzi transferovými platbami a daňami nazveme čisté dane. Štát znižuje objem čistých daní príjmy domácností z vlastníctva výrobných faktorov. Firmy kupujú od domácnosti výrobné faktory a domácnostiam platia za ich používanie mzdu, rentu a úrok. Výrobné faktory využívajú na výrobu tovarov a poskytovanie služieb. Zároveň domácnostiam predávajú spotrebné statky ja služby, čím získajú tržby z predanej produkcie. Tržby z predaja predstavujú dôchodky firiem, ktoré používajú na úhradu nákladov za výrobné faktory, vrátane nákladov na nákup surovín, materiálu, energie. Z hrubého zisku platia firmy dane. Firmy nadobúdajú na kapitálovom trhu umiestnené úspory, aby ich premenili na investície. Štát (vláda) je špecifický trhový subjektom. Predstavuje makroekonomický subjekt, ktorý je súčasťou makroekonomického kolobehu. Príjmy vlády tvoria najmä dane. Celkové výdavky vlády môžeme zjednodušene rozdeliť na vládne nákupy tovarov a služieb a transferové platby. Vládne nákupy zahrňujú výdavky na spotrebu a vládne investície. Vládne výdavky majú aj dobu transferových platieb. K transferovým platbám patria aj subvencie firmám. Domácnosti, podniky a vláda reprezentujú domáce subjekty, ktoré sa označujú pojmom rezidenti (tuzemci). Sú to také subjekty, ktoré majú sídlo v danej krajine a sú tu aj ekonomicky aktívne. Rozhodujúca je lokalizácia na území daného štátu a nie to, kto je vlastníkom podniku. Zahraničné subjekty, t. j. podniky a domácnosti sídliace v zahraničí a zahraničné vlády sa nazývanú nerezidenti (cudzozemci) a spoločne reprezentujú sektor zahraničie. Zahraničie – cudzinci nakupujú spotrebné statky a služby ako aj investičné statky u nás a naše subjekty sú ekonomicky aktívne v zahraničí. Domáce subjekty dovážajú tovary a služby zo zahraničia. Rozdiek vývozu a dovozu sa nazýva export.táto skutočnosť ovplyvňuje celkovú výkonnosť ekonomiky. Vzťahy vzýjomnej závislosti kolobeh medzi uvedenými sektormi determinujú celkovú výkonnosť ekonomiky danej krajiny. 7. Hrubý domáci produkt, podstata, činitele, spôsob výpočtu. Hrubý domáci produkt možno z vecného hľadiska vymedziť ako súhrn (objem, množstvo) finálnych statkov (spotrebných a investičných) a služieb vyrobených a poskytnutých za určité časové obdobie (spravidla za rok) výrobných faktormi na území danej krajiny bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. HDP teda zohľadňuje územný princíp. Z hodnotového hľadiska potom HDP predstavuje trhovú hodnotu všetkých fínálnych statkov a služieb vyprodukovaných na území danej krajiny. Trhová hodnota produkcie umožňuje vhodným spôsobom agregovať (spočítať) veľké množstvo rôznych tovarov a služieb vyrobených v ekonomike. HDP je najkomplexnejším meradlom celkovej úrovne výroby statkov a služieb v danej krajine. Existujú dva spôsoby merania HDP. Nominálny HDP sa meria v aktuálnych cenách, v bežných cenách, v cenách, ktoré prevládajú na trhu v období za ktoré sa počíta HDP. Ak chceme zistiť vývoj fyzického (naturálneho) objemu HDP uskutočníme to v tzv. stálych (porovnateľných cenách) k určitému zvolenému roku. Stále ceny, t.j.ceny stanovené pre určité výroby na dlhšie obdobie, majú vylúčiť skresľujúci účinok bežných cien, ktorý by pri poklese alebo raste ceny ukazoval zdanlivý pokles alebo rast HDP. Pomocou stálych cien je možné zistiť skutočnú dynamiku vývoja HDP, a to v dlhších obdobiach. Takto vyjadrený domáci (národný) produkt sa nazýva reálny hrubý domáci (národný) produkt. Reálny HDP sa vypočítava v stálych cenách, v cenách očistených od zmien. Stále ceny sú ceny toho obdobia (roku), ktoré určíme ako obdobie východiskové, základné. Ak stanovíme ako základné obdobie rok 2010, meriame hrubé domáci produkty vytvorené v rokoch 2011, 2012, 2013, 2014 a 2015 v cenách roku 2010, meriame produkty vytvorené v týchto rokoch v stálych cenách. Takto vypočítané produkty považujeme za reálne produkty. Reálny HDP je jedným z najsledovanejších ukazovateľov výstupu. Na základe reálneho HDP môžeme usudzovať o skutočnom ekonomickom raste, alebo poklese. Tempo rástu reálneho HDP v roku t v % HDPt-HDPt-1: HDPt-1 Väšina vyspelých ekonomik vykazuje dlhodobý a stabilný nárast reálneho HDP a životnej úrovne. Tento proces označujeme ako hospodársky rast. Ked vydelime nominálny HDP reálnym HDP dostaneme tzv, implicitný cenový deflátor HDP, ktorý je vyjadrovacou veličinou inflačného znehodnotenia produktu v danom roku vo vzťahu k základnému roku. Implicitný cenový deflátor = nominálny HDP: reálny HDP x 100 Ak máme k dispozicii deflátor za jednotlivė roky z nominálneho HDP je možné vypočítať reálny HDP. HDP reálny= HDP nominálny: deflátor HDP Potenciálny HDP predstavuje maximálnu udržateľnú úroveň výstupu, ktorý je ekonomika schopná dosiahnuť. Ak sa hospodárstvo nachádza na úrovni svojho potenciálneho produktu, dochádza k vysokej miere využitia pracovnej sily i kapitálu. Ak výstup vzrastie nad túto úroveň, cenová inflácia má tendenciu rásť. Naproti tomu platí, že výstup pod úrovňou potenciálneho produktu vedie k vysokei miere nezamestnanosti. Potenciálny produkt ekonomiky ovplyvňuje výrobná kapacita ktorá závisí od množstva dostupných zdrojov a od technologickej úrovne hospodárstva. Potenciálny produkt má tendenciu rásť iba mierne, pretože výrobné faktory, ako pracovná sila, kapitál a technologická úroveň sa menia iba pomaly. Výkonnosť ekonomiky možno merať aj ukazovateľom HDP na jedného obyvateľa. Tento ukazovateľ však nič nehovorí o tom, ako sa reálne HDP rozdeľuje a používa. Ide len o štatistický priemer. HDP je trhová hodnota finálnych statkov a služieb. Finálne statky zohľadňujeme preto, aby sa do HDP nezapočítali statky dvojnásobne. Finálny statok je taký produkt, ktorý spotrebitelia, podnikatelia, štát a cudzinci vyrábajú a predávajú (kupujú) na konečnú spotrebu alebo investovanie. Niekedy môžu vzniknúť pochybnosti o finálnosti statkov v prípade investičných statkov. Napr. stroje a zariadenia nie sú určené na konečnú spotrebu, a v tomto zmysle nie sú finálnymi statkami v pravom slova zmyslu. Tu je finalita chápaná ako finalita z hľadiska firmy. Firma kupuje investičný statok pre svoju výrobnú spotrebu. Spravidla sa za finálne statky považujú spotrebné tovary nakupované domácnosťami. Do HDP započítavame napr. chlieb a domáce počítače, ale nie múku a komponenty na výrobu počítačov. HDP neobsahuje medziprodukty (polotovary), t. j také statky, ktoré sú určené na ďalšie spracovanie alebo predaj, teda statky, ktoré sa používajú na výrobu ďalších statkov. Medziprodukt (medzispotreba) predstavuje hodnotu statkov a služieb kúpených a použitých s cieľom vyrobiť nové statky a služby. Medziprodukt teda zahŕña spotrebu materiálu, surovín, energie, nakupovaných služieb a pod. 8. Metódy výpočtu hrubého domáceho produktu. Produkčná (tovarová) metóda všetky finálne statky a služby, ktoré sa za určité obdeki robili na území daného štátu a sú vyjadrené v bežných trhových cenách, tvoria hrubý doméci produkt. Do HDP sa nemôžu zahrnúť medziprodukty. Pri výpočte HDP touto metódou sa všerle finálne statky a služby, ktoré sa za určité časové obdobie vyrobili na územní daného štátu vynásobia ich cenou a získané údaje sa agregujú. V praxi sa postupuje tak, že sa spočítajú pridané hodnoty jednotlivých výrobcov (rozdiel tržieb a nákladov na nákup medziproduktov) čisté dane z produkcje mínus subvencie. HDP = Pridaná hodnota + čisté dane – subvencie Pri použití dôchodkovej metódy výpočtu HDP vychádzame z dôchodkov (príjmov) ekonomických subjektov, ktoré získavaní z používania svojich výrobných faktov. Táto metóda je založená na súčte dôchodkov plynúcich z vlastníctva výrobných faktorov, ktoré boli použité pri tvorbe HDP. Tieto dôchodky majú podobu: - mzdy a iné zamestnanecké príjmy – hrubé mzdy a ostatné náklady firiem na prácu, včítane príspevkov na sociálne zabezpečenie (ktoré platia firmy), -úroky – čisté úroky, t. j. rozdiel úrokov získaných a úrokov platených iným subjektom, -renty, dôchodky vlastníkov pôdy a nehnuteľností, zisk firiem pred zdanením (hrubý zisk), príjmy zo samozamestnávania – príjmy samostatne podnikajúcich osôb a pod. Súčet všetkých dôchodkov plynúcich zo služieb výrobných faktorov nazývame čistý domáci dôchodok. Čistý domáci dôchodok je nižší ako HDP, pretože podoby príjmov vlastníkov výrobných faktov nenadobúda tá časť HDP, ktorá je odčerpávaná v podobe nepriamy daní do štátneho rozpočtu a do amortizačného fondu. Časť platieb za používanie výrobných faktorov ich vlastníci nedostanú pretože ich prijemcom nie je domácnosť', ale štát. Je to časť dôchodkov, ktorú štát odčerpáva vo forme nepriamych daní. Nepriame dane (DPH, spotrebné dane) sú zahrnuté v cenách, preto sú súčasťou HDP. Pri výpočte HPD dôchodkovou metódou preto musíme k čistému domácme dôchodku pripočítať nepriame dane a amortizáciu. HDP = čistý domáci dôchodok + nepriame dane + amortizácia Výdavková (spotrebná) metóda vychádza z predpokladu, že peňažné výdavky vynaložené na nákup tovarov sa rovnajú hodnote týchto tovarov. Agregátne výdavky sú súčtom výdavkov všetkých trhových subjektov na nákup tovarov a služieb v danom roku. Pri tejto metóde je určujúce, kto nakupuje finálne výroby a služby na konečnú spotrebu. Spočítaním výdavkov domácností, podnikov, vlády a zahraničných subjektov na nákupy výrobkov a služieb vyprodukovaných v danej krajiny v danom roku získame údaj o hodnote celkového produktu ekonomiky. Realizácia HDP je podmienená výdavkami tých subjektov, ktoré jednotlivé časti HDP nakupujú. Ak meriame HDP pomocou výdavkov spojenýchs jeho realizáciou, môžeme ho vyjadriť ako súčet: HDP = C + I + G + NX kde: C sú výdavky domácnosti na osobnú spotrebu tovarov a služieb, I-súkromné hrubé domáce investície firiem, G-výdavky štátu na nákup tovarov a služieb, NX – čistý export. Str.67-68 9. Meranie makroekonomických výstupov – pridaná hodnota, hrubý národný produkt, národný dôchodok, osobný dôchodok. Pridaná hodnota je rozdiel medzi hodnotu predaja danej firmy a hodnotou nakupovaného materiálu a služieb od dodávateľov (Samuelson, Nordhaus, 2013, s.390). Pridaná hodnota je hodnota, ktorú jednotliví výrobcovia postupne v priebehu výrobného procesu pridávajú svojím úsilím k hodnote nakupovaných surovín, polotovarov a služieb. Výroba statkov nie je dokončená, pokiaľ sa produkt nedostane k spotrebiteľovi. Preto do hodnoty produktu započítavame iba hodnotu pridanú všetkým článkami výrobného reťazca. To znamená, že v každej etape výroby sa do HDP započíta len taká hodnota, aká bola v konkrétnej výrobnej etape k hodnote daného statku pridaná. Pridanú hodnotu danej firmy vypočítame ako rozdiel medzi hrubou produkciou a nákladmi firmy vynaloženými na nákup surovín, materiálov, služieb, energie (t. j. medziproduktov) od iných firiem. Iným spôsobom môžeme pridanú hodnotu vypočítať' tak, že náklady, resp. dôchodky firmy vo forme miezd, platov, úrokov, ziskov, rent, dividend spočítane a získame pridanú hodnotu. Pridaná hodnota zabraňuje viacnásobnému započítavaniu pri výpočte HDP. Hrubý národný produkt predstavuje hodnotu všetkých finálnych statkov a služieb vyrobených národnými výrobnými faktormi, pričom nie je dôležité, na území ktorého štátu tieto výrobné faktory pôsobia. Ak je HDFP vyšší ako HNP znamená to, že občania danej krajiny (napr. Slovenska) zarábajú (mzdy a zisky) v zahraničí menej ako cudzinci zarábajú v danej krajine (teda na Slovensku). Výpočet týchto makroekonomických veličín je pomerne zložitý. Praktický výpočet makroekonomických agregátov realizuje Štatistický úrad SR. Ak chceme zistiť vývoj fyzického (naturálneho) objemu HDP uskutočníme to v tzv, stálych (porovnateľných cenách) k určitému zvolenému roku. Stále ceny, t. j. ceny stanovené pre určité výroby na dlhšie obdobie, majú vylúčiť skresľujúci účinok bežných cien, ktorý by pri poklese alebo raste ceny ukazoval zdanlivý pokles alebo rast HDP. Pomocou stálych cien je možné zistiť skutočnú dynamiku vývoja HDP, a to v dlhších obdobiach. Takto vyjadrený domáci (národný) produkt sa nazýva reálny hrubý domáci (národný) produkt. Národný dôchodok predstavuje celkový dôchodok, ktorý získali vlastníci výrobných faktorov. Vypočítame ho, ak od ČDP vypočítaného dôchodkovou metódou odpočítame nepriame dane: ND = DHP – amortizácia – nepriame dane Osôbný dôchodok- predstavuje hrubý príjem jednotlivca. Obsahuje dôchodky z vlastníctva výrobných faktorov ale aj transferové platby, t. j. všetky dôchodky jednotlivca (domácnosti). 10. Agregátny dopyt, podstata, činitele ovplyvňujúce AD, Predsatvuje celkový objem tovarov a služieb,spotrebitelia,podniky,vláda a cudzinci sú ochotní kúpiť pri určitej cenovej hladine.Agregatný dopyt zahrňa celkové výdavky jednotlivých trhových subjektov na nákup finálnych tovarov a služieb AD=C+I+G+NX C sú výdavky domácnostti po finálnych statkoch a službách tvoria dopyt domácnosti I -výdavky podnikov tvoria dopyt podnikateľov po investičných statkoch a službách G -výdavky vlády tvoria dopyt vlády po tovaroch a službách NX -čistý export tvorí čistý dopyt zahraničných subjektov po domácom tovare a službách AD Reálny HDP(P) Na horizontalnej osi je znázornený celkový makroekonomický výstup (HDP) danej ekonomiky.Na vertikalnej znázornená celková cenová hladina. Krivka agregatného dopytu klesajúca zľava doprava za inak nezmenných podmienok čím nižšia je cenová hladina,tým bude dopytované väčšie množstvo reálneho HDP a naopak.Sklon krivky závisí od citlivosti agregátnych výdavkov na zmeny cenovej hladiny. Ak veľka zmena Cen.hladiny vyvolá malé zmeny v agregátnych výdavkoch , je krivka AD strmá Ak malá zmena cenovej hladiny vyvolá veľké zmeny v agregátnych výdavkoch je krivka AD plochá Ak AD nereaguje na zmeny cenovej hladiny, je krivka AD vertikálna. Krivka AD klesá zľava doprava v dôslidku pôsobenoa troch efektov a)Efekt reálnych zostatkov(efekt bohatstva) vzniká v dôsledku toho, že zvýšenie cenovej hladiny znižuje hodnotu alebo kúpnu silu peňažných aktív držaných verejnosťou.Ak sa sila takých aktív znižuje ,verejnosť v skutočnosti chudobnejšia a bude obmedzovať svoje výdavky.Ostatné subjekty v ekonomike budú podobne,zvyšenie cenovej hladiny bude znižovať dopytované množstvo reálneho produktu. b) Efekt úrokovej miery- dôvody pre klesajúci agregátny dopyt súvisia s vplyvom zmien cenovej hladiny na úrokové miery a ich prostredníctvom na spotrebu a investície.Ak sa cenová hladina zvyšuje,zvýšujú sa úrokové miery a rastúce úrokové miery znižujú určité druhy spotrebných a investičných výdavkov. Krivka AD predpokladá že ponuka peňaží je fixná.Vyššia cenová hladina zvyšuje dopyt po peniazoch aj úrokovú mieru ale tým znižuje dopytované množstvo reálneho výstupu.Vyššie úrokové miery znižujú výdavly domácnosti a investície firiem ,ktoré su citlivé na zmeny úrokovej miery. Zniženie cenovej hladiny vedie k poklesu dopytu po peniazoch,pri nižšej úrokovej miere si budú domácnosti a formy chcieť požičiať viac na nákup spotrebného tovaru a investície a dopytované množstvo reálneho produktu vzrastie. c)Efekt medzinárodneho obchodu- veľkosť exportu a importu krajiny závisí okrem iného aj od pomeru cenovej hladiny doma a v zahraniči.Ak vzrastie cenová hladina v domácej krajine,bude domáci tovar relatívne drahší ako tovaer zahraničný .Preti si budú domáci spotrebitelia kupovať viac dovážného tovaru a menej domáceho.Zvyšenie cenovej hladiny bude v domácej krajine zvyšovať dovoz a znižovať vývoz Je potrebne rozlišovať ,či zmeny agregátneho dopytu boli spôsobené zmenami cenovej hladiny,alebo boli zmeny vyvolané zmenami jedného alebo viacerých faktorov ovplyvňujúcich agregátny dopyt. Podľa keynesovcov posun krivky agregátneho dopyru ovplyvňujú zmeny výdavkov na spotrebu a investície,vládne výdavky,zmena čistých vývozov a zmena daňového zaťaženia. Podľa monetaristov zmeny agregátneho dopytu súvisia zo zmenami peňažnej zásoby.(Zvýšenie ponuky peňazí spôsobuje pokles úrokovej miery ,čím sa zlepšujú podmienky na poskytovanie úverov,čo vyvolá vyšší rast investícií a zvýšenie spotreby predmetov dlhodobej spotreby) Posun krivky može spôsobiť aj zvyšenie tempa ekonomického rastu v zahraničí,technický pokrok,zvýšenie cien aktív .V dôsledku pôsobenia týchto faktorov môžu vzniknuť dopytové šoky,ktoré spôsobujú posun krivky doprava alebo doľava Zmeny agregátneho dopytu a posun krivky spôsobujú: 1)Výdavky domácností na spotrebu-zmena výdavkov znamená zmenu AD.Ak budú spotrebitelia kupovať viac pri každej cenovej hladin,posunie sa krivka agregátneho dopytu doprava a naopak. Zmenu dopytu za predpokladu nezmenej cenovej hladiny ovplyvňujú: a)reálne bohatstvo spotrebiteľov b)očakávania spotrebiteľov c)zadlženosť spotrebiteľov d)platené dane a transferové platby. 2)Výdavky na investície,na nákup kapitálových statkov.Zníženie množstva nových kapitálovych statkov kupovaných firmami pri každej úrovni cenovej hladiny bude znižovať agregátny dopyt.Zvyšenie dopytovaného množstva investičných statov zvyšuje agregátny dopyt.Výdavky na investície ovplyvňuje a)úroková miera b)očakávania ziskov z investičných projektov c)miera zdanenia d)objem prebytočných výrobných kapacít 3)Výdavky vlády na nákup výrobkov a služieb- zvýšenie nákupy reálneho produkt pri každej cenovej hladine bude zvyšovať agregátny dopyt tak dlho,pokiaľ nedôjde k zmene vo výbere daní alebo zmene úrokovej miery ako dôsledok tejto činnosti vlády.Zdrojom zvýšenia AD môžu byť (výdavky na stavbu diaľnic) 4)Výdavky na čistý export-t.j. rozdiel exportu a importu0 výrobkov a sližieb.Ak zahraničné subjekty zmenia svoje nákupy slovenského tovaru a domáce subjekty zmenia nákupy zahraničného tovaru nezávisle od slovenskej cenovej hladiny,potom sa AD SR sa zmení. Necenové faktory,ktoré ovplyvňujú čistý export sú: a)národný dôchodok v zahraničí(zvýšenie národného dôchodku v iných krajinách zvyšuje zahraničný dopyt po slovenskom tovare,a tým sa zvyšuje agregátny dopyt v SR) b) menové kurzy(pri znehodnotení meny náš export rastie a dovoz klesá) 11. Krivka AD, príčiny klesajúceho AD, dôvody posunu krivky AD, dôvody pohybu po krivke AD. AD Reálny HDP(P) Na horizontalnej osi je znázornený celkový makroekonomický výstup (HDP) danej ekonomiky.Na vertikalnej znázornená celková cenová hladina. Krivka agregatného dopytu klesajúca zľava doprava za inak nezmenných podmienok čím nižšia je cenová hladina,tým bude dopytované väčšie množstvo reálneho HDP a naopak.Sklon krivky závisí od citlivosti agregátnych výdavkov na zmeny cenovej hladiny. Ak veľka zmena Cen.hladiny vyvolá malé zmeny v agregátnych výdavkoch , je krivka AD strmá Ak malá zmena cenovej hladiny vyvolá veľké zmeny v agregátnych výdavkoch je krivka AD plochá Ak AD nereaguje na zmeny cenovej hladiny, je krivka AD vertikálna. Krivka AD klesá zľava doprava v dôslidku pôsobenoa troch efektov a)Efekt reálnych zostatkov(efekt bohatstva) vzniká v dôsledku toho, že zvýšenie cenovej hladiny znižuje hodnotu alebo kúpnu silu peňažných aktív držaných verejnosťou.Ak sa sila takých aktív znižuje ,verejnosť v skutočnosti chudobnejšia a bude obmedzovať svoje výdavky.Ostatné subjekty v ekonomike budú podobne,zvyšenie cenovej hladiny bude znižovať dopytované množstvo reálneho produktu. b) Efekt úrokovej miery- dôvody pre klesajúci agregátny dopyt súvisia s vplyvom zmien cenovej hladiny na úrokové miery a ich prostredníctvom na spotrebu a investície.Ak sa cenová hladina zvyšuje,zvýšujú sa úrokové miery a rastúce úrokové miery znižujú určité druhy spotrebných a investičných výdavkov. Krivka AD predpokladá že ponuka peňaží je fixná.Vyššia cenová hladina zvyšuje dopyt po peniazoch aj úrokovú mieru ale tým znižuje dopytované množstvo reálneho výstupu.Vyššie úrokové miery znižujú výdavly domácnosti a investície firiem ,ktoré su citlivé na zmeny úrokovej miery. Zniženie cenovej hladiny vedie k poklesu dopytu po peniazoch,pri nižšej úrokovej miere si budú domácnosti a formy chcieť požičiať viac na nákup spotrebného tovaru a investície a dopytované množstvo reálneho produktu vzrastie. c)Efekt medzinárodneho obchodu- veľkosť exportu a importu krajiny závisí okrem iného aj od pomeru cenovej hladiny doma a v zahraniči.Ak vzrastie cenová hladina v domácej krajine,bude domáci tovar relatívne drahší ako tovaer zahraničný .Preti si budú domáci spotrebitelia kupovať viac dovážného tovaru a menej domáceho.Zvyšenie cenovej hladiny bude v domácej krajine zvyšovať dovoz a znižovať vývoz 12. Agregátna ponuka, podstata, činitele ovplyvňujúce krátkodobú a dlhodobú AS. Agregátna ponuka predstavuje objem produkcie tovarov a služieb, ktorú sú firmy ochotné vyrobiť pri určitej cenovej hladine a danej výrobnej kapacite. Agregátna ponuka závisí do cenovej hladiny a od výrobnej kapacity ekonomiky, resp. od úrovne potenciálneho produktu. Potenciálny produkt predstavuje taký objem výroby, ktorý môže dosiahnuť daná ekonomika pri plnom a efektívnom využívaní existujúcich výrobných zdrojov, pričom nevznikajú inflačné tlaky. Funkčnú závislosť medzi celkový objemom výroby a cenovou hladinou znázorňujeme pomocou krivky agregátnej ponuky (AS.) Tvar krivky agregátnej ponuky je predmetom diskusie medzi jednotlivými prúdmi ekonomickej vedy, čo súvisí predovšetkým s dĺžkou uvažovaného časového obdobia a s rôznymi názormi jednotlivých škôl na fungovanie trhovej ekonomiky. Dlhé obdobie je obdobie dosť dlhé na to, aby sa ceny vsetkych vyrábaných tovarov, mzdové sadzby i ceny ostatných výrobných faktorov mohli prispôsobiť akýmkoľvek poruchám tak abu dopytované a núkané množstvá boli vyrovnané na všetkých trhoch. Krátkodobá krivka agregátnej ponuky. vzťah medzi ponúkaným agregátnym množstvom dokončených výrobkov a služieb alebo reálnym produktom a cenovou hladinou v krátkom obdobi me inak nezmenených okolností. Krátke obdobie je obdobie, v ktorom sa môžu meniť ceny tovarov a služieb v dôsledku zmeny ponuky a dopytu, ale mzdové sadzby a ceny ostatných výrobných faktorov sa nemenia. Krivka agregátnej ponuky je rastúca a postupne sa mení na vertikálnu. Rastúca časť krivky znamená, že s rastom cenovej hladiny ponúkané množstvo reálneho produktu rastie až do určitého bodu. Ak sa menia ceny výrobkov, zatiaľ čo mzdové sadzby a ceny ostatných faktorov ostávajú stále firmy pri vyšších cenách vyrábaných tovarov a nemenných mzdových sadzbách zvyšujú výrobu a ponúkajú na predaj viac tovarov. Ak by však ceny klesli a mzdové sadzby by zostali nezmenené firmy znížia výrobu a budú ponúkať menšie množstvo tovarov. Ak sa ceny výrobkov a služieb vyrábaných firmami zvýšia a mzdové sadzby sa nezmenia, potom firmy budú zvyšovať svoj výstup budú najímať viac robotníkov a zvyšovať počet odpracovaných hodín. Preto zmeny cenovej hladiny pri nemenných mzdových sadzbách povedú k zmenám ponúkaného agregátneho množstva tovaru a služieb alebo reálneho domáceho produktu a ku zmenám úrovne zamestnanosti. S rastom cenovej hladiny rastie ponúkané množstvo reálneho produktu, rastie zamestnanosť. P SRAS Y Obrázok 2 Krivka krátkodobej agregátnej ponuky Zvyšovanie počtu odpracovaných hodín, najímanie ďalších zamestnancov má svoje limity. Zamestnanci sú ochotní akceptovať iba určité mieru práce nadčas, zvýšené využívanie výrobného zariadenia znamená nadmerné opotrebovanie a poruchy. Znamená to teda, že nemôžeme vyrobiť viac ani pri rastúcich cenách, pretože kapacity výroby to nedovoľujú. Z toho dôvodu je krivka agregátnej ponuky vertikálna. Krátkodobú krivku agregátnej ponuky ovplyvňujú ceny vstupov a výrobných faktorov. Tieto ceny ovplyvňujú krátkodobú agregátnu ponuku tým, že ovplyvňujú náklady firiem. Ak sa zvýšia ceny výrobných faktorov, zvýšia sa náklady a pri danej cenovej hladine budú firmy ponúkat menšie množstvo produktu. Zvýšenie cien výrobných faktorov znižuje agregátnu ponuku. Zníženie cien vstupov znižuje náklady a zvyšuje agregátnu ponuku Dlhodobá agregátna ponuka je vzťah medzi ponúkaným množstvom dokončených výrobkov a služieb, alebo reálneho produktu a cenovou hladinou pri plnej zamestnanosti. Krivka dlhodobej agregátnej ponuky je vertikálna. Dôvodom je, že veľkosť reálneho produktu pri úrovni plnej zamestnanosti nezávisi od cenovej hladiny. V dlhom období totiž predpokladáme, že sa menia nielen ceny výrobkov, ale aj mzdové sadzby a ceny dalších výrobných faktorov sa menia rovnako rýchlo. Nepodnecujú tak firmy k zmene výroby. Napriek tomu, že dochádza k zmenám cenovej hladiny, výška reálncho produktu sa nemení. P LRAS Yp Obrázok 3 Krivka dlhodobej agregátnej ponuky Akú výšku dosiahne tento reálny produkt? Pri analýze krátkodobej krivky agregátnej ponuky sme predpokladali, že firmy môžu zvýšiť výstup ak zamestnajú svojich zamestnancov nadčas. Práca nadčas nie je dlhodobo možná. Firmy budú najímať nových pracovnikov, čo znamená, že voľných miest bude viac ako l'udí hľadajúcich prácu. Pokiaľ by to malo byť takto dlhodobo, znamenalo by to zvýšenie mzdových sadzieb, ktoré by rástli rýchlejšie ako ceny a výstup by klesol. Dlhodobá krivka agregátnej ponuky leží na úrovni reálneho produktu, ktorý označujeme ako potenciálny produkt. Vertikálna krivka dlhodobej agregátnej ponuky nie je totožná s vertikálnou časťou krivky krátkodobej agregátnej ponuky, ale pretína krivku krátkodobej agregátnej ponuky v jej rastúcej časti. To znamená, že ekonomika je schopná krátkodobo produkovať nad svojim potenciálom. Reálny produkt môže krátkodobo rásť pri raste cenovej hladiny, aj keď boli prekročené dlhodobé kapacity ekonomiky. Akonáhle sa dosiahnu fyzické limity výroby, stane sa krivka krátkodobej agregátnei ponuky vertikálnou čo znamená, že už nie je možné ani krátkodobo vyrobiť Ak dôjde k zmene jedného alebo niekoľkých faktorov, zmení sa aj agregátna ponuka a to spôsobí posun krivky agregátnej ponuky. Faktory ovplyvňujúce krátkodobú i dlhodobú AS: - množstvo výrobných faktorov(zvyšuje agregátnu ponuku. Ak sa zvýši počet zamestnaných pracovných síl, (napr. migrácia zo zahraničia), alebo sa predlží pracovná doba, bude ekonomika schopná vyprodukovať väčšie množstvo reálneho produktu a to i dlhodobo, čo znamená že dôjde aj k zvýšeniu potenciálneho produktu. Zníženie množstva zamestnanej pracovnej sily bude znižovať produkčnú schopnosť ekonomiky a agregátna ponuka klesne. Dôležitým výrobným faktorom je kapitál. Zásoba kapitálu, teda jeho veľkosť ovplyvňuje agregátnu ponuku. Zvýšenie kapitálovej zásoby vedie k zvýšeniu agregátnej ponuky. Aby sa zvýšila zásoba kapitálu, je potrebné, aby domácnosti zvýšili úspory a tieto úspory aby boli použité na nákup kapitálových statkov. Zníženie kapitálovej zásoby spôsobuje pokles agregátnej ponuky.) - produktivita výrobných faktorov, ľudský kapitál a technológie(zvýšenie agregátnej ponuky spôsobuje aj lepšie využívanie výrobných faktorov.Ak ekonomika dokáže lepšie využiť existujúce výrobné faktory, teda zvýši produktivitu práce, bude schopná vyprodukovať viac. Cestou vedúcou k zvyšovaniu produktivity práce sú používané technológie. Zavedenie nových technológií, ktoré lepšie využívajú existujúce zdroje umožnia zvýšiť agregátnu ponuku. K lepšiemu využívaniu existujúcich výrobných faktorov prispieva aj ludský kapitál, schopnosti ľ'udí – znalostná ekonomika) - zdroje surovín a energie(Nové náleziska surovín a nové spôsoby ich ťažby umožnia zvýšiť výstup ekonomiky. Pokiaľ ekonomika dokáže viac a lepšie využívať existujúce zdroje energií, či pripadne nájde nové zdroje energie, zvýši to jej produkčnú schopnosť a zvýši sa tak agregátna ponuka) - prírodné podmienky, podnikateľské prostredie(napr. aj klimatické môžu ovplyvniť výrobu, najmä v poľnohospodárstve. Klimatické zmeny v podobe otepľovania alebo ochladzovania zemského povrchu a s tým spojené javy môžu ovplyvniť produkčnú schopnosť ekonomiky) Podnikateľské prostredie (právne a inštitucionálne prostredie v ktorom firmy pôsobia) podnikatelia môžu byť odradzovaní napr. množstvom administratívnych úkonov, výškou daní, odvodov, dotáciami. Pokiaľ by viac podníkateľov skončilo s podnikaním, prejavilo by sa to v poklese agregátnej ponuky. Výšku výstupu ekonomiky ovplyvňuje aj stupeň monopolizácie. Monopoly majú tendenciu vyrábať menší objem výroby a zvyšovať ceny. Zníženie monopolizácie by znamenalo zvýšenie agregátnej ponuky. Predstavitelia klasickej ekonómie predpokladajú, že mzdy sa ceny sú v ekonomike vždy pružné a ekonomika dosahuje plnú zamestnanosť, alebo plne využíva zdroje. Predpokladajú, že existuje plná zamestnanosť a trh práce je v rovnováhe, neexistuje nedobrovoľná nezamestnanosť a preto sa ekonomika trvale nachádza na úrovni potenciálneho produktu.. Podľa nich je krivka agregátnej ponuky vertikálna a cenová hladina podľa nich neovplyvňuje reálny výstup ekonomiky. Keynesovskí ekonómovia predpokladajú nepružné mzdy a ceny, ktoré podľa nich neklesajú ani v ekonomike s nevyužitými zdrojmi. Keynes analyzuje ekonomiku v krátkom časovom období pričom predpokladá, že ekonomika sa môže nachádzať pod úrovňou potenciálneho produktu. Predpokladá, že trhová ekonomika môže byť v krátkom období nestabilná a trhový mechanizmus sám osebe nie je pripravený zabezpečovať a obnovovať makroekonomickú rovnováhu. Podľa Keynesa agregátna ponuka nezávisí od výrobných možností ekonomiky, teda od úrovne potenciálneho produktu, ale závisí od úrovne celkového objemu agregátneho dopytu. Existuje produkčná medzera. Podľ'a neho je k dispozícii dostatok kapitálu a v prípade zvýšenia dopytu môže existujúca zásoba kapitálu pokryť rastúci dopyt. 13. Krivka AS, príčiny rastúcej AS, dôvody posunu krivky AS, dôvody pohybu po krivke AS. Agregátna ponuka predstavuje objem produkcie tovarov a služieb, ktorú sú firmy ochotné vyrobiť pri určitej cenovej hladine a danej výrobnej kapacite. (Lisý et al., 2007, s. 329) Agregátna ponuka závisí do cenovej hladiny a od výrobnej kapacity ekonomiky, resp. od úrovne potenciálneho produktu. Potenciálny produkt predstavuje taký objem výroby, ktorý môže daná ekonomika pri plnom a efektívnom využívaní existujúcich výrobných zdrojov, pričom nevznikajú inflačné tlaky.(Lisý et al., 2007. s. 329) V určitom zmysle ide o maximálny produkt, ktorý môže ekonomika vytvoriť, keď sa nachádza na hranici svojich produkčných možností. Predpokladá sa existencia prirodzenej miery nezamestnanosti a taký stav ekonomiky, kedy nevznikajú inflačné ani deflačné procesy. Potenciálny produkt predstavuje úroveň produktu dlhodobo udržateľnú a dlhodobo neprekročiteľnú. Funkčnú závislosť medzi celkový objemom výroby a cenovou hladinou znázorňujeme pomocou krivky agregátnej ponuky (AS.) Tvar krivky agregátnej ponuky je predmetom diskusie medzi jednotlivými prúdmi ekonomickej vedy, čo súvisí predovšetkým s dĺžkou uvažovaného časového obdobia a s rôznymi názormi jednotlivých škôl na fungovanie trhovej ekonomiky. Dlhé obdobie je obdobie dosť dlhé na to, aby sa ceny všetkých vyrábaných tovarov, mzdové sadzby i ceny ostatných výrobných faktorov mohli prispôsobiť akýmkoľvek poruchám tak, aby dopytované a núkané množstvá boli vyrovnané na všetkých trhoch. Krátkodobá krivka agregátnej ponuky je vzťah medzi ponúkaným agregátnym množstvom dokončených výrobkov a služieb alebo reálnym produktom a cenovou hladinou v krátkom období za inak nezmenených okolností. Krátke obdobie je obdobie, v ktorom sa môžu meniť ceny tovarov a služieb v dôsledku zmeny ponuky a dopytu, ale mzdové sadzby a ceny ostatných výrobných faktorov sa nemenia. Krivka agregátnej ponuky je rastúca a postupne sa mení na vertikálnu.Rastúca časť krivky znamená, že s rastom cenovej hladiny ponúkané množstvo reálneho produktu rastie až do určitého bodu. Ak sa menia ceny výrobkov, zatiaľ čo mzdové sadzby a ceny ostatných faktorov ostávajú stále firmy pri vyšších cenách vyrábaných tovarov a nemenných mzdových sadzbách zvyšujú výrobu a ponúkajú na predaj viac tovarov. Ak by však ceny klesli a mzdové sadzby by zostali nezmenené, firmy znížia výrobu a budú ponúkať menšie množstvo tovarov. Ak sa ceny výrobkov a služieb vyrábaných firmami zvýšia a mzdové sadzby sa nezmenia, potom firmy budú zvyšovať svoj výstup budú najímať viac robotníkov a zvyšovať počet odpracovaných hodín. Preto zmeny cenovej hladiny pri nemenných mzdových sadzbách povedú k zmenám ponúkaného agregátneho množstva tovaru a služieb alebo reálneho domáceho produktu a zmenám úrovne zamestnanosti. S rastom cenovej hladiny rastie ponúkané množstvo reálneho produktu, rastie zamestnanosť. Zvyšovanie počtu odpracovaných hodín, najímanie ďalších zamestnancov má svoje limity. Zamestnanci sú ochotní akceptovať iba určité mieru práce nadčas, zvýšené využívanie výrobného zariadenia znamená nadmerné opotrebovanie a poruchy. Znamená to teda, že nemôžeme vyrobiť viac ani pri rastúcich cenách, pretože kapacity výroby to nedovoľujú. Z toho dôvodu je krivka agregátnej ponuky vertikálna. Krátkodobú krivku agregátnej ponuky ovplyvňujú ceny vstupov a výrobných faktorov. Tieto ceny ovplyvňujú krátkodobú agregátnu ponuku tým, že ovplyvňujú náklady firiem. Ak sa zvýšia ceny výrobných faktorov, zvýšia sa náklady a pri danej cenovej hladine budú firmy ponúkať menšie množstvo produktu. Zvýšenie cien výrobných faktorov znižuje agregátnu ponuku. Zníženie cien vstupov znižuje náklady a zvyšuje agregátnu ponuku. Dlhodobá agregátna ponuka je vzťah medzi ponúkaným množstvom dokončených výrobkov a služieb, alebo reálneho produktu a cenovou hladinou pri plnej zamestnanosti. Krivka dlhodobej agregátnej ponuky je vertikálna. Dôvodom je, že veľkosť reálneho produktu pri úrovni plnej zamestnanosti nezávisí od cenovej hladiny. V dlhom období totiž predpokladáme, že sa menia nielen ceny výrobkov, ale aj mzdové sadzby a ceny ďalších výrobných faktorov sa menia rovnako rýchlo. Nepodnecujú tak firmy k zmene výroby. Napriek tomu, že dochádza k zmenám cenovej hladiny, výška reálneho produktu sa nemení. Akú výšku dosiahne tento reálny produkt? Pri analýze krátkodobej krivky agregátnej ponuky sme predpokladali, že firmy môžu zvýšiť výstup ak zamestnajú svojich zamestnancov nadčas. Práca nadčas nie je dlhodobo možná. Firmy budú najímať nových pracovníkov, čo znamená, že voľných miest bude viac ako ľudí hľadajúcich prácu. Pokiaľ by to malo byť takto dlhodobo, znamenalo by to zvýšenie mzdových sadzieb, ktoré by rástli rýchlejšie ako ceny a výstup by klesol. Dlhodobá krivka agregátnej ponuky leží na úrovni reálneho produktu, ktorý označujeme ako potenciálny produkt. Vertikálna krivka dlhodobej agregátnej ponuky nie je totožná s vertikálnou časťou krivky krátkodobej agregátnej ponuky, ale pretína krivku krátkodobej agregátnej ponuky v jej rastúcej časti. To znamená, že ekonomika je schopná krátkodobo produkovať nad svojim potenciálom. Reálny produkt môže krátkodobo rásť pri raste cenovej hladiny, aj keď boli prekročené dlhodobé kapacity ekonomiky.Akonáhle sa dosiahnu limity výrovy,stane sa krivka krátkovobej agregátnej ponuky vertikálnou čo znamená,že už nie je možné ani krátkodobo vyrobiť viac. Ak dôjde k zmene jedného alebo niekoľkých faktorov, zmení sa aj agregátna ponuka a to spôsobí posun krivky agregátnej ponuky. Faktory ovplyvňujúce krátkodobú i dlhodobú AS: množstvo výrobných faktorov, produktivita výrobných faktorov, ľudský kapitál a technológie, zdroje surovín a energie, prírodné podmienky, podnikateľské prostredie . Množstvo výrobných faktorov zvyšuje agregátnu ponuku. Ak sa zvýši počet zamestnaných pracovných síl, (napr. migrácia zo zahraničia), alebo sa predlží pracovná doba, bude ekonomika schopná vyprodukovať väčšie množstvo reálneho produktu a to dlhodobo, čo znamená že dôjde aj k zvýšeníu potenciálneho produktu. Zníženie množstva zamestnanej pracovnej sily bude znižovať produkčnú schopnosť ekonomiky a agregátna ponuka klesne. Dôležitým výrobným faktorom je aj kapitál. Zásoba kapitálu, teda jeho velľkost ovplyvňuje agregátnu ponuku. Zvýšenie kapitálovej zásoby vedie k zvýšeniu agregátnej ponuky. Aby sa zvýšila zásoba kapitálu, je potrebné, aby domácnosti zvýšili úspory a tieto úspory aby boli použité na nákup kapitálových statkov. Zníženie kapitálovej zásoby spôsobuje pokles agregátnej ponuky. Produktivita výrobných faktorov, ľudský kapitál a technológie - zvýšenie agregatnej ponuky spôsobuje aj lepšie využívanie výrobných faktorov. Ak ekonomika dokáže lepšie využiť existujúce výrobné faktory, teda zvýši produktivitu práce, bude schopná vyprodukovať viac. Cestou vedúcou k zvyšovaniu produktivity práce sú používané technológie. Zavedenie nových technológií, ktoré lepšie využívajú existujúce zdroje umožnia zvýšiť agregátnu ponuku. K lepšiemu využívaniu existujúcich výrobných faktorov prispieva aj ludský kapitál, schopnosti ľudí – znalostná ekonomika. Zdroje surovín a energií – nové náleziska surovín a nové spôsoby ich ťažby umožnia zvýšiť výstup ekonomiky. Pokiaľ ekonomika dokáže viac a lepšie využívať existujúce zdroje energií, či prípadne nájde nové zdroje energie, zvýši to jej produkčnú schopnosť a zvýši sa tak agregátna ponuka. Prírodné podmienky napr. aj klimatické môžu ovplyvniť výrobu, najmä v poľnohospodárstve. Klimatické zmeny v podobe otepľovania alebo ochladzovania zemského povrchu a s tým spojené javy môžu ovplyvniť produkčnú schopnosť ekonomiky. Podnikateľské prostredie (právne a inštitucionálne prostredie v ktorom firmy pôsobia) podnikatelia môžu byť odradzovaní napr. množstvom administratívnych úkonov, výškou daní, odvodov, dotáciami. Pokiaľ by viac podnikateľov skončilo s podnikaním, prejavilo by sa to v poklese agregátnej ponuky. Výšku výstupu ekonomiky ovplyvňuje aj stupeň monopolizácie. Monopoly majú tendenciu vyrábať menší objem výroby a zvyšovať ceny. Zníženie monopolizácie by znamenalo zvýšenie agregátnej ponuky. Štátna regulácia firiem napr. v oblasti ochrany životného prostredia alebo bezpečnosti práce sa premieta do nákladov a tak ovplyvňuje agregátnu ponuku. Predstavitelia klasickej ekonómie predpokladajú, že mzdy sa ceny sú v ekonomike vždy pružné a ekonomika dosahuje plnú zamestnanosť, alebo plne využíva zdroje. Predpokladajú, že existuje plná zamestnanosť a trh práce je v rovnováhe, neexistuje nedobrovoľná nezamestnanosť a preto sa ekonomika trvale nachádza na úrovni potenciálneho produktu. Z toho vyplýva, že pri rôznej úrovni cenovej hladiny sa ponúka rovnaké množstvo produkcie. Podľa nich je krivka agregátnej ponuky vertikálna a cenová hladina podľa nich neovplyvňuje reálny výstup ekonomiky. Keynesovskí ekonómovia predpokladajú nepružné mzdy a ceny, ktoré podľa nich neklesajú ani v ekonomike s nevyužitými zdrojmi. Keynes analyzuje ekonomiku v krátkom časovom období pričom predpokladá, že ekonomika sa môže nachádzať pod úrovňou potenciálneho produktu. Predpokladá, že trhová ekonomika môže byť v krátkom období nestabilná a trhový mechanizmus sám osebe nie je pripravený zabezpečovať a obnovovať makroekonomickú rovnováhu. Podľa Keynesa agregátna ponuka nezávisí od výrobných možností ekonomiky, teda od úrovne potenciálneho produktu, ale závisí od úrovne celkového objemu agregátneho dopytu. Existuje produkčná medzera. Podľa neho je k dispozícii dostatok kapitálu a v prípade zvýšenia dopytu môže existujúca zásoba kapitálu pokryť rastúci dopyt. D´alej predpokladá existenciu nedobrovoľnej nezamestnanosti, a preto podniky móžu kupiť na trhu práce akékoľ'vek množstvo prace pri fixných nominálnych mzdách. Kenysovský model AS predpokladá, že mzdy sú v krátkom období fixné, nepružné najmä smerom nadol a nereagujú na zmeny na trhu práce. Zároveň predpokladá, že hraničný produkt práce sa nemení. Aj ceny tovarov a služieb sú podľa neho v krátkom období nepružné. Pod úrovňou plného využitia zdrojov je podľa nich krivka AS horizontálna, čo znamená, že v tejto situácii môže ekonomika zvýšiť svoj výstup bez toho aby došlo k zvýšeniu cenovej hladiny. Ak napríklad dôjde k poklesu cenovej hladiny a niektoré firmy nereagujú a ponechajú vysoké ceny, klesne dopyt po ich tovaroch, znížia sa príjmy firmy v dôsledku čoho klesá vyrábané množstvo tovarov. Po čase dochádza k prispôsobeniu cien a miezd novej ekonomickej situácii, a preto tento stav platí len dočasne. Moderní makroekonómovia predpokladajú, že v krátkom období môžu byť mzdy a niektorá ceny nepružné a iba v dlhom období budú mzdy a ceny dokonale pružné. Podľa Keynesových nasledovníkov krivka AS nie je úplne horizontálna, ale je mierne rastúca, pretože nominálne mzdy sa v priebehu 2–3 rokov pomaly prispôsobujú v súlade s kolektívnymi zmluvami medzi zamestnancami a firmami a vychádzajú tiež z očakávanej výšky cenovej hladiny. Ak sa mzdy neprispôsobia pružne zmenám cenovej hladiny, zníženie cien spôsobí, že výroba je menej zisková, a preto firmy znižujú výrobu a zamestnanosť, Monetaristický prístup k agregátnej ponuke vychádza z predpokladu, že nominálne mzdy sú dokonale pružné, reagujú na zmenu situácie v dopyte a ponuke, čo vytvára podmienky pre formovanie rovnováhy na trhu práce. Friedmanov model vychádza z predpokladu, že zamestnanci nesprávne očakávajú vývoj reálnej mzdy a nominálne mzdy v závislosti od vývoja cenovej hladiny. Zamestnanci sú ochotní zvyšovať množstvo ponúkanej práce v závislosti od očakávanej reálnej mzdy. Podniky vedia, že sa zvýšila cenová hladina a zamestnanci naďalej nesprávne očakávajú, že cenová hladina sa zníži Ak sa zvýšia nominálne mzdy, ale ceny tovarov a služieb rastú rýchlejším tempom zamestnanci v mylnej viere v dôsledku svojich nedokonalých informácií očakávajú, že ich reálna mzda sa zvyšuje a preto ponúkajú viac práce. Pod vplyvom tzv. peňažnej ilúzie majú dojem, že ich reálne mzdy rastú, a preto ani nepožadujú rýchlejší rast nominálnych miezd. Podnikatelia zamestnávajú dodatočných zamestnancov, čím zvyšujú zamestnanosť a zároveň sa zvyšuje objem výroby. Z monetaristického modelu krátkodobej agregátnej ponuky vyplýva, že odklon skutočnej cenovej hladiny od očakávanej cenovej hladiny motivuje ľudí k tomu, aby menili množstvo ponúkanej práce, čím sa mení aj objem výstupu. Z toho vyplýva, že skutočný produkt sa odchyľuje od potenciálneho produktu (vzniká produkčná medzera) len vtedy, keď skutočná úroveň cenovej hladiny sa odlišuje od očakávanej úrovne cenovej hladiny. 14. Činitele ovplyvňujúce celkový objem spotreby, spotrebná funkcia, hraničný sklon k spotrebe, krivka spotrebnej funkcie. Spotreba je najväčšou položkou HDP. Patrí k rozhodujúcim agregátnym makroekonomickým veličinám. Spotreba je jednou z najdôležitejších zložiek agregátneho dopytu. V správaní sa spotrebiteľov sa prejavujú viaceré dlhodobé tendencie. Jedným z teoretikov, ktorý sa ich ako prvý pokúsil charakterizovať na základe rozsiahleho empirického materiálu, bol- pruský štatistik Ernst Engel (1821-1896). Engel na základe výskumov dospel k záveru, že ak rastie prijem domácností, tak sa prejavuje všeobecná tendencia k poklesu podielu výdavkov na potraviny na celkový výdavok domácností (tzv. Engelov zákon). Engel neskôr svoje skúmanie rozšíril aj na ďalšie skupiny výdavkov domácností (napr. na nájomné, ošatenie) a skúmal ich vývoj vo vzťahu k rastúcemu príjmu domácností. Súčasná ekonomická teória skúma tieto otázky veľmi detailne podľa jednotlivých spotrebných položiek domácností. V nadväznosti na verbálnu charakteristiku Engelových zákonov sa začala rozvíjať aj ich matematická kvantifikácia pomocou funkčnej závislosti spotrebných výdavkov (predstavujúcich uspokojený dopyt) na príjme domácností. Uvedené závislosti vyjadrujú tzv. Engelove krivky. Ide vlastne o krivky dopytu tvorené bodmi, ktorých súradnicami sú napr. priemerné výdavky na potraviny a priemerné príjmy určitej skupiny domácností. S rastom príjmov sa relatívne znižujú výdavky na potraviny a iné základné životné statky, rýchlejšie rastú výdavky na uspokojenie vyšších životných potrieb. Individuálna spotreba závisí od celého radu činiteľov. Najdôležitejším je však reálny dôchodok. Reálny dôchodok je disponibilný dôchodok. tzn. dôchodok, ktorý reálne získa domácnosť (za poskytnutie služieb výrobných faktorov, po zaplatení daní. S rastom reálneho dôchodku spotreba rastie, aj keď pomalšie ako tento dôchodok. Keynes túto závislosť označuje ako základný psychologický zákon, spojený so snahou udržať obvyklú životnú úroveň. Domácnosti s nízkymi príjmami obmedzujú svoje spotrebné výdavky a uspokojujú iba základné potreby. Domácnosti, ktoré dosahujú vyššie príjmy, môžu uspokojiť aj menej nalichavé potreby a môžu časť svojho príjmu aj usporiť. Niektoré domácnosti však spotrebujú viac ako zarobia - buď sa zadlžia, alebo využijú svoje úspory z predchádzajúcich období. Pri vysokých príjmových skupinách sú relatívne najvyššie výdavky na luxusné tovary. V tejto príjmovej skupine spravidla pomerne rýchlo rastú aj úspory, ktoré sa pokladajú v ekonomickej teórii za najluxusnejší tovar. Vzťahy medzi príjmami domácností a ich spotrebou však vyjadrujú iba jeden aspekt skúmaného problému. Spotreba domácností sa mení aj v dôsledku zmien cien. Zmeny v štruktúre spotreby jednotlivcov i domácností na základe odlišných subjektívnych ocenení užitočností spotrebúvaných tovarov bližšie skúmali kardinalistické a ordinalistické teórie užitočnosti. Dôchodok, spotreba a úspory sú úzko vzájomne prepojené. Osobné úspory sú časťou disponibilného dôchodku, ktorá sa nespotrebuje. Ekonomické štúdie ukazujú že dôchodok je hlavným determinantom spotreby a úspor. Bohatí ludia sporia viac ako chudobní, a to ako v absolútnych hodnotách, tak aj z hľadiska percentuálneho podielu na dôchodku. Osobný dôchodok (PI) – súhrn všetkých dôchodkov, ktoré domácnosť dostáva. Vypočítame ho, ak od čistého národného produktu (ČNP) odpočítame zisky, ktoré si firmy ponechajú, nepriame dane, platby vláde na sociálne poistenie a čisté úrokové platby platené ostatným sektorom s výnimkou domácnosti a pripočítame všetky transferové platby, ktoré domácnosti dostávajú. HNP => ČNP => ND => DD => DPI- spotreba C Úspory S Disponibilný osobný dôchodok (DPI Disposable Personal Income) je agregátna veličina, ktorá poukazuje na súhrm dôchodkov, ktoré mali domácnosti k dispozícii v priebehu roka. Vypočítame ho, ak od osobného dôchodku odpočítame osobné dane. Disponibilný osobný dôchodok domácnosti vynakladajú na nákup tovarov a služieb ako spotrebu a zvyšnú časť si ponechávajú vo forme úspor. Spotreba C všetky výdavky domácností, ktoré sú použité na nákup spot. pred DPI úspory (S) – časť disponibilného dôchodku domácností, ktorú nepoužijú ihneď. Úspory a investície podmieňujú úroveň národného outputu a zamestnanosti. Pre pochopenie týchto súvislostí je potrebné skúmať: spotrebnú funkciu, ktorá vyjadruje vzťah medzi spotrebou a príjmom, funkciu úspor, ktorá vyjadruje vzťah medzi úsporami a príjmom. V novej ekonomike sa mení štruktúra spotreby i štruktúra investícií vo väzbe na úlohy vyplývajúce z dynamického formovania a rozvíjania novej ekonomiky. Pri skúmaní spotreby sa ako analytický nástroj používa spotrebná funkcia. Spotrebná funkcia vyjadruje vzťah medzi celkovými spotrebnými výdavkami a úrovňou disponibilných príjmov spotrebiteľov. (Samuelson, Nordhaus, 2010, s. 413) Tento koncept zaviedol J.M. Keynes a je založený na hypotéze stabilného empirického vzťahu medi spotrebou a dôchodkom. Celkový objem spotreby závisí od: veľkosti disponibilného dôchodku, výšky úrokovej miery. Úroková miera má vplyv na to, ako domácnosti rozdeľujú svoj dôchodok na spotrebu a úspory. Čím je úroková miera vyššia, tým menší bude sklonk spotrebe. Znamená to, že spotreba je klesajúcou funkciou reálnej úrokovej miery. S rastom dôchodku rastie a spotreba, čo znamená, že spotreba je funkciou disponibilného dôchodku Yp. Spotrebná funkcia má tvar: C = F(YD,r) Znamená to, že spotrebná funkcia sa mení jednak v závislosti od zmien disponibilného dôchodku a jednak v závislosti od zmien úrokovej miery. Vplyv úrokovej miery na spotrebnú funkciu znázorňuje obrázok 1. Obrázok znázorňuje, že ak sa zvýši úroková miera, krivka spotrebnej funkcie C sa posúva nadol do polohy C3. Ak sa zníži úroková miera, polohy C1. rivka spotrebnej funkcie C sa posúva doľava nahor do polohy C1 Spotreba tvorí najväčšiu časť HDP. Zahŕňa konečnú spotrebu domácností a konečnú spotrebu štátu. Jej súčasťou sú statky dlhodobej spotreby (vybavenie domácnosti, autá), statky krátkodobej spotreby (potraviny, odevy, energie) a služby (bývanie, vzdelávanie, rekreácia, zdravotníctvo). Ak rastie dôchodok, rastie aj dopyt po spotrebných statkoch. Vzťah medzi spotrebou a dôchodkom opisuje Keynesova spotrebná funkcia: C = f(Y) Ak rastie dôchodok, spotreba absolútne rastie, ale jej podiel na dôchodku sa znižuje. Spotreba je funkciou dôchodku, ale podľa Keynesa klesajúcou funkciou, čiže rastie pomalšie ako dôchodok. 5. Spotrebná funkcia vyjadruje vzťah medzi celkovou úrovňou spotrebných výdavkov a úrovňou Rodiny s nízkym dôchodkom vynakladajú väčšiu časť, resp. aj celý svoj dôchodok na nevyhnutné spotrebné tovary. Ak sa dôchodok zvýši, zvýšia sa aj výdavky na nákup spotrebných predmetov. Od disponibilného dôchodku spotrebiteľov. Predstavitelia iných ekonomických smerov s tým nesúhlasia. určitej výšku dôchodku použijú na nákup spotrebných statkov len časť dôchodku a zostávajúcu časť usporia. Z uvedeného vyplýva, že úspory (S) predstavujú tú časť dôchodku, ktorá sa nespotrebuje. S = Y- C Krivka prechádzajúca bodmi A, B, C,.., F je spotrebnou funkciou. Pre lepšiu názornosť si pomôžeme priamkou zvierajúcou uhol 45 stupňov. Táto priamka má tú vlastnosť, že v každom bode tejto priamky je vzdialenosť od horizontálnej osi presne taká istá ako od vertikálnej osi. Potom každy bod ležiaci na tejto priamke znázorňuje, že spotreba sa rovná disponibilnému dôchodku. Jej sklon, ktorý možno v ľubovoľnom bode merať pravouhlým trojuholníkom s relatívnou výškou voči základni predstavuje hraničný sklon k spotrebe. „Zlomovým bodom“ na našej krivke je bod B. Bod vyrovnania je bod, kedy spotrebná funkcia pretína os 45°. Ukazuje, že v tomto bode sa presne vyrovnávajú výdavky na spotrebu a dôchodky domácnosti. Domácnosti v tomto bode ani nesporia ani nemajú záporné úspory. Porovnaním krivky spotrebnej funkcie s priamkou vedenou pod 45° uhlom môžeme zistiť nielen to, či disponibilný príjem domácností je vyšší. Môžeme zistiť, koľko domácnosti sporia. Keby sme sa teda od bodu B pohybovali po krivke spotrebnej funkcie smerom doprava, t. j. po bodoch C, D, E, F, tak by sme zistili, že úspory domácností rastú. Ak by sme sa pohybovali doľava, t. j. od bodu B k bodu A, tak by sme zistili, že úspory domácností vôbec nevznikajú, že domácnosti žijú „nad pomery“, že majú „čisté mínusové úspory“, t. j. na krytie daného rozdielu využívajú napr. úver. Keynesova teória spotreby predpokladá, že spotreba je lineárnou funkciou disponibilného dôchodku. Z Keynesovej teórie vyplýva, že disponibilný dôchodok je jediný činiteľ, od ktorého závisí celková úroveň spotreby. V skutočnosti však spotrebná funkcia ukazuje, že disponibilný dôchodok je z niekoľkých determinujúci činiteľov jediný významný a krátkodobo sa meniaci činiteľ. Na základe vyhodnotenia praktických skúseností prišiel k záveru, že len málo ľudí zmení spôsob života a úroveň spotreby v dôsledku poklesu úrokovej miery. Preto skôr pochybuje, že zmena úrokovej miery má vplyv na výšku spotreby a úspor. Viacerí ekonómovia kriticky reagovali na Keynesovu teóriu spotreby a úspor. Objektom kritiky je najmä tvrdenie, že spotreba a úspory sú funkciou bežného dôchodku. Najvýznamnejšie postkeynesovské teórie spotreby vypracovali S. Duesenberry, M. Friedman, F. Modigliani. Kritizujú predpoklad, že úspory a spotreba sú funkciou disponibilného dôchodku. Využívajú poznatky mikroekonomických teórií správania spotrebiteľa, ale aj ďalšie činitele psychologického a sociálno-ekonomického charakteru. Teória relatívneho dôchodku – Duesenberry predpokladá, že spotreba nezávisí od absolútnej výšky dôchodku, ale je určovaná relatívnou výškou dôchodku. Predpokladá, že spotreba jednotlivca závisí od spotreby iných ľudí aj od jeho minulej spotreby. Relatívny dôchodok potom zodpovedá takej úrovni spotreby, na akú si ľudia zvykli. V prípade, že ich dôchodok klesne, usilujú sa zachovať si danú úroveň spotreby a radšej znížia úspory. Ak sa ich dôchodok zvýši, prejaví sa to na zvýšení spotreby až vtedy, keď sa ukáže, že rast dôchodku je trvalý. Podľa jeho názoru v dlhom období pódiel spotreby a podiel úspor na dôchodku je stály a nemení sa. Teória permanentného dôchodku - jej podstata spočíva v tom, že celková spotreba je daná úrovňou minulého, bežného a budúceho očakávaného dôchodku. Jednotlivec predpokladá svoju spotrebu v danom období na základe dôchodku za toto obdobie. Permanentný dôchodok je taká stála úroveň spotreby, ktorú môže jednotlivec dosiahnuť počas svojho života pri danej súčasnej úrovni bohatstva a nadobudnutom dôchodku v súčasnosti a v budúcnosti. V dôchodku jednotlivca rozlišuje Friedman permanentnú časť a prechodnú časť. Úroveň spotreby závisí len od stáleho, permanentného dôchodku. Prechodná časť dôchodku ovplyvní spotrebu len vtedy, keď sa stane súčasťou permanentného dôchodku. Teória životného cyklu (F. Modigliani) – podľa tejto teórie jednotlivci plánujú svoju spotrebu a úspory na dlhé obdobie s cieľom rozdeliť svoju spotrebu najlepším možným spôsobom počas celého svojho života. Podľa tejto teórie úspory sú výsledkom rozhodnutí jednotlivca zabezpečiť si potrebnú úroveň spotreby aj v starobe. Z toho vyplýva, že dôležitým faktorom rozhodovania o spotrebe a úsporách je veková štruktúra obyvateľstva. V zjednodušenom modeli, v ktorom dôchodok je počas pracovného života konštantný, táto teória predpokladá, že neexistuje neistota, jednotlivec nemá žiadne východiskové bohatstvo. Ľudia potom vytvárajú a čerpajú úspory tak, aby spotrebovali svoj celoživotný dôchodok v takom rozložení, ako si želajú. Ak sa model rozšíri o existenciu začiatočného bohatstva, tak celoživotné rozloženie spotreby závisí od celoživotného dôchodku a začiatočného bohatstva, z ktorého sa každoročne spotrebuje časť, veľkosť ktorej závisí od očakávanej dĺžky života jednotlivca. Existujú aj teórie, podľa ktorých rozhodnutia spotrebiteľov determinuje likvidné obmedzenie a hypotéza krátkozrakosti. Likvidné obmedzenie sa prejavuje vtedy, keď si spotrebiteľ nemôže požičať peniaze na to, aby si pri očakávanom vyššom budúcom dôchodku zabezpečil bežnú spotrebu. Podľa teórie životného cyklu by sa pri zvyšovaní dôchodku úroveň spotreby nemala zásadne meniť. V skutočnosti však v dôsledku vplyvu likviditného obmedzenia bude spotreba po zvýšení dôchodku výrazne rásť. To platí pre všetkých jednotlivcov, ktorí si pri dočasnom poklese dôchodku z rôznych dôvodov nemôžu požičať peniaze. Podľa toho možno spotrebu viazať na bežný dôchodok oveľa viac, ako to vyplýva z teórie životného cyklu. Likviditné obmedzenie zasahuje najmä jednotlivcov s nižším dôchodkom. Hypotéza krátkozrakosti - ak sa napr. 3 mesiace dopredu oznámi zvýšenie dôchodkov dôchodcom, nezvýšia spotrebu dovtedy, pokiaľ im zvýšený dôchodok nie je skutočne vyplácaný. Hneď ako sa zvýšený dôchodok vyplatí, dôchodcovia zvýšia svoje výdavky na nákup spotrebných predmetov. Na základe týchto poznatkov môže odvodiť agregátnu funkciu spotrebných výdavkeu všetkých domácností v ekonomike Agregátna funkcia spotrebných výdavkov sa skladá z autonómnych spotrebných výdavkov (Co), ktoré sú nezávislé od výšky reálneho dôchodku. Druhou zložkou spotrebných výdavkov sú indukované spotrebné výdavky (C), ktoré sú priamo úmerné veľkosti reálneho dôchodku. S jeho rastom sa tiež zvyšujú a to tempom, ktoré zodpovedá tzv. hraničnému skonu k spotrebu. Hraničný sklon k spotrebe vyjadruje, ako sa zmenia spotrebné výdavky domácnosti pri zmene reálneho dộchodku. MPC = dC/dY Z obrázku je zrejmé, že funkcia autonómnych spotrebných výdavkov (Co) sa nemení so zmenami reálneho dôchodku. Funkcia indukovaných spotrebných výdavkov (C1) je rastúca ( so sklom zodpovedajúcim hraničnému sklonu s potrebe), lebo so zvyšujúcim sa dôchodkom ľudia míňajú viac peňazí za statky, ktoré potrebujú na uspokojenie menej naliehavých potrieb. Hodnoty reálneho dôchodku znázorňujeme na vodorovnej osi. Pre porovnanie s úrovňou spotrebných výdavkov je výhodné použiť pomocnú polpriamku, ktorá vychádza z nulového bodu a má skon rovný jednej (pri rovnakom meradle na zvislej i vodorovnej osi zviera s osami uhol 45°) Na tejto pomocnej polpriamke ležia všetky body, kedy sa reálny dôchodok rovná spotrebným výdavkom. 15. Úspory, činitele ovplyvňujúce úspory, funkcia úspor, hraničný sklon k úsporám, krivka úspor. Úspory predstavujú nespotrebovanú časť disponíbílného dôchodku. Sporia domácnosti ai firmy. Ich úspory tvoria tzv. súkromné úspory. Rozdiel (prebytok) príjmov ŠR a výdavkov ŠR 1. predstavuje tzv. vládne úspory. Súkromné úspory = úspory domácností + úspory firiem Hrubé národné úspory = súkromné úspory + vládne výdavky Význam národných úspor spočíva v tom, že z makroekonomického hľadiska sú zdrojom investícií, čím vytvárajú predpoklady pre zvýšenie kapitálového vybavenia a rast výkonnosti ekonomiky. Motívom vytvárania úspor domácnosťami je zabezpečenie sociálno–ekonomickej stability domácnosti v krátkom aj dlhom časovom období. Dôvody sporenia domácností: úspory na celoživotné ciele (kúpa domu, bytu, vzdelanie, dôchodok), - preventívne úspory (na neočakávané udalosti, nezamestnanosť, liečenie), - úspory pre dedičov. Výšku úspor môže ovplyvniť aj tzv. demonštračný efekt – ľudia sa snažia v spotrebe napodobniť svojich susedov, známych, aj keď si takú úroveň spotreby nemôžu dovoliť. Úspory sú funkciou dôchodku. Ak rastie dôchodok, rastú aj úspory a ich podiel na dôchodku sa zvyšuje. Úspory predstavujú najluxusnejší statok. Úspory sú rastúcou funkciou dôchodku. Ľudia s nízkym dôchodkom nesporia, požičiavajú si, majú záujem o negatívne úspory, teda míñajú viac ako zarobia. Keďže úspory sa rovnajú disponibilnému príjmu mínus spotreba, môžeme graficky vyjadriť aj krivku úspor. Môžeme pritom vychádzať z predchádzajúceho obrázka 2. ( Funkcia úspor) Spotreba D C B Disponibilný dôchodok A Funkcia úspor vyjadruje vzťah medzi úrovňou úspor a dôchodkom. Na vodorovnej osi sú uvedené hodnoty disponibilného dôchodku. Na zvislej osi sú znázorní ako kladné, tak záporné hodnoty výšky úspor. Funkcia úspor je vzdialenosť medzi priamkou vedenou pod 45 ° uhlom a spotrebnou funkciou. Funkciu úspor môžeme vyjadriť ako zrkadlový obraz spotrebnej funkcie. Opäť vidíme, že v bode B sú úspory nulové, že naľavo od bodu B sú úspory mínusové (bod A), zatiaľ čo napravo od bodu B sú úspory kladné. Funkcia úspor (individuálna) – je zrkadlovým obrazom spotrebnej funkcie. Dostaneme ju odpočitanim spotreby od dôchodku, alebo tak, že vertikálne odpočítame spotrebnú funkciu od osi kvadrantu. Aj tu bod vyrovnania zodpovedá rovnakej výške ako v grafe spotrebnej funkcie. Funkčnú závislosť' medzi dôchodkom, spotrebou a úsporami vysvetľuje moderná ekonomická teória prostredníctvom kategórií – sklon k spotrebe a sklon k úsporám. Vychádza sa často pri tom z existencie základného psychologického zákona. Základný psychologický zákon vyjadruje, že ludia sú spravidla a v priemere ochotní zvyšovať svoju spotrebu, ak sa zväčšuje ich dôchodok, ale nie v rovnakej miere v akej rastie dôchodok. Do určitej výšky dôchodkov ich ľudia vydávajú celé na súkromnú spotrebu. Až do určitej výšky dôchodku venujú na spotrebu iba jeho časť, zatiaľ čo ďalšia časť zvyšuje ich úspory. Pomer medzi spotrebou a dôchodkom C/Y sa nazýva sklon k spotrebe. Tento sklon udáva podiel spotreby na dôchodku, t. j. aká časť dôchodku sa spotrebuje. Nepriamo hovorí aj o tom, aká časť dôchodku sa usporí. Hraničný sklon k spotrebe predstavuje množstvo dodatočnej spotreby vytvorenej dodatočným dôchodkom, t. j. ukazuje, o koľko sa zvýši spotreba ak dôchodok vzrastie o jednu peňažnú jednotku. Hraničný sklon k spotrebe možno matematicky vyjadriť v tvare MPS = dC:dY Ked'že platí, že dY = dC + dS, tak vlastne nepriamo hovorí aj o tom, o koľko vzrastú úspory ludi. Aj úspory l'udí sú teda funkciou ich dôchodku. Platí, že: S = f(Y) Keď budeme porovnávať úspory ľudí s ich dôchodkami, čo možno vyjadriť v tvare S/Y, tak budeme hovorit o sklone k úsporám. Hraničný sklon k úsporám vyjadruje prirastok úspor ludí vyvolaný dodatočným prírastkom ich dôchodku o jednu peňažnú jednotku. Túto skutočnosť môžeme matematicky vyjadrit' v tvare: MPS = dS:dY Vývoj, správanie sa spotreby je dôležité pre pochopenie krátkodobého a dlhodobého hospodárskeho rastu. Z pohľadu krátkeho obdobia predstavuje spotreba hlavnú časť agregátnych výdavkov. Ak dochádza k prudkým zmenám v spotrebe, najčastejšie sa to prostrednictvom agregátneho dopytu premietne do zmien výstupu a zamestnanosti.Spotrebné chovanie je dôležité aj z toho dôvodu,že čo sa nespotrebuje,sa uštrí a krajina to môže využiť na investovanie do nových kapitálovych statkov.Kapitál slúži ako hnacia sila dlhodobého ekonomického rastu. 16. Vzťah úspor a investícií, podstata investícií, efekty investícií, členenie investícií, činitele ovplyvňujúce výšku investícií. 17. Investičný multiplikátor, podstata, činitele, mechanizmus akcelerátora. Výraz multiplikátor prvýkrát použil R. F. Kahn v roku 1931 pri zdôvodňovaní programu verejných prác počas veľkej hospodárskej krízy. Upozornil na to, že v dôsledku pôsobenia multiplikátora zamestnanosti (na základe štátnych výdavkov na verejné práce) rastie nielen prvotná zamestnanosť pri verejných prácach, ale aj druhotná, terciárna, atď. zamestnanosť, ktorá je od nej odvodená. Takto podľa neho dochádza k multiplikácii kúpnej sily a zamestnanosti vyvolanej prvotnými výdavkami. Kahn zároveň upozorňoval na to, že multiplikačný efekt má každý výdavok v ekonomike, ktorý vyvoláva „reťazovú reakciu“ výdavkov v ďalších oblastiach ekonomiky. Multiplikačný efekt sa prejavuje v raste zamestnanosti i celého dôchodku. K teórii multiplikátora možno pristupovať dvojako. Ako k teórii, ktorej úlohou je: - zobraziť súbor vztahov, ktoré treba kvantifikovať. V tomto pripade ide o kvantitatívny pristup, - vysvetliť jeden aspekt určovania národného dôchodku. V takomto prípade ide o kvalitatívny prístup. 1. Investičný multiplikátor je jedným makroekonómie. Vyjadruje vplyv zmeny objemu investícií na dynamiku HDP-zvýšenie súkromných investícií vyvolá zvýšenie produkcie a zamestnanosti, zníženie investícií spôsobí pokles produktu a zamestnanosti a to násobkami. Investičný multiplikátor je koeficient, ktorý vyjadruje o koľko sa zvýši dôchodok, ak sa zvýšia investície. Základom pre jeho výpočet je vzťah investícií a vytvoreného dôchodku. Jeho výška závisí do veľkosti hraničného sklonu k spotrebe, resp. hraničného sklonu k úsporam. Model multiplikátora ukazuje, ako každá peňažná jednotka, o ktorú sa zvýšia agregátne výdavky, vyvoláva zmenu v hrubom domácom produkte vyššiu ako jedna peňažná jednotka, t. j. znásobenú (multiplikačnú) zmenu. Jeho podstata spočíva v tom, že rast dôchodku, zamestnanosti a spotreby je násobkom (výsledkom multiplikačného efektu) prírastku investícií. Pritom sa predpokladá, že: - v ekonomike sa môže proporcionálne spájať výroba, akumulácia a spotreba, - uvedené spojenia narúšajú psychologické sklony (na jednej strane nedostatočný sklon k spotrebe a k investíciám a na druhej strane nadmerný sklon k úsporám), - existujúce disproporcie sa môžu odstrániť, a to predovšetkým stimulovaním investicií. Prinosom J. M. Keynesa do multiplikačnej teórie je to, že popri multiplikátore zamestnanosti rozpracoval aj multiplikátor dôchodku, t.j, multiplikátor investícií. Tento má tvar: k alebo K= dY:dI alebo K= dY: dY-dC resp. K=1: 1- dC:dY kde: dY je prírastok dôchodku dl - prírastok investícii dC prírastok spotreby. MPC - hraničný sklon k spotrebe, MPS - hraničný sklon k úsporám. Teória multiplikátora sa usiluje teoreticky dokázať existenciu bezprostredného a proporcionálneho vzťahu medzi akumuláciou kapitálu a spotrebou. Rast dôchodku je teda dôsledkom pôsobenia miltiplikačného pôsobenia vyvolaného,sklonom k spotebe,a to predovšetkým hraniťným sklonom k spotrebe. Ako viackrát upozorňoval J.M.Keynes: čím väčší he hraničný sklon k spotrebe,tým väčší je multiplikátor.A to preto,že v porovnaní s prírastkom investicií úmerne sa musí zväčšíť nielen dôchodok,ale aj zamestnanosť. Stúpenci multiplikačnej teórie upozorňujú na to, že multiplikačný efekt pôvodných investícií sa po určitej dobe úplne vyčerpá, pretože v nasledujúcich obdobiach sa neinvestuje celý dôchodok, že jeho časť sa usporí. Pre dosiahnutie konštantného resp. rastúceho multiplikačného efektu je nevyhnutné zvyšovať investície. Multiplikačný efekt určitej investície sa končí vtedy, keď prírastok dôchodku dosiahne nulu a suma úspor bude rovnako veľká ako sledovaná (pôvodná) investícia. Od formulovania prvých téz o multiplikátore a multiplikačnom procese došlo k rozsiahlemu rozpracovaniu tejto časti ekonomickej teórie. Prešlo sa od stabilného multiplikátora (napr. lineárneho typu) k používaniu dynamického multiplikátora (buď bez časového oneskorenia alebo s časovým oneskorením), a to jednak v podmienkach otvoreného modelu a jednak v podmienkach uzatvoreného modelu. Samostatná pozornosť sa venuje pôsobeniu multiplikátora s iným než časovým oneskorením ( napr. výdavkovému, produkčnému a príjmovému oneskoreniu). Tieto otázky podrobne skúma ekonometria. Mechanizmus akcelerátora ukazuje, že prirastok dôchodkov, a teda aj rast dopytu vyvoláva rast, zrýchlenie dopytu po investiciách, Rýchle tempo rastu dôchodku je sprevádzané ešte rýchlejšim tempom rastu investícií, a naopak, pokles dôchodku je sprevádzaný oveľa rýchlejším poklesom investícii, V tomto prípade ide o indukované investície, ktoré reagujú na vývoj dôchodku. Zavisiost investicií od prírastku dôchodku: dl = a x dY Mechanizmus akcelerátora je daný technologickým charakterom kapitálu. Výrobné zariadenia možno využívať vo výrobe celé obdobie ich životnosti, počas ktorého môžu uspokojovat spotrebiteľský dopyt, ktorý ich vyvolal. Keby dôchodok, a teda aj dopyt nerástli, stačilo by obnovovať existujúce výrobné zariadenia. Ak sa však dopyt po spotrebných predmetoch zvyšuje, existujuce výrobné zariadenia nestačia kryť jeho prírastok, čo si vyžaduje rozšíriť výrobu. Akcelerátor je technicko-ekonomickou veličinou, ktorú možno vyjadriť pomocou kapitálového koeficientu. Kapitálový koeficient ukazuje, koľko jednotiek výrobných fondov treba vynaložiť na jednotku dodatočnej výroby. Podľa teórie akcelerátora dopytu, t. j. rast dôchodkov, pôsobí akceleračne na mieru rastu investícií, predovšetkým investícií do fixného kapitálu. Preto dopyt po investíciách je vždy väčší ako prírastok spotrebiteľského dopytu, ktorý ho vyvolal. Akcelerátor ukazuje závislosť medzi rastom (zmenou) dôchodkov a rastom (zmenou) investícií. Táto väzba od dôchodkov k investíciám chýba v Keynesovej teórii, pretože predpokladal nevyužité výrobné kapacity a nezamestnanosť. Princíp akcelerátora ukazuje na veľkú citlivosť modernej výroby na zmeny vo výške osobnej spotreby a pomáha vysvetliť, prečo dopyt po výrobných statkoch kolíše oveľa viac ako dopyt po spotrebných predmetoch. Pôsobenie akcelerátora predpokladá splniť niekoľko zjednodušujúcich predpokladov: 1. V ekonomike neexistujú nevyužité výrobné kapacity a nie je možné ich zvýšiť intenzívnejším využívaním bez nových investícií (napr. zvýšením zmennosti). 2. Neexistujú zásoby hotových výrobkov, ktorých zmenšením by bolo možné pokryť rastúci dopyt po spotrebných statkoch. 3. Ide o rast celkového dopytu po spotrebných statkoch, nielen o presun z jedných spotrebných statkov na druhé. 4. Očakáva sa, že bude pokračovať rast dopytu, pretože inak by podnikatelia neboli ochotní investovať do rozšírenia výrobných kapacít. Vzájomné pôsobenie multiplikátora a akcelerátora -ak uvažujeme, že došlo k rastu HDP, to vyvolá na základe akceleračného princípu nové indukované investície. Tieto nové investície v súlade s multiplikačným efektom podporia ďalší rast. HDP rastie až do okamihu, kedy dosiahne úroveň potenciálneho produktu a potom začne tempo HDP klesať až sa zastaví. Pri poklese tempa HDP začne pôsobiť akcelerátor a multiplikátor opačne. HDP preto v dôsledku ich pôsobenie klesá až do okamihu, kedy dosiahnu dolný bod zvratu. Pretože sa ale celkové investície skladajú nielen z indukovaných investícií ale aj z obnovovacích investícií, slúžia tieto obnovovacie investície ako dolná hranica poklesu investícií. Keď tieto investície dosiahnu spodnú hranicu, pokles sa zastaví a zastaví sa aj pokles HDP. V tejto situáciu poslúžia obnovovacie investície v súlade s princípom akcelerátora a multiplikátora k novému rastu investícií a tým aj k novému rastu investícií a HDP. 18. Ekonomická sila, ekonomická úroveň, ekonomický rast a jeho kvantifikácia. Ekonomický rast predstavuje zvyšovanie reálnej produkcie danej ekonomiky v čase. Keďže hodnota celkovej vyrobenej produkcie sa vyjadruje agregátmi ekonomickej aktivity, ako sú hrubý národný produkt, hrubý domáci produkt alebo národný dôchodok, ekonomický rast v praktickom konkrétnom meraní je rastom niektorého z týchto ekonomických agregátov v čase. Ekonomika môže disponovať rozsiahlymi zdrojmi výrobných faktorov, ale nemusí ich účinne využívať. Ekonomický rast zahŕňa kvantitativne a kvalitatívne zmeny vo výrobných faktoroch a im zodpovedajúce zmeny v objeme, štruktúre a kvalite reálneho HDP. Ekonomický rast znamená v makroekonómii proces, akým ekonomiky akumulujú väčšie množstvo kapitálového vybavenia, posúvajú hranice technologických znalostí a stávajú sa stále produktívnejšími. (Samuelson, 2010. s, 501) V dlhom období desaťročí a niekoľkých generácií je životná úroveň, meraná veľkosťou výstupu ekonomiky na jedného obyvateľa alebo spotrebou domácností, určená predovšetkým agregátnou ponukou a úrovňou produktivity krajiny. Konečným cieľom každej ekonomickej činnosti je uspokojenie potrieb, z čoho by malo vyplývať, že vhodným ukazovateľom ekonomického rastu by bol rast spotreby. Z dlhodobého hľadiska zvyšovanie spotreby predpokladá zvyšovanie investícií, preto za ukazovateľ ekonomického rastu berieme rast agregátneho produktu (napr. národného dôchodku), ktorý je daný súctom spotreby a investícií. Okrem toho musíme zobrať do úvahy tempo rastu obyvateľstva, z čoho vyplýva, že kritériom ekonomického rastu je rast reálneho agregátneho produktu, v prepočte na jedného obyvateľa. O ekonomickom raste môžeme potom hovoriť len v prípade, ak tempo rastu agregátneho produktu je vyššie ako tempo rastu obyvateľstva. Ekonomický rast je proces, ktorý zvyšuje schopnosť ckonomiky vyrábat tovary a služby, preto sa vyjadruje pomocou reálnych ekonomických veličin (reálny HDP). ,(Lisý et al., 2005, s. 376). V tejto súvislosti sa často používa ekonomická kategória ekonomická sila-meriame ju absolútnym objemom HDP alebo HNP. Ekonomická úroveň vyjadruje veľkosť HDP pripadajúceho na 1 obyvateľa. Ekonomická úroveň predstavuje, ako účinne krajina využíva disponibilné výrobné zdroje. HDP na jedného obyvateľa slúži aj ako ukazovateľ, ktorý charakterizuje životnú úroveň obyvateľstva danej krajiny. Ekonomická sila a ekonomická úroveň nie sú totožné veličiny. Krajina môže napríklad disponovať pomerne malým objemom výrobných zdrojov, ale môže ich využívať veľmi efektívne. Potom je jej ekonomická sila nízka, ale ekonomická úroveň vysoká. Hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa ako ukazovateľ ekonomickej úrovne má niektoré obmedzenia. Nevypovedá nič o vnútornej štruktúre ekonomiky, o podiele high-tech odvetví v ekonomike, o stupni vedecko-technického rozvoja. Vysoká hodnota tohto ukazovateľa tak nevylučuje možnosť zaostávania v celom rade dôležitých oblastí. V takomto prípade býva vysoký podiel HDP na obyvateľa dôsledkom 'priaznivého geologického dedičsya a štedrej prírody (krajiny s bohatými zásoby ropy). Ak hovoríme o ekonomicky rozvinutej krajine, máme na mysli takú krajinu, ktorej vysoká ekonomická úroveň je výsledkom pôsobenia vysoko kvalifikovaných pracovných síl, aplikácie výsledkov výskumu a vývoja, významného zastúpenia inteligenčne náročných výrob a podobných faktorov (Jurečka et al., 2010, s. 41). Pojem ekonomický rozvoj je širší ako pojem rast a zahŕňa spravidla zavedenie nových technológií, inovácií, zariadení. Predpokladom ekonomického rozvoja je vždy ekonomický rast (tieto pojmy sa často stotožňujú). Z makroekonomického hľadiska je ekonomický rast predpokladom ekonomického rozvoja. Ekonomický rozvoj zahrnuje spravidla i d'alšie aspekty vývoja ekonomiky ako štrukturálne zmeny v národnom hospodárstve, technologické zmeny, zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Ekonomický rast predstavuje také zmeny v hospodárstve, ktoré sa prejavujú v prírastku základných makroekonomických veličin v čase. V krátkom období ide o prírastok reálncho HDP. V dlhom období ide o rast potenciálneho produktu. Ekonomický rasť nastáva vtedy, ak sa posúvajú hranie produkčných možností krajiny. Potenciálny produkt predstavuje najvyššiu možnú úroveň reálneho produktu, ktorú môže ekonomika trvale dosahovať v podmienkach prirodzenej miery nezamestnanosti a v podmienkach stabilnej cenovej hladiny. „Ekonomický rast predstavuje zvyšovanie produkčnej kapacity danej ekonomiky v čase. Preto ekonomický rast v pravom zmysle slova predstavuje rast potenciálneho HDP“ (Lisý et al., 2005, s. 376). Trvalý rast agregátnej ponuky je výsledkom ekonomického rastu. O ekonomickom raste môžeme hovoriť vtedy, keď celkový objem reálneho HDP v danom období je väčší ako v predchádzajúcom období. Ked zvolime určité obdobie (rok) ako dané obdobie a označime ho t, predchádzajúce obdobie bude t - 1. Finálny reálny produkt v danom období bude Y1av predchádzajúcom období Yt-1 .O ekonomickom raste môžeme hovorit vtedy, keď celkový objem reálneho HDP v danom období je väčší ako v predchádzajúcom období Y1 > Yt-1 Ekonomický rast potom môžeme vyjadriť: 1)V absolútnej hodnote ako rozdiel medzi hodnotou reálnebo produktu v čase ta hodnotou reálneho produktu v čase t-1 Y=Yt-Yt-1 2)Ako koeficient ekonomického rastu (r ), ktorý možno vyjadriť ako podiel hodnoty reálneho HDP v čase t a hodnoty reálneho HDP v čase t-1, vyjadrený v r = Yt:Yt-1 *100% 3)Ako tempo ekonomického rastu ( G = growth = rast), ktoré možno vyjadriť ako relatívny podiel absolútneho prírastku reálneho HDP v danom období a dosiahnutej úrovne reálneho HDP v predchádzajúcom období. G=Yt-Yt-1/Yt-1*100% Len v podmienkach, keď je tempo rastu reálneho HDP vyššie, ako je tempo rastu obyvateľov, možno hovoriť o raste životnej úrovne. Každá národná ekonomika má svoje prirodzené tempá rastu, ktoré zodpovedajú vývoju jej rastových faktorov. Môžeme povedať, že každá ekonomika má svoju hranicu produkčných možností a svoj potenciálny produkt. Tempá rastu sa často používajú ako indikátor životaschopnosti a dynamiky krajiny. Je potrebné si uvedomiť, že každá ekonomika má aj svoje bariéry rastu. Tempo rastu ešte nevypovedá o ekonomickej kondícii krajiny. Ide tiež aj o kvalitu rastu, vztah medzi vstupmi do ekonomiky výstupmi, rastu, o jeho naplnenie. Dôležitá je náročnosť rastu,vzťah medzi vstupmi do ekonomiky výstuomi,etda efektívnosť rastu. Problémom väčšiny rozvojových krajín bolo v minulosti nízke tempo rastu oproti ostatným regiónom. Rozvojové krajiny boli často zasiahnuté občianskymi vojnami, prírodnými katastrofami, ktoré pri nízkom rozvoji znamenali veľké prekážky rozvoja v budúcnosti. V posledných rokoch sa situácia mení a z tabuľky je zrejmé, že rozvojové krajiny rastú rýchlejším tempom ako rozvinuté krajiny. Od obdobia hospodárskej recesie z roku 2008 sa svetové hospodárstvo postupne oživuje, aj keď v dôsledku spomalenia vo vyspelých ekonomikách mierne pomalším tempom. „Pretrvávajúce dobré podmienky financovania a zlepšujúca sa situácia na trhoch práce priali hospodárskej aktivite. Mimoriadny vplyv mali dva faktory: pokračujúce postupné spomalenie čínskej ekonomiky a pozvoľné uvoľnenie z hlbokej recesie v ekonomikách veľkých vývozcov komodít. Z toho vyplýva, že pre geopolitické napätie, nadmerné dlhové financovanie, náchylnosť na zmeny kapitálových tokov a v prípade vývozcov komodít(druh tovaru) pre pomalé prospôsobenie sa nižším výnosom zostal rast obmedzený 19. Zdroje ekonomického rastu, kvantitatívne a kvalitatívne činitele ekonomického rastu. Ekonomický rast závisí od množstva používaných výrobných faktorov, od kvality a ich efektivnosti. Ekonomický rast je výsledkom zmien v danej krajine dostupných výrobných faktorov a zınien v intenzite využívania (produktivite) týchto výrobných faktorov. Ak by bol reálny rast HDP v určitej krajine výsledkom postupného zvyšovania počtu pracujúceho obyvateľstva, akumulácie kapitálu a využívania väčšieho množstva pôdy, nerastného bohatstva, išlo by o extenzívny ekonomický rast. Ak by bol reálny HDP výsledkom intenzívnejšieho využívania práce, kapitálu a pôdy, aj keby sa množstvo výrobných faktorov, nemenilo, išlo by o intenzívny ekonomický rast. V ekonomickej realite sa uplatňuje kombinácia obidvoch typov ekonomického rastu s tým rozdielom, že v niektorých krajinách prevládajú skôr prvky kvantitatívne a v niektorých prvky kvalitatívne. Ekonómovia zaoberajúci sa ekonomickým rastom našli „štyri kolesá“ - faktory - ktoré musí ekonomický rast používať bez ohľadu na to, čo ide o bohatú alebo chudobnú krajinu. Tými faktormi sú: ľudské zdroje ponuka práce, vzdelanie, schopnosti, disciplína, motivácia, prírodné zdroje – pôda, nerastné bohatstvo, palivá, kvalita životného prostredia, tvorba kapitálu továrne, stroje, cesty, duševné vlastníctvo, technologická zmena a inovácie – veda, technika, manažment, podnikanie. Často sa tento vzťah označuje ako agregátna produkčná funkcia, ktorá dáva do vzťahu celkový výstup ekonomiky so vstupmi a technológiami: Q = A* F(K,L, R) kde: Q je výstup, A – úroveň technológie, F- produkčná funkcia. K- produktívne služby kapitálu, L- výstupy práce, R- výstupy prírodných zdrojov, Technológia umožňuje zvyšovať produktivitu vstupov. Produktivita označuje podiel výstupov k váženému priemeru vstupov. So zlepšovaním technológie ( A) a novými vynálezmi alebo preberaním technológií zo zahraničia môže krajina vyrábať viac výstupov s rovnakým množstvom vstupov. V súčasnosti sú rozhodujúcimi činiteľmi ekonomického rastu efektívnosť a kvalita výrobných faktorov. Cím väčšie množstvo výrobných faktorov má krajina k dispozícii a čím vyššia je ich kvalita, tým vyššie tempo ekonomického rastu môže dosiahnuť. Za predpokladu, že všetky disponibilnė výrobné faktory sa plne využívajú, krajina vyrába na hranici produkčných možností. Ekonomický rast je vlastne formou funkčnej závislosti, Nezávisle premennými k tejto funkcii sú faktory rastu a závisle premennou je reálny agregátny produkt. Základnými faktormi, ktoré ovplyvňujú ekonomický rast patria: množstvo výrobných faktorov ktoré má ekonomika k dispozícii – množstvo práce, objem kapitálových statkov, množstvo pôdy a prírodných zdrojov využiteľných v ekonomike, kvalita dostupných výrobných faktorov kvalita pracovnej sily, motivácia pracovať, rýchlosť a presnosť fungovania kapitálových statkov, úrodnosť pôdy, bohatosť ložísk nerastných surovín a pod. použité technológie – schopnosť vhodne a efektívne kombinovať výrobné faktory pri výrobe jednotlivých statkov, vcuoree d'alšie exogénne faktory – vymožiteľnosť práva, miera korupcie, kapitál vložený do infraštruktúry, zemepisná poloha krajiny a pod. Zdroje ekonomického rastu možno rozdeliť z teoretického hľ'adiska na : 1. kvantitatívne, 2. kvalitatívne. 1. Kvantitatívne zdroje (extenzívne) sú charakterizované tým, že do výroby sú zapojované d'alšie množstvá práce prírodných zdrojov a kapitálu s rovnakými kvalitatívnymi charakteristikami. Ako extenzívne sa označujú preto, že tieto dodatočné zdroje nemenia vo všeobecnosti priemernú produktivitu práce. ovplyvňujúce ekonomický rast zahŕňajú zvyšovanie objemu všetkých základných výrobných faktorov. Kvantitatívnymi faktormi sú: množstvo práce, množstvo kapitálu a jeho štruktúra, objem použitých prírodných zdrojov. Celkové množstvo práce závisí od množstva zamestnaných pracovných síl a od pracovnej doby každého zamestnaného počas roka. Dynamika zamestnanosti je určovaná vzťahom dopytu a ponuky práce. Objem použitej práce zvyšujeme: zvyšovaním zamestnanosti, predlžovaním pracovného času – počtu prac. dní, hodín….. zvyšovaním intenzity práce. Množstvo kapitálu a jeho štruktúra - zvyšovanie množstva fyzického kapitálu zabezpečujeme pomocou čistých investícií. Investície súčasne so zvyšovaním fixného kapitálu zvyšujú aj zamestnanosť. Množstvo fyzického kapitálu závisí od výšky úspor a investícií, ktoré determinujú mieru akumulácie kapitálu a zvyšovanie objemu pôvodného kapitálu o novovytvorený kapitál. Vplyv kapitálu na ekonomický rast budeme popisovať na základe neoklasického modelu rastu, ktorý je základnou pomóčkou pre pochopenie procesu rastu v rozvinutých krajinách. Kapitálové statky predstavujú hmotné statky dlhodobej spotreby, ktoré sa využívajú na výrobu iných statkov. Zahrňujú budovy, stroje, zariadenia, zásoby dokončených produktov i medziproduktov. V priebehu historického vývoja sa ukázalo, že dochádza k zvyšovaniu množstva kapitálu rastu technického vybavenia práce. Pri pripadajúceho na jedného pracovníka, t. j. že dochádza danom stavy techniky má vysoká miera investícií do budov a zariadení tendenciu znižovať výnos z kapitálu (reálnu úrokovú mieru). Príčinou tohto je skutočnosť že najhodnotnejšie investičné projekty sa uskutočňujú ako prvé a ďalšie investície sú čoraz menej hodnotné. Keď je napr. úplne vybudovaný komunikačný systém, ďalšie investície do tejto oblasti by len zdvojili existujúce linky. Pri raste technického vybavenia práce rastú mzdové sadzby pracovníkov. Každý pracovník má k dispozícii väčší objem kapitálu, čím sa zväčšuje jeho hraničný produkt. Dôsledkom tohto teda je, konkurenčnej mzdy rastie spolu s hraničným produktom práce. Ak teda nedochádza že kada k technickým zmenám, rast technického vybavenia práce povedie k rastu vstupu na jedného pracovníka, hraničného produktu práce k rastu miezd. V konečnom dôsledku spôsobí klesajúce výnosy z kapitálu a následné zníženie reálnej úrokovej miery. Pridanie väčšieho objemu kapitálových statkov k fixnému množstvu práce povedie ku klesajúcim výnosom z kapitálu. Reálna úroková miera teda klesá, keď sa kapitál zväčšuje. Nakoniec môže úrokové miera dosiahnuť bod, v ktorom už nedochádza k akumulácii kapitálu. Akumulácia kapitálu vytlačí mzdy nahor súčasne so znížením miery výnosu z kapitálu (alebo miery zisku). Akumulácia kapitálu vedie pri danom množstve práce k poklesu hraničného produktu. Táto klesajúca hraničná produktivita kapitálu nie je nič iné ako zákon klesajúcich výnosov. V novej ekonomike významné miesto patrí informačným a telekomunikačným technológiám. Lepšia a modernejšia vybavenosť práce kapitálovými statkami je jedným z najdôležitejších faktorov zvyšovania produktivity práce. Akumulácia kapitálu mení pomer medzi výrobnými faktormi. Podiel kapitálu v pomer k práci a prírodným zdrojom sa zvyšuje, v dôsledku čoho rastie produktivita práce na jedného pracovníka. Objem použitých prírodných zdrojov- zvyšovanie množstva prírodných zdrojov je založené na produktívnom využívaní novoobjavených alebo doteraz nepoužívaných prírodných zdrojov, rozširovanie poľnohospodársky obrábaných plôch apod. 2. Kvalitatívne zdroje (intenzívne) sú charakterizované zvyšovaním kvalifikácie pracovníkov, využívaním kvalitnejších prírodných zdrojov, rozvojom technickej úrovne fixného kapitálu, t. j. rozvoj kvalitatívnych zložiek výrobných faktorov (práca, pôda, kapitál). ako intenzívne sa označujú preto, že sú spojené s dokonalejšími výrobnými faktormi, t. j. uskutočňuje sa nie na úkor rastu množstva nákladov na zdroje, ale na úkor účinnosti (produktívnosti) výrobných faktorov. Kvalitatívne faktory predstavujú kvalitatívny parameter faktorov uvedených v predchádzajúcej Objem použitých prírodných zdrojov – zvyšovanie množstva prírodných zdrojov je časti vyjadrujúci ich účinnosť. Za kvalitatívne faktory považujeme: - úroveň a rast produktivity práce, úroveň a rast efektívnosti kapitálu, úroveň a rast výť'ažnosti prírodných zdrojov. Produktivitu práce charakterizuje efektívnosť využívania pracovných nákladov na jednotku konečnej produkcie. Rast produktivity práce je hlavným zdrojom ekonomického rastu. Množstvo produktu môže rásť zvyšovaním počtu pracovných síl v ekonomike, ktoré však podmieňuje populačný rast a migračné tendencie. Preto je rozhodujúcim činiteľom rast produktivity práce, teda zvyšovanie množstva vyrobeného produktu pripadajúce na jedného pracovníka. Pomer HDP v hodnotovom vyjadrení k priemernému ročnému počtu zamestnaných je ročná produktivita práce. Zvýšenie produktivity práce znamená, že tým istým množstvo práce možno vytvoriť viac konečnej produkcie ako predtým. Pri raste produktivity_práce klesá množstvo práce nevyhnutné na výrobu jednotku výstupu. V tomto ukazovateli sa odrážajú nielen úspory pracovných zdrojov, ale aj úspory výrobných faktorov. Znižovanie objemu vynakladaných alebo využívaných výrobných zdrojov na jednotku produkcie je prejavom rastu efektívnosti výroby. Úroveň a rast produktivity práce vyjadruje, akú hodnotu agregátneho produktu vytvorí jednotka práce za sledované obdobie. Za rast produktivity práce sa považuje každé zvýšenie reálneho agregátneho produktu pripadajúce na časovú jednotku práce. Činitele rastu produktivity práce: - zvyšovanie kvalifikácie a zručnosti, prehlbovanie racionálnej deľby práce a špecializácie, uplatňovanie technických, technologických, organizačných a informačných inovácií, podnikateľské a manažérske schopnosti spoločensko-inštitucionálne prostredie. Zvyšovanie kvalifikácie a zručnosti - investície do vzdelania, zvyšovania kvaliikác. prispievajú k zvyšovaniu odborných a profesionálnych schopností ľudí, ich tvorivosti a invencie do napomáha rastu produktivity práce zamestnancov. To je interný efekt investícií do vzdelania. Zároveň sa tým zvyšuje a produktivita práce iných ľudí, iných pracovníkov ako aj efektívnosť a výkonnosť ekonomiky ako celku, čo je externý efekt investícií do l'udského kapitálu. Práca kvalifikovanejšia sa považuje za prácu produktívnejšiu. Ukazuje sa, že dlhodobý ekonomický rast možno zabezpečiť predovšetkým investíciami do ľudského kapitálu, a akumuláciou vedomostí, informácií a schopností ludí. Prehlbovanie racionálnej deľby práce a špecializácie – deľba práce umožňuje zvyšovanie produktivity práce tým, že zamestnanci sa špecializujú na vykonávanie určitej činnosti, súboru činností, resp. operácie, resp. súboru operácií a neustálym opakovaním týchto operácií dokážu k deľbe práce pracovnú operáciu vykonať rýchlejšie a efektívnejšie ako v prípade, že by nedochádzalo. Uplatňovanie technických, technologických, organizačných a informačných inovácii produktivitu práce významne ovplyvňujú schopnosti a pripravenosť ľudí vyvíjať, vynachádzať a využívať nové, modernejšie a efektívnej technológie., Technologické zmeny ako výsledok technického pokroku a technologických vedomostí vedú k zmenám vo výrobných procesoch ak výrobe nových, technicky dokonalejších tovarov. Technická a technologická zmena znamená takú zmenu vo výrobnom procese, alebo zavedenie nového produktu, kde pri rovnakom objeme vstupov môžeme dosiahnuť väčší alebo dokonalejší výstup. Technická a technologické zmena posúva hranicu produkčných možností. Vynálezy a technický pokrok zvyšujú produktivitu kapitálu a výstup, ktorý môže vyrobiť každá jednotku vstupu (kapitál a práca). Podnikateľské a manažérske schopnosti – podnikavosť je produktom ľudského rozumu. Využívanie ľudského rozumu v tvorivej činnosti možno nazvať podnikanie. (Lisý, et al., 2005, s. 384). Osobná ekonomická iniciatíva (podnikavosť) je výsledkom poznania. Z ekonomického hľadiska je tvorivosť, iniciatíva a podnikanie tým najdôležitejším zdrojom bohatstva národa a zdrojom ekonomického rastu. Podnikavosť však musí byť sprevádzaná aj morálnou a intelektuálnou cnosťou. Dôležitým predpokladom zvyšovania produktivity práce je, aby spoločenská mienka a spoločenské a ekonomické prostredie boli priaznivé voči podnikaniu. Popri vlastníkoch firiem patrí významná úloha manažérom, ktorí organizujú a riadia výrobný proces, čím môžu významne ovplyvňovať produktivitu práce. Manažérske pozície zhŕňajú široký okruh funkcií od majstrov až po generálnych riaditeľov firiem. Ukazuje sa, že základným zdrojom bohatstva národa a ekonomického rastu je ľudsky rozum, slobodné využívanie ľudského intelektu na tvorivosť a podnikanie. Spoločensko-inštitucionálne a právne prostredie – len slobodné hospodárstvo a demokratické štátne zriadenie môže vytvoriť predpoklady pre taký dynamický rozvoj ekonomiky, ktorý zabezpečí dostatok statkov pre všetkých občanov. Dôležitým zdrojom ekonomického rastu je ekonomická aktivita ľudí, ktorá má svoj pôvod v ľudskej slobode. Podľa A. Smitha, ľudia poznaním príčin a zdrojov bohatstva a následnými činmi dokážu rozšíriť slobodu na ekonomické aktivity. Predpokladom uplatnenia a využitia týchto ľudských schopností v prospech zabezpečenia ekonomického rastu je existencia takého spoločenského systému, takej slobodnej a demokratickej organizácie spoločností, ktorá umožní vytvorenie podmienok pre uplatnenie tvorivosti a podnikavosti. Významným faktorom systému, typ vládnej hospodárskej rastu produktivity práce aj aj kvalita a dôvêryhodnosť politiky, sociálna a kultúrna úroveň krajiny. Dynamické technologické zmeny a inovácie sú významným zdrijim zvýšovania produktiviry práce a ekonomického rastu Kapitál,ľudsky kapital. 20. Bariéry ekonomického rastu, teórie endogénneho rastu. Ekonomický rast má niekoľko prekážok, ktoré bránia predovšetkým málo rozvinutým krajinám v rozvoji a zvyšovaní životnej úrovne. Medzi bariéry ekonomického rastu patria demografický vývoj, nedostatok kapitálu a inštitucionálne a politické problémy. Demografický vývoj - po období veľmi nízkej ekonomickej rozvinutosti štátu je charakteristická vysoká miera pôrodnosti a len o málo nižšia ako miera úmrtnosti, čo vedie k pomalému rastu obyvateľstva. Postupne dochádza k poklesu miery pôrodnosti a rast obyvateľstva sa spomaľuje, čím sa zvyšuje podiel produkcie na obyvateľa, dochádza k rastu životnej úrovne obyvateľstva. Nedostatok kapitálu - je často považovaný za základnú bariéru ekonomického rastu. V spoločnosti, kde obyvatelia majú veľmi nízke príjmy, ktoré takmer všetky spotrebujú na základné potreby a nezostanú im finančné prostriedky, ktoré by mohli usporiť, nevzniká kapitál, ktorý by bolo možné investovať, a tak posunúť hranicu výrobných možností tejto ekonomiky. Tým, že tu chýba kapitál pre rozvoj, majú obyvatelia nízke príjmy, ktoré zasa neumožňujú ekonomický rast. V prípade vysokej inflácie a nízkej domácej úrokovej sadzby dochádza k úniku kapitálu do zahraničia, úspory sú ukladané v zahraničných bankách. Je tu nedostatočný technický pokrok, nedostatočná kvalifikácia pracovnej sily. Vzdelaní a kvalifikovaní ľudia v tejto krajine nemôžu získať im zodpovedajúcu a dostatočne finančne ohodnotenú prácu, pretože odchádzajú do zahraničia. Príčiny menej rozvinutého štátu môžu mať i neekonomický charakter, ako sú prírodné javy a katastrofy. Inštitucionálne otázky - sú ďalším významným problémom rozvojových krajín. Pokiaľ nie je vytvorený v týchto krajinám právny rámec pre slobodné podnikanie, nie je možné naštartovať efektívne využívanie výrobných prostriedkov afungovanie trhových mechanizmov. Časté sú aj náboženské vzťahy, ktoré bránia vrozvoju trhu. Pre zahraničných investorov je veľmi dôležité, aby bola zachovaná politická stabilita danej krajiny. (Kloudová J., 2009, s. 140 - 141). Teória endogénneho rastu Teórie endogénneho rastu sa snažia vysvetliť dlhodobé pretrvávanie rozdielov medzi rozvinutými a menej rozvinutými krajinami. Vysvetlenie spočíva v technologickom pokroku podobe skyalitňovania fyzického a ľudského kapitálu. Tento technologický pokrok má endogénny charakter – vytvárajú ho sily vnútri ekonomiky. Podľa teórie endogénneho rastu sa na investíciách, ktoré majú zabezpečiť dlhodobý ekonomický rast majú podieľať súkromné aj verejné investície. Tieto teórie vysvetľujú aj súčasné a najmä budúce ekonomické a sociálne rozdiely medzi rôznymi krajinami sveta. Tie krajiny, ktoré nebudú dostatočne investovať do ľudského kapitálu, vedy, výskumu a inovácií budú ekonomiky a sociálne stále viac zaostávať za vyspelými ekonomikami. Sústreďujú pozornosť na vnútorné faktory, ktoré generujú technické a technologické zmeny. Endogénne faktory ekonomické rastu: veda, výskum, invencie, vzdelanie, technický, technologický pokrok, inovácie Technologické zmeny vyvolávajú pozitívne externality. To znamená, že nové technológie, výrobné metódy, dokonalejšie tovary sa rozlišujú od primárnych produktov, ktoré ich zaviedli do výroby. Rozširujú sa do nových firiem, nielen do tých, ktoré primárne investovali do výskumu. Je preto potrebné zvyšovať investície do ludského kapitálu. Technologický pokrok je podmienený: určitou východiskovou kvantitatívnou a kvalitatívnou úrovňou fyzického kapitálu. Významne nové myšlienky (objavy, zlepšenia) vznikajú až pri určitej relatívne vysokej ekonomickej úrovni, ktorá umožňuje financovať výskum, zvyšovať kvalifikáciu pracovníkov a pod. určitými inštitucionálnymi podmienkami, ako sú vládna podpora výskumu, tradičná iniciatíva pracovníkov a pod. Endogénny ekonomický rast nemožno dosiahnuť v akejkoľvek ekonomike iba jednorazovým poskytnutím moderného kapitálového vybavenia a zaškolením pracovníkov, ale je výsledkom dlhodobého ekonomického vývoja. Predchodcom teórií endogénneho rastu bol. J.A. Schumpeter. Významným predstaviteľom teórií endogénneho rastu je Paul Romer, ktorý zdôrazňuje, že investície do fyzického a ľudského kapitálu vytvárajú pozitívne externality. Pozitívne externality zvyšujú produktívnu kapacitu nielen investujúcich firiem a pracovníkov, ale aj ostatných. Touto pozitívnou externalitou sú rastúce výnosy z rozsahu z investícií do ľudského kapitálu. Dôsledkom toho je, že bohatšie krajiny bohatnú v produkte na 1 obyvateľa rýchlejšie ako krajiny chudobnejšie, ktoré majú spravidla aj nižšiu úroveň vzdelania. Je potrebné si uvedomiť, že ekonomický rast nemusí znamenať rast blahobytu. Prudký rast ekonomiky môže byť aj samoúčelný a väzba medzi kvalitou života jednotlivcov a ekonomickým rastom môže byť pochybnejšia. Skutočnosť, že HDP v krajine rastie ešte neznamená, že tento rast sa odzrkadlí v raste disponibilných dôchodkov väčšiny obyvateľstva. Neznamená ani, že vzrastie zamestnanosť. V skutočnosti môže ísť o rast príjmov úzkej skupiny obyvateľstva a rast strádania zvyšku spoločnosti. Toto sú dôsledky javu, ktoré dánsky sociálny teoretik G. Esping-Andersen nazýva „ekonomický rast bez pracovných príležitostí“. Ako dokázal P. Samuelson, ekonomický rast môže paradoxne viesť k strádaniu mnohých jednotlivcov. Politika, ktorá sa zameriava iba na ekonomický rast je teda zlou politikou. Významný ekonóm E. Phelps jednoznačne konštatuje, že efektívnosť je žiaduca iba v kombinácii s nejakým kritériom sociálnej spravodlivosti. Bez nej je jednoducho samoúčelnou. Efektívnosť možno považovatť za dôležitú hodnotu, ale nie je to hodnota sama o sebe. Ekonomická efektívnosť má svoj význam, ale nemožno z nej robiť fetiš. Ekonomika nie je cieľom sama o sebe, ale iba prostriedkom k cieľu. Tým sú životné štandardy všetkých občanov a teda sociálna spravodlivosť a kvalita života. Najvyšším cieľom sa stala ekonomická efektívnosť až v kapitalizme. Nevyhnutnosť kapitalizmu je odvodená z tézy, že kapitalizmus je schopný najlepšie zabezpečiť ekonomickú efektívnosť, ale ekonomická efektívnosť sa stala hlavným kritériom až v kapitalistickom systéme (Cornelius Castoriadis). 21. Vývoj a podstata peňazí, funkcie peňazí, formy peňazí v modernej trhovej ekonomike. Vznik peňazí je výsledkom prirodzeného vývoja výroby, deľby práce, špecializácie a výmeny. V trhovej ekonomike majú peniaze veľmi dôležitú úlohu a sú vo svojich funkciách nezastupiteľné. Peniaze predstavujú jeden z najväčších „objavov“ v ľudských dejinách, pretože umožnili nahradiť naturálnu výmenu, výmenou peňažnou.(Lisý et al., 2005, s. 405) Peňažná výmena vytvorila podmienky pre efektívnejšie fungovanie trhu a stala sa základom obrovských úspor zdrojov. Peniaze predstavujú osobitný statok, ktorý slúži na vyjadrovanie cien iných tovarov, na ich kúpu a predaj a na realizáciu rôznych platieb. Pri využívaní peňazí spoločnosť prechádzala radom historických stupňov – postupná výmena ako priama naturálna výmena, výmena tovaru, výmena papierových peňazí a následne bankových peňazí. Podstata naturálnej výmeny spočíva v priamej výmene jedného tovaru za iný tovar bez peňazí (tzv. barter). Môže sa uskutočňovať iba vtedy, keď sa potreba kupujúceho a predávajúceho zhoduje v tom istom výrobku - tovare. Preto nemôže byť plnohodnotnou výmenou, nesie so sebou nedostatky. Predstavovala však dôležitý krok v porovnaní so systémom výmeny, pri ktorej jednotlivec mal len to, čo bol schopný sám vyrobiť. Vo väčšine primitívnych kultúr sa nevymieňal jeden výrobok bezprostredne za iný, potrebný výrobok. Najprv svoj výrobok vymenili za výrobok, ktorý plnil funkciu výmenného prostriedku a až potom tento vymenili na potrebný výrobok. Dvojnásobná zhoda potrieb je veľmi náhodná. Tovarové, resp. komoditné peniaze vznikli na tom stupni vývoja spoločnosti, keď sa vyčlenili určité tovary, ktoré ľudia začali všeobecne prijímať ako prostriedky vymenitelľné za iné tovary. Peniaze v tomto období vystupovali vo forme zvláštneho druhu tovaru, ktorý vystupoval u všetkých výrobcov ako prostriedok výmeny. Vznikol všeobecný výmenný ekvivalent. Tovarovými peniazmi v rôznych obdobiach a na rôznych územiach boli napr. dobytok, u nás plátno, kožušiny, mušle, víno, tabak a pod. Nevýhodou tejto formy peňazí bola zlá deliteľnosť, skladovateľnosť alebo krátka trvanlivosť. S rozvojom tovarovej výroby a rastúcim objemom výmeny boli tovarové, komoditné peniaze nahradené univerzálnejším výmenným prostriedkom (ekvivalentom) - drahými kovmi. Aj ked´ kovy (med, železo, striebro) sa používali už v starom Egypte (3 tisíc rokov pred n. 1.) a prvé minos v 7.-6. storočí pred n. I., rozhodujúcu úlohu zohrali najmā v 19. storočí. Drahé kovy sa stali tovarovími peniazmi pre ich prirodzené vlastnosti: trvanlivosť, rovnorodosť, deliteľnosť, prenosnosť a ontimál obmedzenosť, vzácnosť. Tak sa z nich vytvoril všeobecný prostriedok výmeny na všetkých územiach ktorý sa stal základom modernej peňažnej sústavy. Zlaté peniaze vystupovali neskôr vo forme zmiek a rôznych odliatkov. Neskôr sa zo zlata (vzácnych kovov) razili mince. Hodnota medených strieborných a zlatých mincí bola založená na hodnote mincového kovu, z ktorého boli razené, Preto predstavovali plnohodnotné peniaze funkcia všeobecného ekvivalentu sa opierala o ich vlastná vnútornú hodnotu. Papierové peniaze vznikli v čase, keď sa zistila podstata peňazí, t. j. že peniaze nie sú potrebné samy pre seba, ale pre statky, ktoré môžeme peniaze kúpiť. Fyzická prítomnosť drahých kovov (zlata, striebra) nie je potrebná a môže byť nahradená symbolickými peniazmi v podobe papierových peňazí. Symbolické peniaze sú také peniaze, ktorých kúpna sila alebo hodnota je vyššia ako predstavujú náklady na ich produkciu. Symbolické peniaze sú neplnohodnotnými peniazmi. Symbolickými peniazmi sú okrem papierových peňazí aj mince razené z lacných, dostupných kovov. Obeživo predstavujú papierové peniaze a mince nachádzajúce sa v obehu. Zákonom stanovené symbolické peniaze, ktoré plnia všetky svoje funkcie, sú zákonné peniaze, resp. zákonné platidlo. Peniaze sa tak stávajú umelou spoločenskou konvenciou. Reálnym základom zákonných peňazí je to, že musia byť akceptované pri kúpe statkov a služieb a pri platení všetkých súkromných a verejných záväzkov. Papierové peniaze, resp. symbolické peniaze nadobudli podobu bankoviek a štátoviek. Bankovky boli pôvodne peniaze emitované bankou na základe krytia zlatom a vymeniteľné za zlato, alebo emitované na základe krytia obchodnými zmenkami (dlžníckymi úpismi veriteľovi na dodaný tovar). Štátovky predstavovali peniaze emitované štátom na krytie jeho potrieb, ktoré neboli kryté zlatom a za zlato vymeniteľné. Zlaté krytie peňazí nemá v súčasnosti žiaden praktický význam. Systém zlatého štandardu bol zrušený v tridsiatych rokoch a v medzinárodných ekonomických vzťahoch v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Súčasné peniaze majú podobu bankových peňazí. Bankové alebo depozitné peniaze sú peniaze hožných účtoch a termínovaných účtoch. Čím je peňažná a banková sústava rozvinutejšia, tým uÄxia časť transakcií (výmenných aktov) je sprostredkovaná bezhotovostne: prevodmi z účtu na účet. šekovými platbami a pod. Sú to prostriedky, vklady v bezhotovostnej podobe. Pre bankové peniaze je charakteristická veľmi rýchla evolúcia a modernizácia úverové karty, cestovné šeky, „elektronické“ slúži ako všeobecne prijimaný výmenný prostriedok. Peniaze predstavujú všeobecný ekvivalent, tzn. taký zvláštny tovar, ktorý má schopnosť vyjadrovať hodnotu všetkých ostatných tovarov. Ak majú byť peniaze a iné. Zo stručného prehľ'adu vývoja peňazí vidíme, že za peniaze môžeme považovať všetko to, čo peniaze všcobecným ekvivalentom, musia byť všeobecne prijímané, t. j. musia byť za nich vymeniteľné všetky tovary. Najvšeobecnejšie možno peniaze definovať ako akékoľvek aktívum, ktoré všeobecne prijímajú všetky ekonomické subjekty pri platení za tovary a služby alebo pri úhrade dlhu. Peniaze je potrebné odlišovať od pojmu bohatstvo. Bohatstvo je širší pojem, ktorý zahŕňa spotrebné predmety dlhodobého používania i bežnej spotreby, či ľudský kapitál. Je potrebné odlišovať peniaze a dôchodok. Zatiaľ čo peniaze sú stavovou veličinou - všetky aktíva ekonomických subjektov okrem peňazí v hotovosti aj cenné papiere, nehnuteľnosti, vypovedajú o tom, aké množstvo peňazí má človek v danom okamihu, dôchodok je toková veličina – vyjadruje tok príjmov za určité časové obdobie. V inom kontexte sa peniaze chápu druh aktív. Aktívum vo všeobecnosti znamená čokoľvek, čo je vlastnené osobou alebo spoločnosťou a čo má obchodnú alebo výmennú hodnotu. Špecifická povaha tohto aktíva je spojená s nasledujúcimi vlastnosťami: a) peniaze majú nulovú elasticitu substitúcie, tzn. že peniaze nie sú voľne nahraditeľným a reprodukovateľným statkom ekonomický subjekt nemá možnosť peniaze si vyrobiť, ani ich nemôže jednoducho nahradiť inými reprodukovateľnými statkami; to ich robí peniaze sú dokonale likvidným aktívom, tzn. že pri ich výmene za iné aktíva nemusíme vynaložiť žiadny dodatočný náklad, ani neutrpíme žiadnu ujmu alebo stratu. výnimočnými, b) Funkcie peňazí Prostriedok výmeny-sprostrekujú obeh tovarov,uľahčujú výmenu tovarov.Túto funkciu plnia hotové preniaze aj bankové peniaze Zúčtova jednotka-peniaze majú schopnosť byť miarou hodnoty tovaru.Prostredníctvom peňazí sa určuje cena tovarov na trhu-mieru hodnoty Urchovavateľ hodnôt-umožnujú prenášeť hosnotu do budúcnosti za peniaze možno kupovať rôžné veci,ale možno ich aj sporiť Peniaze môžu teda vystupovať v nasledovných vonkajších formách: drobné kovové mince, papierové peniaze – bankovky. Papierové peniaze spolu s mincami tvoria obeživo, hotové peniaze, bankové (depozitné) peniaze, kvázipeniaze, elektronické peniaze. Bankové (depozitné) peniaze v ponuke peňazí prevládajú. Ide o vklady bez výpovednej lehoty, ktoré možno kedykoľvek vybrať a o šekové účty využiteľné na platby prostredníctvom šekov. Kvázipeniaze sú prostriedky s nižším stupňom likvidity. Tvoria ich: termínované vklady (vklady s určitou výpovednou lehotou), vklady na devízových účtoch, likvidné cenné papiere, predovšetkým štátne obligácie. Elektronické peniaze vznikli v súvislosti s uplatňovaním nových technológií v bankovníctve, predovšetkým v súvislosti s postupným automatizovaním platobného styku a bezhotovostných foriem zúčtovania. Elektronické peniaze majú oproti predchádzajúcim formám mnohé výhody, napr.: sú rýchlejšie, spoľahlivejšie. Patria tu napríklad úverové karty. Peniaze chápeme ako jeden druh aktív. Aktíva však môžu byť veľmi rôzne, od peňažnej hotovosti cez vklady v bankách a cenné papiere až po fyzický majetok. Z hľadiska dostupnosti peňazí az hľ'adiska ich vplyvu na makroekonomickú rovnováhu (dopyt a ponuka peňazí) sa rôzne druhy aktív členia na peňažné agregáty. Peňažné agregáty sú ukazovatele peňažnej masy, ktoré sa líšia navzájom stupňom likvidity, t. j. pohotovosti na platobné operácie. Zmeny v jednotlivých peňažných agregátoch sú zároveň signálom a indikátorom posunov celkovej ekonomickej aktivity. Hlavné peňažné agregáty sú dnes známe pod označením M1, M2, M3, ale používajú sa aj ďalšie pod označením La D. Medzi rôznymi druhmi aktív neexistuje pevná hranica. Presná definícia peňažného agregátu, resp. peňažnej masy je vecou dohovoru a tiež záležitosťou potrieb ekonomického výskumu. So vznikom nových druhov aktív je nutné preskúmať, čo patrí a čo nepatrí do určitého peňažného agregátu M. Peňažný agregát M1 zahrňa najlikvidnejšie formy peňazí. Nazývajú sa aj transakčné peniaze. Je súhrnom obeživa a bankových vkladov na požiadanie (voľné vklady, vklady na šekových účtoch, cestovné šeky) Tieto aktíva možno v každom okamihu bezprostredne použiť na platby. Sú to peniaze nachádzajúce sa mimo banky, t. j. peniaze, ktoré má verejnosť v určitom čase k dispozíci. Patria sem: papierové peniaze a mince, ( t. j. obeživo, hotové peniaze), bankové vklady bez výpovednej lehoty, vklady na šekových účtoch, cestovné šeky písomný prevod peňazí z účtu dĺžníka v prospech účtu veriteľa. Do M1 nemôžeme započítať papierové peniaze a mince, ktoré sa nachádzajú v banke, pretež, by došlo k duplicitnému započítaniu. Subjekt, ktorý si prostredníctvom šeku, príkazu vyberie svoje Šek je príkaz banke na zaplatenie určitej sumy peňazí nositeľovi šeku, resp. doklad, prikaz na bankové peniaze (vklad na účte), získa týmto spôsobom v skutočnosti symbolické peniaze. Tým ce zníži objem bankových peňazí o takú istú sumu, o akú sa zvýši objem (ponuka) symbolických peňazi v obehu. Do MI dalej nepatria vklady emisnej (centrálnej) banky, úverové karty ani bežné vklady y sporiteľniach. Štandardné vklady v sporiteľniach sa stanú peniazmi, keď ich premeníme na obeživo. alebo šekový účet. Iba papierové peniaze, mince a bežné (šekové) účty tvoria transakčné peniaze. pretože sa oveľa l'ahšie používajú pri výmenných aktoch ako ďalšie druhy aktív. Peňažné agregáty M2a M3 zahŕňajú agregát M1 a tzv. kvázipeniaze (skoropeniaze). Ide o peniaze v širšom zmysle slova - široké peniaze, ktoré sa niekedy nazývajú aj „peňažné aktíva“. Peňažný agregát M2 je pokusom o meranie zásoby vysoko likvidných aktív, ktoré má verejnosť v držbe. Je súhrnom aktív vyjadrených peňažným agregátom M1 a termínových vkladov a úspor v bankách, sporiteľniach a iných peňažných inštitúciách. Peňažný agregát M2 zahŕňa: agregát M1, úročené úspory a malé vklady s výpovednou lehotou v sporiteľniach a bankách. Peňažný agregát M3 pripočítava k M2 veľké termínované vklady, dlhodobé eurodolárové vklady a ďalšie, relatívne menej významné aktíva. Patria tu v podstate všetkv vklady prinášajúce úrok. Peňažný agregát M3 zahŕňa: agregát M2, veľké termínované vklady, t. j. úsporové účty a iné vklady vo vlastníctve veľkých korporácií (inštitúcií). Centrálne banky alebo niektorí ekonómovia používajú aj ďalšie ukazovatele kvázipeňazí, resp. širokých peňazí. Agregát L, ktorý nazývame likvidné aktíva, zahŕňa položky: agregát M3, komerčné cenné papiere krátkodobé pokladničné poukážky. Agregát D. ktorý sa nazýva tiež úver, je najširším ukazovateľom aktív peňažného douhu, Zahŕňa všetky záväzky domácich sektorov, okrem finančného sektora. Obsahuje: agregát L, cenné papiere, hypotéky (hypotekárne listiny), podobné nástroje. Národná banka Slovenska v menovej politike monitoruje peňažný agregát M2, ktorý predstavuje súčet dvoch základných zložiek definovaný ako obeživo a netermínované vklady, kvázipeniaze zahŕňajú termínované vklady (vrátane subagregátu M1 a subagregátu kvázipeniaze. M1 je vkladových listov a úsporových vkladov) a vklady v cudzej mene. Peňažnými agregátmi v širšom zmysle slova a úverom je potrebné sa zaoberať preto, lebo pohyb agregátu M2 a úveru je paralelný s celkovou ekonomickou aktivitou, t. j. rastom alebo poklesom HDP. Náhle zmeny rastu M2 alebo rastu úveru obyčajne signalizujú rast HDP. Ak majú banky dostatok úverových prostriedkov, môžu za výhodnejších podmienok poskytnúť úvery na investície do budov, strojov, stavieb, zásob a pôžičiek obyvateľstva na nákup statkov dlhodobého užívania. Tým sa zvyšuje agregátny dopyt, ktorý vyvoláva rast HDP. Rýchly rast peňazí a úveru je teda sprievodným javom expanzie a konjunktúry. Prudké obmedzenie peňazí a úveru (monetárna reštrikcia) spravidla vyvoláva recesie alebo aj hospodárske krízy (veľmi hlboký a dlhodobý pokles HDP). 22. Kvantitatívna teória peňazí a jej význam v modernej makroekonómii. Vznikla v 16 storoči Autor francúzsky merkantilista J.Bodine ktorý v roku 1568 objavil ,že rast cien v Európe bol dôsledkom prílevu vzacných kovov z Nového sveta Čím je viac peňaží v obehu,tým sú ceny vyššie, to isté množstvo tovaru sa vymieňa väčšie množstvo peňazí Vyjadruje kauzálnu závislosť vývoja cenovej hladiny od množstva peňazí v obehu Rovnica vymeny M*V=P*Y M-množstvo peňazí V-rychlosť obehu P-cenová hladina Y-reálny produkt V-rýchlosť bratu peňazí-je priemerný počet obratov peňažnej jednotky za rok Vyjadruje koľkokrát sa peňažná jednotka otočí za rok pri financovaní agregátnych príjmov alebo výdavkov Meranie rychlosti obratu peňazí V=HDP:M Príčiny pomernej stability V sú -peňažné návyky subjektov -časové súvislosti medzi dôchodkami a výdavkami -inštitucionálne činitele Keynes dospel k názoru, že: 1. Dopyt po peniazoch nie je výlučne závislý od vývoja dôchodku, ale je tiež funkciu úrokovej miery. 2. Rýchlosť obehu peňazí nie je konštantná, pretože sa menia úrokové miery a očakávania. Spochybnil záver kvantitatívnej teórie, že množstvo peňazí je výlučným determinantom nominálneho dôchodku. Dokazuje, že v obdobiach recesie a nedostatočného agregátneho dopytu po produkte je potrebné využívať expanzívnu monetárnu a fiškálnu politiku na zvýšenie produkcie a zníženie nezamestnanosti. Medzi keynesovským a monetaristickým chápaním peňažného trhu, prístupom k agregátne dopytu po peniazoch a agregátnej ponuke peňazí, existujú významné rozdiely. Monetarizmus vychádza z toho, že ponuka (množstvo) peňazí je hlavný faktor vplývajúci agregátny dopyt po produkcii. Presnejšie, ponuka peňazí je hlavný faktor krátkodobých výkyvov nominálneho HDP a najdôležitejší faktor pohybu cien v dlhom období. Podľa klasických monetaristov príčinou pomernej stability sú: - peňažné návyky subjektov pri vynakladaní peňazí po ich získaní, - časové súvislosti medzi dôchodkami a výdavkami, t. j. medzi prijímaním dôchodkov a ich vydávaním, - inštitucionálne činitele, ako sú bankové zvyklosti a predpisy, efektívnosť a organizačná štruktúra bankovej (finančnej) sústavy. Pretože tendencia zmien uvedených príčin ( faktorov) je pomerne pomalá, pokladajú klasicki monetaristi rýchlosť obratu peňazí za veličinu stálu v krátkom období. Pri pravidelnom mesačnom dôchodku a jeho rovnomernom mesačnom míňaní bude rýchlosť obratu peňazí 12 za rok. Prečo považovali klasickí monetaristi aj agregátny produkt Y (reálny HDP) v krátkom období za stály? Všeobecne klasickí ekonómovia predpokladali plné využitie výrobných faktorov (stav plnej zamestnanosti), tzn. že reálny produkt (Y) je určený dlhodobou tendenciou trhovej ekonomiky produkovať na hranici výrobných možností (na úrovni potenciálneho produktu). Klasickí onómovia rozdelili ekonomiku na peňažný (monetárny) a reálny sektor pričom vychádzali z toho, že tieto sektory sa neprelínajú. Prirodzený stav reálnej ekonomiky pracuje s plným využitím výrobných zdrojov (plnej zamestnanosti). Kľúčovými predpokladmi klasickej monetárnej teórie teda sú: a) relatívne stabilná rýchlosť obratu peňazí a možnosť jej predpovede, b) plynulý, stabilný rast reálneho produktu, ktorý sa rovná potenciálnemu produktu a ktorý rastie podľa svojho trendu. Klasickí ekonómovia pritom uznávali (uvažovali) iba transakčný motív držby peňazí. Nikto nechce držať v hotovosti viac peňazí ako je potrebné na transakcie, pretože môže peniazmi zarobiť úrok z vkladov, obligácií a akcií. Monetarizmus sa pozerá na úlohu peňazí ako na kľúčový problém celej makroekonomickej teórie a makroekonomickej politiky. Klasická kvantitatívna teória peňazí (klasická monetárna teória) je základom súčasnych moderných monetárnych pohľadov a makroekonomických teórií. Východiskovým pojmom kvantitatívnej teórie peňazí je rýchlosť obratu peňazí, ktorý zaviedol Irving Fisher a ďalej rozpracovar Alfréd Marshall na prelome minulého storočia. Základom moderných teórií peňažného obehu je rozvinutá kvantitatívna teória peňazí, ktorú vyvinul laureát Nobelovej ceny Irwin Fisher (1867-1947). Objasňuje klasickú kvantitatívnu teóriu peňazí, ktorá vznikla v 16. storočí. V súlade s touto teóriou je vzťah medzi množstvom peňazí a tokom tovaru, ktorého obehu slúžia, analogický vzťahu medzi množstvom vody v uzavretom systéme rúrok a tokom vody tečúcou cez tieto rúrky. V priebehu času môže byť prietok omnoho väčší ako prívod vody do potrubí v dôsledku pohybu vody. Vzťah medzi prietokom a množstvom privádzanej vody je určený rýchlosťou jeho pohybu. Úloha peňazí v ekonomickom systéme je podobná úlohe ukladania vody v potrubiach. Devízové \u200b\u200bbankovky neustále obiehajú a vykonávajú funkciu obehu, čím pomáhajú pri toku tovaru a služieb. Celkový objem peňažných tokov alebo ročný peňažný obrat je však oveľa väčší ako objem peňazí v systéme, pretože každú peňažnú jednotku je možné v určitom časovom období minúť viac ako jedenkrát. Peniaze v ekonomickom systéme nezostávajú nehybné, preto výška obratu peňazí závisí od množstva peňazí v systéme a rýchlosti ich obehu. 23. Tvorba bankových peňazí, banková sústava, ciele NBS. Bankovú sústavu tvorí spravidla centrálna banka a sieť komerčných bánk. Organizačná schéma bankových sústav v jednotlivých krajinách je rôzna. Pre väčšinu vyspelých krajín je charakteristická dvoistupňová banková sústava., ktorá je založená na princípe oddelenia výkonu funkcií centrálnej banky od výkonu funkcií komerčných bánk. Prvý stupeň systému tvorí centrálna banka, ktorá predstavuje makroekonomické centrum, zamerané na stabilitu cenovej hladiny a dohľad nad činnosťou komerčných bánk. Má osobitné, nadradené a nezávislé postavenie a nie je orientovaná komerčne(na max. zisku). Druhý stupeň tvoria komerčné banky. Ich činnosť má obchodno-podnikateľský charakter s cieľom dosahovať zisk. Patria tu obchodné banky, sporiteľne, investičné banky, hypotekárne banky a pod. Banková sústava ako rozhodujúca zložka finančného systému trhovej ekonomiky sa obyčajne skladá z centrálnej banky, veľkého počtu obchodných bánk, sporiteľní, prípadne investičných, hypotekárnych a špeciálnych (záručná, rozvojová) bánk. Centrálna banka je finančná inštitúcia zriadená štátom, ktorá stojí na vrchole bankovej sústavy. Vznik centrálnych bánk vyplynul z potreby usmerňovať a regulovať zložitú a prudko sa vyvijajúcu bankovú sústavu, vytvoriť z nej prísne hierarchický systém, ktorý by zabezpečoval nepretržité fungovanie celej bankovej sústavy. Centrálne banky sú spravidla vo vlastníctve štátu. Ak majú akciovú formu, tak štát býva rozhodujúcim, hlavným akcionárom. Vo vzťahu k riadiacim štátnym orgánom (vláda, parlament a pod.) si zachovávajú určitú autonómiu – nezávislosť. Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska je súčasťou Európskeho systému centrálnych bánk. Národná banka Slovenska je aj súčasťou Eurosystému ako systému centrálneho bankovníctva eurozóny v rámci Európskeho systému centrálnych bánk. Národná banka Slovenska je právnickou osobou so sídlom v Bratislave, nezapisuje sa do obchodného registra. Národná banka Slovenska zastupuje Slovenskú republiku na základe poverenia vlády Slovenskej republiky v medzinárodných inštitúciách v oblasti finančného trhu a Zabezpečuje plnenie úloh vyplývajúcich z tohto zastúpenia. Národná banka Slovenska môže Zastupovať Slovenskú republiku v operáciách na medzinárodných finančných trhoch. Najvyššim riadiacim orgánom Národnej banky Slovenska je Banková rada Národnej banky Slovenska. Národnú banku SR zastupuje navonok jej guvernér, ktorý koná v jej mene. Banková rada má šesť členov. Členmi bankovej rady sú guvernér, dvaja viceguvernéri a traja další členovia. Guvernéra viceguvernérov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh vlády schvále Národnou radou Slovenskej republiky. Hlavným cieľom NBS je udržanie cenovej stability. Za tým účelom: Podieľa sa na spoločnej menovej politike, ktorú určuje Európska centrálna banka pre eurozónu. pre Vydáva eurobankovky a euromince podľa osobitných predpisov platných v eurozóne vydávanie eurobankoviek a euromincí. Podporuje plynulé a hospodárenie fungovanie platobných systémov, riadi, koordinuje a zabezpečuje peňažný obeh v rozsahu ustanovenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Udržiava devízové rezervy, disponuje s nimi a uskutočňuje devízové operácie, pričom pri uskutočňovaní operácií v rámci Eurosystému postupuje podľa osobitných predpisov platných pre operácie Eurosystému. Vykonáva dalšie činnosti podľa tohto zákona a osobitných zákonov (napr. zákon č. 492/2009 Z. z. – zákon o platobných službách). Národná banka Slovenska na účel zabezpečovania svojho hlavného cieľa vykonáva aj pôsobnosť, činnosti, úlohy, práva a povinnosti vyplývajúce z účasti a cieľov Národnej banky Slovenska v Európskom systéme centrálnych bánk, pričom Národná banka Slovenska ako súčasť Európskeho systému centrálnych bánk postupuje podľa pravidiel platných pre Európsky systém centrálnych bánk a ako súčasť Eurosystému postupuje aj podľa pravidiel platných len pre Eurosystém. Národná banka Slovenska v oblasti finančného trhu prispieva k stabilite finančného systému ako celku, ako aj k bezpečnému a zdravému fungovaniu finančného trhu v záujme udržiavania dôveryhodnosti finančného trhu, ochrany klientov a rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže. Plnenie svojich úloh zabezpečuje Národná banka Slovenska nezávisle od pokynov štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy, iných orgánov verejnej moci a od d'alších právnických osôb alebo fyzických osôb. Národná banka Slovenska má v súlade s osobitnými predpismi' právo vydávať eurobankovky a euromince vrátane pamätných euromincí, ktoré sú zákonným platidlom v eurozóne a v zúčastnených tretich štátoch, ktoré sú určené na peňažný obeh a ktoré vo svojej nominálnej hodnote slúžia na uhrádzanie peňažných záväzkov. Obchodné banky pôvodne predstavovali také finančné inštitúcie, ktoré mali právo viest bežné šekové účty klientov a poskytovať im krátkodobé úvery. Sporiteľne naproti tomu nemohli v minulosti viesť bežné - šekové účty. V súčasnosti sa v podstate tento rozdiel stiera - sporiteľ'ne môžu viesť účty, ktoré sú podobné bežným - šekovým účtom. Väčšinu svojich operácií však uskutočňujú vo vzťahu k obyvateľstvu. V súčasnosti obchodné banky charakterizujeme ako finančné inštitúcie, ktorě majú právo prijímať depozity, vklady a poskytovať úvery. Vznikajú na základe zakladajúcej Listiny, ktorá im vymedzuje a povoľuje rozsah poskytovaných finančných služieb. Okrem vedenia účtov to môžu byť operácie s cennými papiermi, úschova cenností, spravovanie nehnuteľností a testamentov, vydávanie úverových kariet, poskytovanie poradenských, expertíznych informačných služieb a iné. Na poskytovanie dlhodobých investičných úverov v spojitosti dlhodobými cennými papiermi sa zakladajú investičné banky. Existujú aj hypotekárne banky, ktoré sprostredkovávajú dlhodobé hypotekárne úvery na základe zástav nehnuteľností. Banky a ďalšie finančné inštitúcie sa správajú v trhovej ekonomike podobne ako iné firmy - snažia sa maximalizovať svoj zisk. Podstatná časť výnosov banky plynie z bankových obchodov, t. j. zo sústreďovania depozitov a vkladov, za ktoré platí úrok a poskytovanie úverov a pôžičiek, za ktoré prijíma úrok. Výnos banky z bankových obchodov predstavuje rozdiel medzi prijatými úrokmi za poskytnuté úvery a vyplatenými úrokmi za depozity a vklady. Každá peňažná inštitúcia musí podľa zákona podľa úprav centrálnej banky držať časť svojich Počet bánk na Slovensku sa mení. V roku 2017 pôsobí na aktív vo forme povinných rezerv. Slovensku 13 bánk so sídlom na Slovensku, 13 pobočiek zahraničných bánk. Na presadzovanie prijatých menovo-politických rozhodnutí sa používajú viaceré nástroje. Sú to hlavne obchody, prostredníctvom ktorých centrálna banka dodáva na peniaze alebo odčerpáva prebytočnú likviditu z trhu. Obchody sa uskutočňujú pomocou tendrov, ktoré sú realizované prostredníctvom národných centrálnych bánk. Národná banka Slovenska je protistranou pri obchodoch so subjektmi, ktoré majú sídlo na Slovensku Dôležitú úlohu v tomto procese zohráva základná úroková sadzba ECB. Sadzba hlavné . nefinančné operácie (obchody) sa považuje za základnú úrokovú sadzbu ECB.² O výške sadzby rozhoduje Rada guvernérov ECB. Rozhodnutia o úrokových sadzbách sú verejne publikované. Najdőležitejšia je úroková sadzba pre hlavné refinančné operácie, ktorá ovplyvňuje krátkodobé sadzby na trhu a následne rozhodnutia podnikov a obyvateľstva. Ďalšími sú úroková sadzba pre jednodňové refinančné operácie a úroková sadzba pre jednodňové sterilizačné operácie. Tieto kličové ovplyvňujú najmä úroveň jednodňových úrokových sadzieb. Základná úroková sadzba ECB (hlavné refinančné operácie) k 31.3.2017 ostala na úrovni 0.004 %. Rovnako tak sa nezmenila ani úroková sadzba na jednodňové refinančné operácie ktorá mala na konci marca 2017 hodnotu 0,25 %. Úroková sadzba na jednodňové sterilizačné operácie ei zachovala zápornú hodnotu, k 31.3.2017 mala úroveň 0,40 %. Súčasťou nástrojov menovej politiky Eurosystému sú aj povinné minimálne rezervy, Banky v krajinách eurozóny sú povinné viesť určitú sumu peňazí vo forme rezerv uložených na ich bežných účtoch v národnej centrálnej banke. Tieto prostriedky sa nazývajú minimálne rezervy. Výška povinných minimálnych rezerv sa stanovuje na šesťtýždňové obdobie, ktoré sa označyie ako udržiavacie obdobie, Ich úroveň sa určuje na základe stavu súvahy bánk pred začiatkom udržiavacieho obdobia. Pre plnenie požadovanej výšky povinných minimálnych rezerv je rozhodujúca ich priemerná hladina za celé udržiavacie obdobie. To znamená, že požadovaná suma sa na bežných účtoch bánk v centrálnej banke nemusi nachádzať každý deň. Táto skutočnosť umožiuje bankám reagovat na krátkodobé zmeny na peňažných trhoch, na ktorých si banky navzájom požičiavajú, doplňanim, resp. čerpanim prostriedkov zo svojich rezerv v centrálnej banke. To pomáha stabilizovať úrokové sadzby krátkodobých medzībankových úverov. Výška povinných minimálnych rezerv, ktoré má udržiavať každá inštitúcia, je stanovená vo vzťahu k základni na výpočet povinných minimálnych rezerv. V súčasnosti sú povinné banky viesť na svojom účte v národnej centrálnej banke minimálne1% hodnoty určitých záväzkov, predovšetkým vkladov klientov. Povinné minimálne rezervy finančných inštitúcií sú úročené úrokovou sadzbou pre hlavně refinančné operácie Eurosystému. Rezervy prevyšujúce povinné minimálne rezervy sa neúročia. Uroky sa pripisujú na druhý pracovný deň NCB, ktorý nasleduje po konci periódy udržiavania, ku ktorej úrok prináleži. Systém povinných minimálnych rezerv prispieva k stabilizácii úrokových sadzieb peňažného trhu a k ovplyvňovaniu štrukturálnej likvidity. Povinné rezervy sú štandardným nástrojom menovg politiky centrálnych bánk. Tento nástroj nepoužíva centrálna banka y Austrálii, Kanade a vo Svedsku 24. Ponuka peňazí, činitele ovplyvňujúce ponuku peňazí, krivka ponuky peňazí. Ponuka peňazí predstavuje množstvo peňazí v obehu, ktoré má ekonomika k dispozici. Množstvo peňazí tvoria obeživo a bankové vklady. Ponuku peňazí ovplyvňuje monetárna politika centrálnej banky, ktorá priamo vytvára monetárnu bázu zloženú z obeživa (mince, papierové peniaze) aj bankových rezerv. Ovplyvňuje ju aj vývoj úrokovej miery. Monetaristi považujú ponuku peňazí (nominálne množstvo peňazí) za exogénne danú veličinu, necitlivú na zmenu výšky úrokových sadzieb. Predpokladá sa, že centrálna banka využíva svoje nástroje tak, aby udržiavala ponuku peňazí na danej úrovni (M') čo možno graficky znázorniť vertikálnu priamku fixovanou v bode M' pre každú úrokovú mieru. V Keynesovskom chápaní sa ponuka peňazí nepovažuje za exogénnu veličinu, ale determinovanú vnútri ekonomického systému správaním ekonomických subjektov, teda endogénne. Ponuka peňazí je vo veľkej miere výsledkom úverovej kreácie realizovanej komerčnými bankami. Centrálna bank nemôže plne určovať množstvo peňazí v obehu, môže ho len ovplyvňovať. Priznáva Istu zavislosť ponuky peňazí od úrokovej miery: krivka MS je rastúca, pretože banky sú stimulované poskytovať úvery rastom úrokových sadzieb, za ktoré úvery poskytujú. Tým rastie aj ponuka peňazi, Konkrétne umiestnenie krivky MS (posun doprava alebo doľava) závisí od typu monetárnej politiky. 25. Dopyt po peniazoch, činitele ovplyvňujúce dopyt po peniazoch, krivka dopytu po peniazoch. Dopyt po peniazoch je dopyt po reálnych hotovostiach (zostatkoch). Ľudia chcú mať peniaze pre ich kúpnu silu. Dopyt po peniazoch (množstvo, ktoré si subjekty želajú držať) vysvetľuje nt preferencie likvidity, ktorú vypracoval Keynes. Identifikoval tri motívy držby peňazí: 1. Transakčný motív je vyvolaný potrebou držať u seba peniaze ako transakčný prostriedok Domácnosti a firmy potrebujú držaťu seba peniaze, aby mohli nakupovať spotrebné statky a služby platiť za suroviny, materiál, služby výrobných faktorov. Tieto potreby vyvolávajú transakčný dopyt po peniazoch (transakčný motív preferencie likvidity), ktorý je spojený s časovým nesúladom medzi prijímaním peňazi vo forme dôchodkov alebo tržieb a ich vydávaním vo forme platieb. Pre domácnosti používame v tejto súvislosti niekedy pojem dôchodkový motív a pre firmy podnikateľský motív preferencie likvidity (dopytu po peniazoch). 2. Opatrnostný motív (prezieravosť') je daný snahou ekonomických subjektov vyhnúť sa riziku a zabezpečiť sa pred neistotou budúcnosti. Tento motív vedie k vytváraniu dlhodobejších peňažných zásob, ktoré majú umožniť prekonať nepriaznivé dôsledky neočakávaných udalostí alebo zmien. Domácnosti a firmy sú si vedomé neočakávaných výdavkov a chcú sa proti nim poistiť. Napr. choroba, strata zamestnania, nešťastie v rodinách, vo firmách problémy s odbytom, hromadenie zásob, strata trhov, štrajky a iné. Je to držba peňazí ako uchovávateľa hodnoty. 3. Špekulatívny motív je spojený s úsilím ekonomických subjektov získať dodatočné bohatstvo (zisk) na základe výhodných nákupov a predajov rôznych druhov aktív. Najznámejšou formou špekulácie je špekulácia s cennými papiermi na burzách. Základom špekulácie s cennými papiermi je očakávaný vývoj úrokovej miery, pretože pokles úrokovej miery vedie k rastu cien akcií a iných cenných papierov. Dôležitý je však aj očakávaný rast alebo pokles dividend. Špekulovať možno aj s inými ekonomickými statkami, napr. s pôdou, nehnuteľnosťami, umeleckými dielami a pod. Prvé dva motívy sú priamo závislé od množstva statkov a služieb, ktoré ekonomika vytvára a od ich cien. Špekulatívny motív je nepriamo úmerný úrokovej miere – čím je úroková miera vyššia, tým majú ekonomické subjekty väčší záujem investovať a menší záujem držať peniaze v podobe peňažnej zásoby. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že s držbou peňazí v hotovosti nie sú spojené žiadne náklady. Uvažujme prípad, že domácnosť vynakladá na nákupy spotrebných statkov a služieb mesačne 1 200 eur. V hotovosti drží okrem uvedenej sumy ešte 10 tisíc eur z hľadiska určitej opatrnosti. Ak 0) domácnosť vložila 10 tisíc eur do banky na vklad s ročnou výpovednou lehotou pri 0,3% urokovo miere alebo za 10 tisíc eur nakúpila podiely v podielových fondoch, kde sa výnos (úroková miera) pohybuje od 1,5 do 1,9 %, získala by v prvom prípade za rok 30 eur a v druhom prípade 150 - 190 eur hrubého výnosu.Ked´že domácnosti drží z hľadiska opatenosti túto sumu peňaží u seba prichádza ročné o 30 eur na úroku o 150190 eur hrubého výnosu. Nákladom držby peňazí v hotovosti je strata alebo zrieknutie sa úroku, resp. hrrubého výnosu hrubého výnosu. Keďže domácnosť' drží z hľadiska opatrnosti (prezieravosti) túto sumu peňazí u seba, druhov aktív. Tieto náklady sú pri aktívach dané väčšinou úrokovou mierou. Úrokovú mieru definujeme ako výnos z vypožičaných peňazí. Čím vyššia bude úroková miera, Vtledy na držbu peňazí teda predstavujú alternatívne náklady investovania peňazí do alternatívnych tým vyšší bude obetovaný úrok (výnos) z držby tej istej sumy peňazí v hotovosti tým vyššie budú náklady na držbu peňazí. Z toho logicky vyplýva, že vyššia úroková miera vytvára tlak (ckonomický záviem) na zníženie objemu držby peňazí v hotovosti alebo na zníženie dopytu po peniazoch. S rastom úrokovej miery dopytované množstvo peňazí klesá, ak sú ostatné premenné (dôchodky, ceny) nezmenené. Vráťme sa ešte raz k uvažovanému prípadu, keď domácnosť vynakladá na nákupy spotrebných statkov a služieb mesačne 1 200 eur, t. j. v priemere každý deň 40 eur. Prvý deň v mesiaci má k dispozícii 1 200 eur, v polovici mesiaca 600 eur a na konci mesiaca nemá nič. Priemerne za mesiac drži rodina v hotovosti 600 cur. To predstavuje transakčný dopyt po peniazoch, ktorý si môžeme graficky znázorniť, tak ako ukazuje obrázok 2, kde na horizontálnej osi sú dni v mesiaci (t) a na vertikálnej osi je držba peňazí v eurách (DP) Kde: i-Je úroková miera v % ročne M-dopyt po peniazoch MD-krivka dopytu po peniazoch Dopyt po peniazoch ovplyvňujú nasledovné faktory: - úrokové miery bánk dôchodky domácností a firiem, ceny, resp. úroveň cenovej hladiny. Úroková miera má povahu alternatívnych nákladov. Je odmenou za to, že sa držiteľ peňení vzdáva na určitý čas ich likvidity v hotovosti (hotovosť požičiava a vzdáva sa súčasnej spotreby), Číim vyššia bude úroková miera, tým nevýhodnejšia bude držba peňazí v hotovosti - tým vyššie budá náklady na držbu peňazí, tým „drahšie“ budú peniaze a tým nižšie bude požadované množstvo peňazí .Úroková miera vystupuje teda vlastne ako „cena“ peňazí. Rast úrokovej miery znižuje požadované množstvo peňazí za ostatných nezmenených podmienok a naopak. Závislosť medzi úrokovou mierou a požadovaným množstvom peňazí vyjadruje krivka dopytu po peniazoch. Jej priebeh je znázornený na obr.2, kde na horizontálnej osi je množstvo peňazí (M) a na vertikálnej osi je ročná úroková miera v % (i). Rast dôchodkov domácností a firiem je prejavom rastu produkcie. S rastúcim dôchodkom (produktom) rastie súhrnný objem a hodnota transakcií (aktov kúpy a predaja). To znamená, že pri vyššom dôchodku (produkte) je potrebné na uskutočnenie transakcií, pri každej výške úrokovej miery, väčšie množstvo peňazí. Dochádza tak k posunu krivky dopytu po peniazoch doprava. Celkový dôchodok, teda produkt (HDP) môže rásť nielen preto, že sa zvyšuje množstvo vyprodukovaných statkov a služieb, ale aj preto že rastú ceny. Vyššia cenová hladina pri rovnakom objeme reálneho HDP zvyšuje dopyt po peniazoch, pretože stúpajú nominálne peňažné dôchodky. Rast cien teda vedie k rastu nominálnych dôchodkov, čím dochádza k podobnému posunu krivky po peniazoch, ako v predchádzajúcom prípade (krivka dopytu po peniazoch sa posunie doprava). 26. Ekonomický cyklus, fázy ekonomického cyklu. Ekonomický cyklus-striedanie vzoszupných a zostupných fáz vyvoja ekonomika okolo dlhodobého vývojového trendu ekonomiky (potenciálneho produktu) Ekonomický cyklus ovplivňujú -IKT,dynamické štrukrurálne zmeny -globalizačné procesy-rast konkurencie -mix hospodárskej politiky Fázy ekonomického cyklu: Zakladné fázy-recesia,expanzia Ohraničujúce fázy-dno,vrchol Recesia-t.j. pokles ,znižovanie ekonomickej aktivity, -Pokles skutočného produkta počas ž mesiacov -Tempo rastu HDP (nižšie ako normálne tempo rastu ekonomického) -znižovenie AD alebo AS -Znižovanie výroby,zametnanosti,dopyr po investíciách Depresia-príliš dlhodobá a hlboká recesia -HDP klesá hlboko pod úroveň potenciálneho produktu Expanzia-HDP rastie vysokým tempom -rastie aktivita (ekonomická) -rastie dopyt po úveroch -rastú zisky firiem -zvyšuje sa investičná aktivita firiem -rastie AD Dno(skutočný produkt dosahuje minima) -zastavenie ekonomického poklesu -zvyšovanie dopytu po úveroch - rast výroby - rast investičnej aktivity -pokles nezamestnanosti -koniec recesie Vrchol- skutočný produkt dosahuje maximum- -zvyšujú sa ceny výrobkov -výrobne faktory sú vyčerpané-zvyšujú sa náklady -klesa miera úspor v ekonomike -rastú úrokové miery Začina sa nový ekonomický cyklus 27. Klasifikácia cyklického vývoja z časového hľadiska, vývoj ekonomických ukazovateľov. Cyklický vývoj z časového hľadiska Kitchinové- kratkodobé cykly,2-3 roky spojené s vplyvom sezónnych udalosti (počasie) Juglarové- strednodobé,6-10 rokov cyklus spojený s investíciami do fixného kapitálu,zmenami dopytu po inest.statkoch Kondratiové(Kuznetsové)-dlhodobé,40-60 rokov,spojené so zmenami výrobných technologii Str.133 28. Mechanizmus krátkodobých výkyvov vyvolaný zmenami AD a AS. Ekonomické cykly sa spájajú s výkyvmi agregátneho dopytu alebo agregátnej ponuky. Vieme ako sa cyklus správa, ale o príčinách jeho vzniku vedú predstavitelia jednotlivých škôl ekonomického myslenia dlhoročné diskusie. Rozdiely v názoroch sa prejavujú hlavne pri určovaní toho, či sú príčinou cyklu ponukové alebo dopytové šoky. Agregátna ponuka a agregátny dopyt sú v neustálom pohybe. Ich stretávanie a zmeny vyvolávajú ekonomické kolísanie - vlnenie v ktorom sa presadzuje určitá pravidelnosť. V nej sa prejavuje ekonomický cyklus. Striedanie jednotlivých fáz ekonomického cyklu možno vysvetliť na základe známych výkyvov agregátneho dopytu a agregátnej ponuky, ktoré môžu vyvolať dopytové alebo ponukové šoky ako dôsledok rôznych ekonomických, ale aj mimoekonomických udalostí zasahujúcich danú ekonomiku. V predchádzajúcich kapitolách sme analyzovali činitele pôsobiace na agregátny dopyt: výdavky na osobnú spotrebu (C), výdavky na súkromné domáce investície (I), vládne výdavky (G), čistý export (NX). Ukázali sme, že pôsobenie týchto činiteľov na dopyt je ešte umocňované multiplikátormi. Pritom sme považovali ponuku v podstate za danú. Takýto prístup je správny pri uvažovaní rovnováhy v krátkom a strednodobom vývoji. Pre pochopenie príčin základných rozdielov vzostupu ekonomík jednotlivých krajín v dlhodobom vývoji (desaťročia) musíme skúmať príčiny rastu potenciálneho produktu. Jedná sa teda o hlavné faktory vplývajúce na dlhodobý ekonomický rast, meraný hlavne rastom reálneho hrubého domáceho produktu. Agregátny dopyt a agregátna ponuka, ako príčiny a následky ekonomickej činnosti, vpkonis na ekonomickú rovnováhu, a teda aj na ekonomické cykly. Posuny kriviek AD a AS vytvárais rovnováhu pri rôznych úrovniach konečného produktu Y a pri rôznych cenových hladinách. Na zákled. toho, na ktorej strane celkovej trhovej rovnováhy vzniká situácia, ktorá vyvolá odklon skutočného agregátncho produktu od potenciálneho, rozlišujeme: ekonomický cyklus vyvolaný zmenami agregátneho dopytu, ekonomický cyklus vyvolaný zmenami agregátnej ponuky. Ekonomický cyklus vyvolaný zmenami agregátneho dopytu môžu vyvolať tzv. dopytové šoky, ku ktorým môže dôjsť napr. pre pesimistické, resp. optimistické očakávanie spotrebiteľov a podnikateľov v dôsledku politických a vojnových udalostí (Lisý et al., 2005,s. 397). Dopytový šok môže vyvolať aj zmena vládnych výdavkov, miery zdanenia, zmeny zahraničného dopytu, zmena kurzu domácej meny, ale aj zmeny peňažnej zásoby a úrokovej miery. Zmeny agregátneho dopytu vyvolávajú zmeny reálneho produktu. Pokles agregátneho dopytu spôsobuje hospodársky pokles Domácnosti znižujú výdavky na nákup predmetov dlhodobej spotreby. Podnikatelia znižujú objem investícií do nových strojov a technologických zariadení. V dôsledku toho sa zníži dopyt po spotrebných tovaroch a investičných statkoch. Zníži sa agregátny dopyt a krivka agregátneho dopytu sa posunie doľava. Nastáva teda recesia. Tento pokles sa prejaví najmä znížením úrovne investícií, rastom nezamestnanosti a zmenou cenovej hladiny v podobe deflácie (zastavenie rastu alebo pokles cenovej hladiny). Cenová hladina klesla (na úroveň P) pod úroveň, na ktorej bola pred zmenou agregátneho dopytu (Po) – došlo k zníženiu miery inflácie. Pokles agregátneho dopytu vyvoláva pokles skutočného hrubého domáceho produktu (Y1) pod üroveň potenciálneho produktu (Yp). Túto situáciu graficky znázorňuje obrázok 2. Obrázok 2 Recesia vyvolaná poklesom agregátneho dopytu Vznikom optimistických očakávaní nastane pohyb ekonomických veličín opačným smerom, čo je charakteristické pre fázu expanzie. Krivka AD, sa posúva do ADo. Vo fáze expanzie dochádza spočiatku k rastu dopytov domácnosti a vlády po výrobkoch firiem. Na tento rast dopytu reagujú firmy s určitým oneskorením zvýšením dopytu po výrobných faktoroch. Cenová hladina v ekonomike spravidla rastie. Najprv rastú ceny vyrábaných statkov v dôsledku toho, že firmy potrebujú určitý čas reagovať na zvýšený dopyt po ich výrobkoch inak, ako zvýšením cien. Následne rastú ceny yyrobených statkov pretože firmy sú nútené zahrňovat náklady na rozširovanie výrobných kapacít do cien tovarov na rozšírenie výrobných kapacít. Ak sa vypredajú existujúce zásoby tovarov, nie sú firmy schopné. Ak je ekonomický cyklus naštartovaný zmenou agregátneho dopytu, cenová hladina bude vo fáze expanzie rásť a vo fáze kontrakcie klesať. Takéto chovanie cenovej hladiny v priebehu ekonomického cyklu označujeme ako procyklické. Príčinou dopytových šokov môže byť aj zmena peňažnej zásoby. Menová expanzia spôsobí pokles úrokovej miery, v dôsledku čoho sa zvýši dopyt po úveroch, čo vyvolá rast investičného a spotrebiteľského dopytu. Rast investičnej aktivity zvyšuje dopyt po práci, v dôsledku čoho rastú mzdy a zamestnanosť. To ďalej zvyšuje spotrebiteľský dopyt, rastúca spotreba vyvoláva ď'alšie zvýšenie investícií v odvetviach spotrebného priemyslu. Dynamizuje sa kumulatívny proces rastu investícií a spotreby. Ekonomika je vo fáze expanzie, ktorá môže vyústiť až do prehriatia ekonomiky. Ekonomický cyklus môže byť vyvolaný aj zmenou agregátnej ponuky. Ak odhliadneme od situácie, kedy dochádza k trvalému zvýšeniu produkčných možností ekonomiky, napr. v dôsledku objavu nových zdrojov nerasteného bohatstva, stretávame sa bežne s rastom či poklesom výrobných nákladov firiem. Tieto zmeny nákladov odrážajú výkyvy v cenách dostupných výrobných faktorov a vyvolávajú prispôsobujúce sa procesy, ktoré vedú k zmene objemu vyrábaných výrobkov a služieb. Pričinou cyklického vývoja na strane ponuky sú aj tzv. ponukové šoky: zmena v produktivite práce, nepriaznivé počasie, zmeny cien energetických zdrojov, cien surovín, zvyšovanie alebo znižovani ekologických nákladov, teda celkové zvýšenie resp. zníženie výrobných nákladov. Ak dôjde k znižovaniu výrobných nákladov, podniky budú vyrábať a dodávať na trh menžio množstvo tovarov a služieb, čim sa zníži AS. Obrázok 3 Recesia vyvolaná poklesom agregátnej ponuky Ak ponukový šok spôsobí pokles agregátnej ponuky, posunie sa krivka ASo na ASj. Bod rovnováhy sa posunie z Eo na E1. Skutočný produkt klesá z Yp naY, a cenová hladina sa zvyšuje z úrovne Po na PI . Ekonomiku charakterizuje stagnácia a súčasne zvýšenie cenovej hladiny. Vzniká recesia. Takáto situáciu sa nazýva stagflácia. Agregátna ponuka je v podstate určená úrovňou agregátneho produktu. Ak dochádza k zníženiu úrovne agregátneho produktu, zníži sa aj úroveň agregátnej ponuky, čo spôsobí nárast nezamestnanosti av súvislosti s nezmeneným agregátnym dopytom zvýšenie cenovej hladiny. Nastáva recesia. Ak vláda chce čo najskôr zvrátiť dôsledky poklesu skutočného produktu, využíva nástroje fiškálnej alebo monetárnej politiky na regulovanie agregátneho dopytu. Keď sa cenová hladina počas ekonomického cyklu môže v zásade pohybovať procyklicky a kontracyklicky vzniká otázka, či sú cyklické pohyby reálnych trhových ekonomík spôsobené zmenami agregátneho dopytu, alebo agregátnej ponuky? Neexistuje jednoznačná odpoveď na túto otázku. Ekonomický cyklus je komplexným javom, pretože je výsledkom pôsobenia množstva najrôznejších faktorov, z nich niektoré ani nemusia byť ekonómom známe. Okrem uvedeného prístupu k ekonomickému cyklu existuje teória reálneho ekonomického cyklu, ktorá predpokladá, že agregátna ponuka je klasická, t. j. krivka agregátnej ponuky je vertikálna. Keby sme zostrojili krivku agregátneho dopytu a krivku agregátnej ponuky, pričom by sme uvazovan 1ba s posunom krivky agregátnej ponuky, potom je zrejmé, že pri vertikálnej krivke agregátnej ponuky * vsetky zmeny v reálnom HDP v určitom období (mesiac, polrok, rok) vyvolané zmenami v produktivite práce (ponuke práce), účinnosti, resp. výnosnosti výrobných faktorov. Žiadna zo zmien v reálnom HDP pritom nie je spôsobená zmenami v agregátnom dopyte. Z predchádzajúcej analýzy vyplýva, že ekonomické cykly vznikajú preto, lebo medzera medzi potenciálnym a skutočným produktom (HDP) sa rozširuje alebo zužuje, čím sa zvyšuje alebo znižuje nezamestnanosť. V recesii nezamestnanosť rastie: klesá odbyt (dopyt), klesá produkt (produkcia) a pracovníci strácajú zamestnanie. Nepružnosť miezd (mzdových sadzieb) nedovoľuje pracovníkom náisť si nové zamestnanie s nižšími mzdovými sadzbami (mzdami) – miera nezamestnanosti rastie. Medzi zmenami konečného produktu Y a nezamestnanosťou existuje úzka väzba. Túto úzku väzbu objavil americký ekonóm Arthur Okun (1929 - 1979) na základe skúmania dlhodobých časových radov vývoja Y a nezamestnanosti. Okunov zákon dáva do kvantitatívneho vzťahu cyklické pohyby zamestnanosti a agregátneho výstupu. Tvrdí, že ak klesne nezamestnanosť v ekonomike o 1%, skutočný výstup ekonomiky vzrastie o 3%. Z toho vyplýva, že ak nemá vzrásť nezamestnanosť, musí rásť skutočný HDP takým istým tempom ako potenciálny HDP. Ak napr. HDP rastie ročne o 3 %, potom ak sa nemá zmeniť miera nezamestnanosti, musí aj reálny HDP rásť o 3 % ročne. Sám Okun upozorňoval, že jeho zákon je empirického, nie teoretického pôvodu. Podľa samotného autora platí iba pre mieru nezamestnanosti v rozpätí 3–7,5%. Neskoršie výskumy ukázali, platnosť Okunom uvádzaných hodnôt. 29. Príčiny cyklického vývoja ekonomiky v rôznych teoretických koncepciách. Väčšina súčasných ekonomických teórií vysvetľuje zmeny v priebehu hospodárskych cyklov zmenami v agregátnej ponuke alebo v agregátnom dopyte. Príčiny týchto zmien sú rôzne. Jednou z nich je situácia, kedy sa zmení množstvo peňazí v ekonomickom systéme. Túto situáciu riešia monetárne teórie. Zmena v ponuke peňazí však vyvolá zmenu úrokových sadzieb, ktorá sa prejaví aj v zmene investícií firiem a u domácností nárastom alebo poklesom úspor. V ekonomike tak nastáva multiplikačný a akceleračný efekt, ktorými sa zaoberajú dynamické teórie ekonomického cyklu. Zmeny agregátneho dopytu a agregátnej ponuky môžu tiež vzniknúť aj na základe konkrétnej politiky vlády, ktorá počas svojho volebného obdobia presadzuje reštriktívnu alebo expanzívnu hospodársku politiku. Touto problematikou sa zaoberá teória politicky indukovaného cyklu. Všetky zmeny agregátneho dopytu a agregátnej ponuky je možné vysvetliť pôsobením externých (exogénnych) a interných (endogénnych) príčin. Časť ekonómov tvrdí, že ekonomický cyklus je vyvolaný exogénnymi (vonkajšími ) príčinami, ktoré by bolo možné aspoň čiastočne potlačiť. Spravidla ich zdôvodňujú: a) nerovnomerným vznikom nových objavov a vynálezov a ich uplatňovaním v ekonomickei praxi, tzv, diskontinuitou vedecko-technického rozvoja ako aj inovačnými procesmi vôbec. b) nedostatočnou informovanost'ou podnikateľských subjektov o najefektívnejších možnostiach zhodnocovania výrobných faktorov na báze vedecko-technického rozvoja (v dôsledku lokálnych podnikových hranic), c) politickými príčinami (voľby, vojny,...), vychádza z pozorovania, že makroekonomickú politiku určujú volení politickí činitelia. Ich snahou je byť zvolení aj v budúcich voľbách. Riadia preto ekonomiku tak, aby to podporilo ich úspech vo voľbách. d) mierou prírastku obyvateľstva a jeho migráciami, atd'. Zástancovia teórie vonkajších príčin, ktorí uprednostňujú keynesiánsky prístup pripisujú väčší význam dopytovým šokom. Tvrdia, že výkyvy agregátneho dopytu sú spôsobené výkyvmi investičných a spotrebných výdavkov, ktoré sú spôsobené napr. pesimistickými očakávania podnikov a domácností, alebo výkyvmi bohatstva (pokles cien cenných papierov). Dokázali, že zníženie týchto výdavkov nie je nahradené inými výdavkami. Navrhujú preto aby vláda stimulovala agregátny dopyt pomocou vládnych výdavkov. Zástancovia teórie vonkajších príčin, ktorí uprednostňujú monetárny prístup vysvetľujú, že zmena agregátneho dopytu je spôsobená nevhodnou expanzívnou alebo reštriktívnou politikou centrálnej banky. Ak centrálna banka zvýši množstvo peňazí v ekonomike (expanzívna politika) to má za následok zvýšenia agregátneho dopytu – rastú nominálne mzdy, ľudia sú schopní viac spotrebúvať - následne však rastie cenová hladina. Monetaristi predpokladajú, že ceny tovarov a služieb rastú rýchlejšie ako nominálne mzdy. Pretože pokles reálnych miezd znamená pokles reálnych nákladov firiem, firmám rastú zisky, preto sú ochotné rozširovať výrobu, prijímať nových zamestnancov a zväčšovať objem využívaných výrobných faktorov. To spôsobuje rast výroby, rast HDP. Ľudia si však po čase uvedomia pokles svojich reálnych príjmov a požadujú zvýšenie platov, ktoré im vykompenzuje stratu kúpnej sily. Firmy následne znižujú dopyt po práci, pretože im pominula dočasná výhoda nižších reálnych mzdových nákladov. V dôsledku toho klesá produkcia a klesá i HDP. Navrhujú preto aby centrálna banka neprijímala opatrenia vedúce k náhlym zmenám množstva peňazí v obehu, Zástancovia teórie politických príčin tvrdia, že zmeny agregátneho dopytu sú spôsobené dĺžkou volebného cyklu. Pred blížiacimi sa voľbami uskutočňuje vláda expanzívnu politiku, ktorej cieľom je pokles nezamestnanosti a rast HDP a po voľbách potom nasleduje reštriktívna politika. cieľom ktorej je obmedziť vznikajúcu infláciu. Konštatujú, že nebezpečenstvo spočíva v tom, keď je pred voľbami ekonomika prehriata a vláda i napriek tomu uskutočňuje expanzívnu politiku. Väčší význam ponukovým šokom pripisujú prírodné teórie ekonomického cyklu. Tieto teórie vysvetľujú, že zmeny agregátnej ponuky sú spôsobené vplyvom striedajúcich sa období úrody a neúrody v poľnohospodárstve. Toto striedanie je pripisované vznikajúcim slnečným škvrnám a pohybom planét, ktoré spôsobujú klimatické zmeny. Teórie reálneho ekonomického cyklu vznikli v 80. rokoch 20. storočia. Ich zástancovia odmietajú význam kolísania nominálnej peňažnej zásoby a tvrdia, že vývoj peňazí sa pasívne prispôsobuje vývoju produktu a nie naopak. Rozlišujú dva faktory spôsobujúce ekonomický cyklus Prvým faktorom je počiatočný impulz – reálny šok, napr. technologické zmeny, prírodné katastrofy alebo klimatický impulz, ktoré ovplyvnia agregátnu ponuku. Druhým faktorom je mechanizmu udržiavania cyklu. Udržiavanie ekonomických cyklov je spôsobené rozhodovaním ekonomických subjektov o výške ich súčasnej a budúcej spotreby. Druhá časť ekonómov tvrdí, že ekonomický cyklus je vyvolaný endogénnymi (vnútornými) príčinami. Endogénne teórie ekonomických cyklov hľadajú mechanizmus zmien vnútri samotného hospodárskeho systému v tom zmysle, že každá expanzia vyvolá svoju vlastnú recesiu, ktorá už v sebe obsahuje zárodok pre fázu recesie a potom expanzie. Zástancovia endogénnych príčiny cyklického vývoja ekonomiky tvrdia, že ekonomický cyklus je vytváraný trhovým systémom spontánne, nie je ho preto možné odstrániť. Endogénne príčiny: - nesprávna peňažná a úverová politika štátu, výkyvy hraničnej efektívnosti investícií podmieňujúce výkyvy investičných výdavkov a tým celého AD, vzájomné pôsobenie multiplikátora a akcelerátora. Pri skúmaní ekonomických cyklov ekonómov okrem iného zaujíma, či by reálny HDP v krajine kolísal, aj keby ekonomika nepodliehala opakovaným zmenám odohrávajúcim sa vo vonkajšom prostredí. Vonkajším prostredím pritom nechápeme okolie, t. j. zahraničné ekonomické celky. Máme na mysli skôr prírodné prostredie v rámci ktorého spotrebitelia a výrobcovia pôsobia a sféry psychických a mimoekonomických inštitucionálnych determinantov chovania spotrebiteľov a výrobcov. Môže vzniknúť otázka, či sú cyklické výkyvy trhovým ekonomikám vlastné, alebo či je ich existencia spojená s prítomnosťou vonkajších (exogénnych) šokov. Ak by cyklické výkyvy vznikali spontánne vnútri ekonomického systému prostredníctvom nejakého endogénneho ekonomického mechanizmu, boli by trhové ekonomiky vo svojej podstate nestabilné, potom by nemala zmysel makroekonomická hospodárska politika. Väčšina autorov zdôvodňuje však príčiny výkyvov hospodárskych cyklov domácimi skutočnosťami, predovšetkým nestabilitou investičných výdavkov, v ktorej sa odzrkadľuje striedanie optimistických a pesimistických odhadov podnikateľských subjektov o budúcich výnosoch z investovania a tiež tým, že úspešní podnikatelia získavajú neúmerne vysoké príjmy v relácii k množstvu investícií v spoločnosti. Monetaristický model ekonomického cyklu sa nespolieha na existenciu endogénnebe mechanizmu šírenia jednorazových vonkajších šokov, mechanizmu, vďaka ktorému by sa trhová ekonomika zákonite zmietala v sérii expanzií a kontrakcií svojej aktivity. Tvorcovia modelu považui trhové hospodárstvo za pomerne vnútorne stabilné a za skutočných vinníkov cyklického kolísania považujú centrálne banky a ich škodlivé zásahy zvonku do ekonomiky. Vychádzajú z kvantitatívnej rovnice výmeny, ale zasadzujú túto teóriu do nových súvislosti kombinujú túto teóriu sa hypotézou tzv. adaptívnych očakávaní ekonomických subjektov. Hypotéza adaptívnych očakávaní tvrdí, že ľudia vytvárajú svoje predpovede budúceho vývoja v ekonomike na základe všetkých doterajších svojich skúseností s chovaním predvídanej veličiny. Najväčší význam pripisujú najčerstvejším informáciám. Ak sa teda napr. snažia odhadnúť mieru inflácie na budúci rok, zohľadňujú všetky doteraz zaznamenané miery inflácie, ale najviac svoj odhad zakladajú na tohoročnej miere inflácie. Porovnávajú svoje odhady tohtoročnej miery inflácie so skutočnosťou a o prípadné chyby upravujú svoje očakávania inflácie na budúci rok. Problém však spočíva v tom, že sa takto l'udia môžu vo svojich odhadoch systematicky dopúšťať chýb, pretože svoje očakávania upravujú postupne v priebehu doby. Kým sa ľudia naučia mieru inflácie odhadovať správne, uplynie mnoho času. Ak sa teda ľudia správajú takto, môžu mať zmeny množstva peňazí v ekonomike dočasne vplyv na zmeny reálneho dôchodku, aj keď je rýchlosť obratu peňazí nezmenená a dlhodobo platí záver klasických ekonómov. Ak totiž centrálna banka náhle zmení množstvo peňazí v obehu, krátkodobo tým zmätie ekonomické subjekty a ovplyvní množstvo produkcie, zamestnanosti, spotreby a investícií v ekonomike. Ako náhle sa však firmy a domácnosti na novú situáciu adaptujú a uvedú svoje očakávania do súladu s realitou, reálny dôchodok ekonomiky sa vráti na svoju východiskovú úroveň a zareaguje výhradne cenová hladina. Reálny agregátny produkt sa teda odchyľuje od svojej potenciálnej úrovne iba a jedine dočasne a to isté platí pre odchýlky nezamestnanosti od prirodzenej miery. Menová politika sa nemá pokúšať o riadenie trhovej ekonomiky formou manipulácie s agregátnym dopytom. Trhový systém je schopný sám sa vyrovnať s prípadnými „prirodzenými“" Sokmi a neexistuje žiadny exogénny mechanizmus samovoľne generujúci trvalé cyklické výkyvy. Podľa kvantitatívnej teórie peňazí sa má centrálna banka starať iba o to, aby pravidelne zvyšovala ponuku peñazí v súlade s ranom potenciálneho produktu ekonomiky. Ak to tak nerobí, rozkoliše – destabilizuje skutočný agregátny výstup a dlhodobo prispieva k rasti inflácie v krajine. 30. Podstata inflácie a spôsoby jej merania, cenové indexy, výpočet deflátora HDP. Inflácia-makroekonomický jav,process vyvolaný poruchami v mikroekonomickej rovnováhe. Inflacia-je vzrast celkovej cenovej hladiny a ie cien jednorlivých tovarov a služieb Prejavy Dlhodobý rast celkovej cenovej hladiny Znižovanie kúpnej sily peňažnej jednotky Zmenšuje množstvo tovarov a služieb,ktoré so môžeme kúpiť za peňažnú jednotku Meranie inflácie Miera inflácie-miera zmeny celkovej cenovej hladiny,meranej napr.indexom spotrebiteľských cien Cenový index-važený priemer individualných cien vybraného koša reprezentatívnych výrobkov a sližieb v dvoch obdobiach. Váha ceny každého zovaru odražá ekonomických význam tohto tovaru Druhy cenových indexov 1)Index spoterbiteľských cien(CPI) Vyjadruje sa v percantách Slúži na relatívne porovnávanie cien tovarov a služieb v spotrebiteľskom koši domácnosti Je najrozšírenejším cenovým indexom Používa san a vyjadrenie vplyvu zmien cenovej hladiny na domácnosti a ich životné náklady Musí zahrňovať typické vádavky domácností CPI-vypočíta sa ako pomer spotrebiteľského koša iceneného cenami bežného roka a toho istého spotreboteľského koša oceneného cenami základného (vychodiskového) roka CPI= Q0*p1/Q0*p0 *100% Q0-reprezentatívny spotrebiteľský koš v základnom období P1- ceny v bežnom období P0-cey základnom období Spotrebný koš-typické výdavky domácností na tovarí zadelené do 12 skupín(potraviny,nápoje,zdravie,hotely,nábztok,kultúra) CPI-vychádza z metodiky štátistického úradu Harmonizovaný index spotreb.cien(HICP)-v metodike Euroštátu Spotrebné koši CPI a HICP sa líšia V oboch spotrebných košoch majú prevahu tovary v CPI tvoria 64% a v HICP 69% spotrebného koša V CPI majú väčšú váhu najmä výdavký na bývanie (čo súvisí s imputovaným najomným) HICP prirad´uje mierne vyššiú váhu potravinám,deprave pričom aj ostatné položky sú oproti CPI mierne vyššie HICP Zostavuje sa pre medzinárodné porovnavánie inflácie spotreb.cien Používajú san a posúdenie criteria inflačného približovania podľa stanovených v članku 121 Amsterdamskej zmluvy a Europskou centralnou bankou so zamerom stanoviť cenovú stabilitu pre účely menovvej politiky HICP (metodológia výpočtu) pre porovnánie cien naprieč eurozonou (Euroštát) ECB určuje cenovú stabilitu na základe ročnej miery zmeny harmonizovaných indexov spotre. Cien v eurozóne Harmonizované indexy spotreb.cien sa zostavajú na základe harmonizov. Štandordov ,ktoré sú záväzné pre všetky členské krajiny Eú Imputované nájomné Skutočné nájomné predstavuje cenu ktorú odvádza nájomca,za to že používa nezariadeny byt,prípadne dom V situácii,že je obydlie obývané majiteľmi,nájomné neplatia.čo znižuje ich priemernú spotrebu Nájomné nie je platen za celý bytový fond Nájomné je výsledkom “dopočtu”.Má vyjadriť nájomné,ktoré by odvádzali ľudia bývajúci na vlastnom obydlí Determinanty miery inflácie na SLOvensku Pokles cien regulovaných odvetví (elektrina, plyn, voda). •Nízke ceny poľnohospodárskych produktov, najmä ceny pšenice a kukurice. Ceny týchto produktov neovplyvňujú spotrebný kôš iba priamo, ale aj nepriamo formou ovplyvnenia cien produktov, ktoré sa z nich vyrábajú. •Znížená sadzba DPH na vybrané potraviny. •Rast dopytu po produktoch a službách sa iba obmedzene premietol do rastu ich cien. Index cien výrobcov (PPI – Producer Price Index) je určený na meranie cien v momente prvého predaja, t. j. meria cenovú hladinu na úrovni veľkoobchodu, resp. výroby. Index cien výrobcov sa sleduje pre rôzne odvetia a odbory (napr. index cien poľnohosp. výrobcov, index cien priemyslových výrobcov, index cien stavebných prác atď.) Zmeny PPI sa s určitým časovým oneskorením premietajú do CPI a naznačujú tak budúci vývoj CPI. Tento index meria vývoj cien vstupov do výrobyň Deflátor HDP Deflátor HDP= Nom.HDP v roku t/Reál.HDP v roku t *100% Deflátor obsahuje všetky tovary a služby vyprodukované v danej ekonomike za 1 rok, tzn. celý HDP Rozdiel medzi CPI a deflátorom HDP •CPI zahrnuje iba vybraný spotrebný kôš, ale včítane dovážaných výrobkov, deflátor zahrnuje všetky vyrábané tovary v krajine. •Kôš tovarov v CPI sa nemení, v deflátore HDP sa každý rok mení. •CPI používa v čitateli ako váhy spotrebované množstvo tovarov a služieb v základnom období, deflátor používa v čitateli ako váhy množstvo jednotlivých tovarov a služieb vyrobených v bežnom období. Index životných nákladov •je založený na výbere tovarov a služieb tvoriacich tzv. spotrebný kôš. •Váhy na určenie významu jednotlivých položiek v spotrebnom koši sa určujú na základe štatistických zisťovaní o štruktúre výdavkov spotrebiteľov jednotlivo pre rôzne sociálne a príjmové skupiny Miera inflácie v štatistickej praxi: •Priemerná miera inflácie - zmena priemernej cenovej hladiny od začiatku kalendárneho roka v porovnaní s priemernou cenovou hladinou za rovnaké obdobie minulého roka. •Priemerná ročná miera inflácie - porovnáva zmenu priemernej cenovej hladiny za 12 posledných mesiacov s priemerom cien za 12 predchádzajúcich mesiacov •Medziročná miera inflácie - vyjadruje dosiahnutú úroveň cenovej hladiny v sledovanom mesiaci daného roka vo vzťahu k rovnakému mesiacu predchádzajúceho roka. 31. Druhy inflácie z kvantitatívneho hľadiska, z hľadiska viditeľnosti, z hľadiska proporcionality, jadrová a anticipovaná inflácia. Z kvantitatívneho hľadiska (rýchlosť, akou cenová hladina rastie): - mierna (plazivá)- je charakterizovaná ako jednociferné ročné tempo rastu cenovej hladiny, tzn. že je nižšia ako 10%, z pohľadu Keynesiáncov nie je táto forma inflácie škodlivá, ale prospešná, - cválajúca- je rýchlou infláciou, jej ročný cenový rast predstavuje dvoj- až trojciferné číslo, - hyperinflácia- táto inflácia je vyjadrená štvor- a viac ciferným číslom a predstavuje rozpad peňažného systému, zrútenie hospodárskych väzieb atď. Z hľadiska viditeľnosti: - otvorená (zjavná)- rast cien je viditeľný a jednotlivé ekonomické subjekty sa podľa toho správajú, - potlačená (blokovaná)- táto inflácia, je pozorovateľná v prípade, že pri vysokých mierach inflácie sú prijímané opatrenia na jej potláčanie či dokonca zastavenie, - skrytá- predstavuje také zvyšovanie cien, ktoré sa z najrôznejších dôvodov nepremieta do cenových indexov. Skrytá inflácia môže nastať aj v prípade, keď sú prakticky všetky ceny fixné, resp. regulované (takáto situácia sa vyskytuje hlavne v centrálne plánovaných ekonomikách). Členenie inflácie z hľadiska proporcionality -Proporcionálna – dochádza k rastu cenovej hladiny (pomery medzi jednotlivými cenami sa nemenia) -Neproporcionálna – prejavuje sa rastom cenovej hladiny, ale mení sa aj pomer medzi jednotlivými cenami Čistá a jadrová inflácia V Českej a Slovenskej republike sa inflácia nevykazuje len prostredníctvom indexov. Vyjadrenie inflácie pomocou čistej a jadrovej inflácie vychádzalo z potreby štandardizácie jej vykazovania s krajinami Európskej únie, ale aj vyjadrenia presnejšieho vývoja cenovej hladiny bez trhových a jednorazových zmien. Pre tento účel vykazovania je užitočný rozklad inflácie na zložky, ktorými sa jednotlivé položky spotrebného koša podieľajú na celkovej miere inflácie. Položky spotrebného koša tak boli pre tieto účely rozdelené na tovary, ktoré sa považujú za obchodovateľné so zahraničím a služby, ktoré sú vnímané ako neobchodovateľné.8 Obe skupiny sú ďalej členené na podskupiny a to (Tabuľka 3): Čistá inflácia je potom súčtom položiek 1.2. a 2.2 a je vyjadrená takto: Čistá inflácia= ostatné obchodovateľné tovary + trhové služby Súčasťou čistej inflácie sú prevažne administratívne opatrenia, ktoré sa zavádzajú v snahe riešiť makroekonomickú nerovnováhu. Jadrová inflácia vyjadruje mieru cenovej hladiny očistenú od vplyvu regulovaných cien, zmien nepriamych daní a dotácií a zahŕňa všetky položky spotrebného koša, z ktorého sú vylúčené položky s regulovanými cenami. Vyjadrenie jadrovej inflácie: Jadrová inflácia= čistá inflácie + potraviny Jadrová inflácia= ostatné obchodovateľné tovary + trhové služby + potraviny Základ pre výpočet jadrovej inflácie zahŕňa aj potraviny a je očistený od vplyvu administratívnych opatrení, daňových zmien, dotácií a regulovaných cien. Jadrová inflácia sa líši od celkovej medziročnej inflácie a závisí od zvyšovania regulovaných cien. S pojmami čistej a jadrovej inflácie pracujem aj v praktickej časti mojej práce. 32. Dopytová a ponuková inflácia. Dopytová inflácia (inflácia ťahaná dopytom) Podľa tejto teórie je príčinou inflačného rastu cien existencia prebytočného kúpyschopného dopytu pri danej cenovej hladine, a to z toho dôvodu, že v podmienkach plnej zamestnanosti a pri plnom využití výrobných kapacít celková ponuka nereaguje dostatočne rýchlo na zmeny v kúpyschopnom dopyte. Dopytovú infláciu môžeme popísať ako stav kedy domácnosti,vláda a zahraničné subjekty chcú spotrebovávať väčší produkt, než aký pri stálych cenách ekonomika vytvára. Vzniknúta , medzera môže byť uzatvorená buď zvýšením ponuky, čo je z kratkodobého hľadiska pomerne ťažké alebo zvýšením cien. Druhý spôsob, a teda zvyšovanie cien sa vyskytuje v praxi častejšie, pretože cen. reagujú na prevahu dopytu omnoho rýchlejšie ako ponuka. Rastúce ceny znižujú kúpnu silu kupujúcich subjektov, a tým dostávajú reálny dopyt do súladu s ponukou. Rast cien je tak vlastne prirodzeni nástrojom obnovy rovnováhy medzi agregátnym dopytom a agregátnou ponukou. Mnohí ekonómovia skúmajú, aký vplyv na celkovú rovnováhu hospodárskeho systému maií štátne výdavky. Zisťujú, že do hospodárstva preniká veľká masa peňazí ako súčasť výdavkov zo štátneho rozpočtu, ako aj v rámci investičnej aktivity podnikateľov. V dôsledku toho rastie úhmný centraln kúpyschopný dopyt rýchlejšie, ako celková ponuka. Preto je potrebné odčerpať relatívne prebytočný kúpyschopný dopyt, čo možno dosiahnuť zvýšením cien, a tým utvoriť predpoklady nastolenia ekonomickej rovnováhy. Príčiny vzniku dopytovej inflácie: a) Významnú položku výdavkov na spotrebu predstavujú mzdy. Ak rast nominálnych miezd je rýchlejší, ako rast produktivity práce, dochádza k inflácii. b) Nadmerný rast investícií môže spôsobiť rýchly rast agregátneho dopytu, ktorý vyústi do vzniku dopytovej inflácie. Zatiaľ čo dôchodkovotvorný efekt investícií sa prejaví okamžite a vyvoláva rast dopytu, kapacitotvorný efekt, t. j. zvýšenie ponuky sa prejaví s oneskorením, niekedy až niekoľkoročným. Za normálnych okolností „dozrievajú“ počas takto vzniknutej časovej medzery iné investície a ich produkty zaplňajú potenciálnu inflačnú medzeru. Investičný boom charakterizovaný mimoriadne vysokou investičnou aktivitou však môže nesúlad agregátneho dopytu a agregátnej ponuky aj vyvolať. Podnety k dopytovej inflácii môžu byť spôsobené aj príliš silným prílivom krátkodobého zahraničného kapitálu. c) Zníženie daní zvyšuje príjmy ekonomických subjektov, zvyšuje tým kúpyschopný dopyt a zároveň utvára predpoklady vzniku inflačných tlakov. Štát svojimi opatreniami v oblasti peňažnoúverovej politiky zlacňuje úver, o ktorý potom rastie záujem, čím sa zvyšujú výdavky na investicie a spotrebu, ale zároveň vzniká možnosť rastu dopytovej inflácie. d) Deficitné financovanie v podmienkach, kedy sa ekonomika nachádza na úrovni svojičh potenciálnych možností, teda na úrovni potenciálneho produktu. Prehriate ekonomiky dodatočnýmivýdavkami vedie spravidla k dočasnému prírastu produktu,ale zároveň k trválemu zvýšeniu cenovej hladiny. Deficitné financovanie môže byť sposobené rastom výdavkov na verejnú spotrebu (školstvo, zdravotníctvo, kultúru), zvyšuje výdavky do sociálnej oblasti, čím sa zvyšuje kúpyschopnosť abrvateľstva, dochádza k deficitu štátneho rozpočtu, dopyt je vyšší ako ponuka, a tým vzniká dopytová dovkami vedie spravidla k dočasnému prirastu produktu, ale zároveň k trvalému zvýšeniu cenovej inflácia. e) Prílišná úverová emisia, ktorá predstihuje rast potenciálneho produktu. Dopytová inflácia vzniká vtedy, keď agregátny dopyt rýchlo rastie a prevyšuje výrobný potenciál ekonomiky (potenciálny produkt) a ceny začnú rásť čoraz rýchlejšie. Peniaze na strane dopytu narazia na obmedzenú ponuku tovarov a zvýšia ceny týchto tovarov. Pretože pri potenciálnom produkte je aj dopyt po práci vysoký (trh práce je úzky), stáva sa súčasťou rastu cien výrobkov aj rast miezd. Dochádza k cenovej a mzdovej inflácii. Tento typ inflácie sa nazýva aj inflácia „ťahaná“ dopytom. Dopytová inflácia súvisí so vznikom dopytového inflačného impulzu a z jeho akomodácie centrálnou bankou. Inflačný impulz vychádza z tlaku na zvýšenie niektorých zložiek agregátnych výdavkov. To však ešte nemôže vyvolať infláciu. Ak centrálna banka nedovolí rast peňažnej zásoby, inflácia nenastane. Ak centrálna banka akomoduje inflačný impulz, t. j. zvýši peňažnú zásobu, vzniká dopytová inflácia. Obrázok 1 Dopytová inflácia Do akej miery sa zvýšenie celkového dopytu prejaví iba inflačne a do akej miery sa premietne i do prírastku produktu (Y) to závisí od tvaru krivky agregátnej ponuky a od toho, ako intenzívne sú v produktu, má prírastok agregátneho dopytu prevažne inflačný dopad a vo zvýšení produktu sa danej ekonomike vyžívané zdroje. Pokiaľ ekonomika využíva svoje zdroje na úrovni blízkej hranici produkčných možností, t. j. pokiaľ sa úroveň jej skutočného produktu blíži úrovni jej potenciálneho produktu,má prírastok agregátneho dopytu prevažne agregátnoho dopytu infláčný dopad a vo zvýšení produktu sa prejavuje iba minimálne, alebo vôbec nie. Je to logické, pretože ekonomika, ktorá plne využiva existujúce zdroje, nemôže na zvýšený dopyt po výrobkoch a službách a následne po výrobných faktoroch reagovať zvýšením ponuky. Ak je naopak stupeň využitia zdrojov ekonomiky nízky, čo je sa v grafickej podobe prejavuje v mierne vzostupnom pásme krivky agregátnej ponuky, dôjde v prípade rastu agregátncho dopytu k výraznejšiemu rastu produktu, ale aj ten bude nasledovaný zvýšením cenovej hladiny. Všeohocn hovorí o prehriatí mechanizmu trhového prostredia (prehriatie ekonomiky). Rast HDP y tomto ad sa prejavuje v raste nominálneho produktu a je vyvolaný zvýšením cenovej hladiny. Nákladová inflácia vzniká v dôsledku príčin na strane ponuky. Od dopytovej inflácie sa nákladová inflácia odlišuje najmä tým, že ceny a mzdy začínajú rásť pred dosiahnutím plnei zamestnanosti. Rastú dokonca aj vtedy, keď je 30 % výrobných kapacít nevyužitých a 15 % pracovnei sily tvoria nezamestnaní. Keď v obdobiach vysokej nezamestnanosti a nízkcho využitia výrobných faktorov náklady posúvajú ceny nahor, hovoríme o nákladovej inflácii. Nákladová inflácia môže vzniknúť aj za situácie, keď skutočný produkt nedosahuje úroveň potenciálneho produktu. Spôsobuje to rast nákladov, resp. vznik nákladových šokov. Žiadny nákladový inflačný impulz sám osebe ešte nespustil infláciu. Inflácia vzniká až vtedy, keď je inflačný impulz akomodovaný centrálnou bankou, ktorá zvýši peňažnú zásobu v dôsledku tohto impulzu. Tento typ inflácie sa objavil až v 30. rokoch 20. storočia a po druhej svetovej vojne sa stal bežným. V tomto období sa nákladová inflácia spájala najmä s rastom nominálnych miezd, preto sa označuje aj ako mzdová inflácia. Podľa teórie nákladovej inflácie hlavný zdroj inflácie spočíva na strane agregátnej ponuky. Do centra pozornosti sa tak dostáva skúmanie vplyvu výrobných nákladov na rast cien. Príčiny nákladovej inflácie: a) Rast nákladov - pracovných, kapitálových a materiálových nákladov v dôsledku cenových kokov ( ropné šoky). K inflácií dochádza v dôsledku rastu cien vstupov surovín, materiálov, energie, miezd. Hlavným prvkom nákladov, ktorý ovplyvňuje vývoj cien, je podľa mnohých stúpencov tejto teórie rast mzdových nákladov. Všimajú si však aj vplyv rastu materiálových nákladov na rast cien. Ukazujú, že rastúce mzdy predstavujú rast mzdových nákladov, čo vyvoláva ďalší rast cien a miezd. Podobne rastu materiálových nákladov dochádza len vtedy, keď rastie efektívny dopyt, ceny a mzdy. Preteky medzi rastom nákladov a rastom cien sú hlavným zdrojom inflačného vývoja. Konkrétne k rastu cien surovín,materiálov a energie dochádza v dôsledku existencie nedikinalej konkurencie na trhu surovín a medzi produktov. b)Existenia monopolných štruktúr a jej cenotvorná prax -oligopolná štruktúra znamená, že firmy v monopolnom alebo monopolnom postavení majú vplyv na trhové ceny. Ak niektorá z týchto firiem zvýši ceny a jej výrobky sú medziproduktom iných firiem, nastáva reťazovité zvýšenie výrobných nákladov ostatných výrobcov, čo môže viesť k nákladovej inflácii. c) Aktivizácia odborov úsilie o zvýšenie miezd vedie k zvýšeniu výrobných nákladov. Ak nominálne mzdy rastú rýchlejšie ako produktivita práce, vedie to k rastu cenovej hladiny. d) Politické udalosti – vojny, zmeny politického systému môžu vyvolať prudké zvýšenie cien surovin a materiálov, ktoré sú strategickými v mnohých krajinách a tým podstatne zvýšiť výrobné náklady, čo následne môže vyvolať infláciu. Rast nákladov môže znamenať prechod na menej kvalitné zdroje surovín, čo zvyšuje dodatočné náklady na výrobu a môže viesť k ďalším inflačným tlakom. e) Devalvácia – tým že sa hodnota danej meny devalváciou znižuje, musia dovážajúce firmy za tie isté tovary platiť vyššie ceny. Tým sa tuzemské ceny importovaného tovaru zvyšujú a v prípade, vj že ide o suroviny alebo polotvary, môže sa cenový rasť prednášať do nadväzujúcich odvetví. f) Zvýšenie nepriamych daní – vlády môžu zvýšením nepriamych daní, ktoré sú súčasťou Spi cien, podporovať rast cenovej hladiny. g) Opatrenia ekologického charakteru napr. povinné zahrnutie nákladov na recykláciu do ceny predávaných výrobkov, umelé zvýšenie cien klasických pohonných hmôt v záujme podpory výroby a využívania alternatívnych energií, znižovanie emisií inštaláciou nákladných čistiacich zariadení a pod. Táto zložka celkovej inflácie sa niekedy označuje ako ekoinflácia. Inflácia tlačená nákladmi vzniká a strane agregátnej ponuky v situácii,kedy v ekonomike neexistuje prebytok agregítneho dopytu.Je spôsobená rýchlym rastom výrobnych nákladov všetkého druhu. Zníženie agregátnej ponuky, je posun vľavo z AS, do AS2 , čo vytvára podmienky pre zvýšenie cenovej hladiny. V dôsledku posunu ASį do AS2 dôjde k zmene makroekonomickej rovnováhy z bodu Ej do bodu E2. Znížil sa reálny , resp. skutočný produkt z Y1 na Y2 a cenová hladina sa zvýšila z pį na p2. Vzniká paradoxná situácia - napriek zníženiu produktu rastúce náklady „tlačia“ ceny smerom hore. Dnes sa ceny často pohybujú jediným smerom - rastú v recesii a ešte rýchlejšie počas expanzie a boomu. Okrem uvedených druhov inflácie existuje ešte importovaná inflácia, ktorá sa môže do jednotlivých krajín „importovať*“ („,dovážať“). Teória importovanej inflácie vychádza z predpokladu, že inflácia sa prelieva medzi jednotlivými krajinami podľa miery závislosti krajiny od zahraničného obchodu a zmien vo vývoji medzinárodných menových vzťahov. Medzinárodné aspekty inflačných procesov ovplyvnili aj vznik rôznych koncepcií zmiešanej inflácie, ktoré hľadajú zdroj inflačného vývoja aj a strane ponuky aj na strane dopytu a zároveň sa usilujú analyzovať aj vplyv meniacich sa podmienok na svetových trhoch. 33. Dôsledky inflácie, nástroje antiinflačnej politiky štátu. Je veľmi tažké ekonomicky vyjadriť veľkosť nákladov vzniknutých v dôsledku rastu cenovej hladiny. Môžeme však uviesť dopady na jednotlivé ekonomické subjekty, ako aj na ekonomiku ako celok. Keďže rôzne ceny a rôzne druhy dôchodkov (mzdy, platy, úroky, renty, dividendy sa v období inflácie nemenia rovnakou mierou, dochádza k zmenám v relatívnych cenách produktov a dôchodkoch, ktoré vyjadrujú vzájomné vzťahy medzi cenami jednotlivých druhov tovarov, služieb a výrobných faktorov. Výsledkom sú tieto následky inflácie: vplyv inflácie na reálne dôchodky a bohatstvo, vplyv inflácie na ekonomickú aktivitu, Vplyv inflácie na reálne dôchodky a bohatstvo je spojený s odlišnou povahou aktiv a pasIV jednotlivých ekonomických subjektov. Pre ľudí, ktori splácajú dlhodobé úvery s pevnou úrokovou sadzbou, znamená prudký rast cien a dđôchodkov neočakávaný zisk. Opačné dôsledky spôsobuje inflácia veriteľom, ktorí majú svoje pohľadávky v dlhodobých cenných papieroch. Náhlym rastom clen utrpia stratu, lebo peniaze, ktoré dostávajú v podobe splátok, majú menšiu hodnotu ako pôvodne očakávali. Keď sa v rozbehnutej inflácii dá očakávať jei dlhodobé trvanie, trhy sa začinaju prispôsobovať a tempo inflácie sa postupne zabudováva do trhovej úrokovej miery. Najviae postihnuti príjemcovia fixných dôchodkov. V dôsledku inflácie ziskavajů väčšie výhody dlžnici ak veritelia. Skutočná miera inflácie je väčšinou vyššia ako očakávaná, rast miezd prichádza s oneskorením. mady rastů iba nicktorým skupinám pracovníkov. S rastom nominálnych dôchodkov sa pracovníci dostávajů do vyššie prijmovej skupiny s vyššou mierou zdanenia. Inflácia zaťažuje ekonomické subjekty dodatočnými nákladmi (napr. náklady spojené s riadením portfólia aktív). Klesá reálna hodnota aktív (hotovosti, vkladov). Dôsledkom je snaha o diverzifikáciu štruktúry aktív do nehnuteľností, ktorých cena v dôsledku inflácie rastie. Celkové dôsledky inflácie sa dajú ťažko predvidať. Inflácia premieša dôchodky a aktíva, pričom naslepo rozdeľuje bohatstvo medzi obyvateľov. Rastú ceny nehnuteľností, ceny základných životných potrieb a spôsobuje aj nepriaznivé sociálne dopady. reálna úroková miera = nominálna úroková miera – miera inflácie Vplyv inflácie na ekonomickú aktivitu je negatívny, pretože vytvára neisté prostredie, prináša neistotu pre investovanie, rastie rizikom narastajú špekulácie. Zamestnanci i podnikatelia tým môžu byť demotivovaní od svojej aktivity a od tvorby úspor. Inflácia tak môže viesť k posilneniu spotrebných výdavkov na úkor úspor ( pri vysokej inflácii). Pri nízkej inflácii naopak sa úspory môžu zvyšovať. Poruchy v ekonomike spôsobuje inflácia v dvoch smeroch - v makroekonomickom a v mikroekonomickom, a to vplyvom na celkový produkt a vplyvom na alokáciu zdrojov a ekonomickú efektívnosť. Vplyv na úroveň produktu má makroekonomický charakter. Obdobia neočakávaného rastu inflácie sú spravidla obdobiami s vysokou zamestnanosťou a vysokou úrovňou reálneho produktu. Do sedemdesiatych rokov dochádzalo vo vyspelých ekonomikách k rastu inflácie vtedy, keď sa veľa investovalo (dopytové šoky) a bol dostatok pracovných miest. Obdobia neočakávaného poklesu inflácie (napr. rok 1982) boli obdobiami vysokej nezamestnanosti a nízkeho využitia výrobných kapacít (kapitálu). Súčasná makrockonomická teória dospela k záveru, že medzí infláciou, reálnym produktom a zamestnanosťou nie je jednoznačný priamy vzťah. Cválajúca inflácia nominálne zvyšuje agregátny dopyt, ale reálne dochádza k jeho poklesu. Reálne níženie agregátneho dopytu vyvoláva pokles HDP pod úroveň potenciálneho produktu, čo môže Viest k recesii. Miernu infláciu možno tolerovať, pretože môže viesť k rastu HDP. V dôsledku inflácie sa meni Struktúra spotreby - väčší podiel na spotrebe majú bežné spotrebné tovary. Mení sa aj štruktūra St0oy. Ak by bola v domácej krajine vyššia inflácia ako v zahraničí (kam smeruje export), vyvážané yrobky by neboli konkurencieschopné (ceny by boli vysoké) a inflácia tak môže spôsobiť znizenie CAportu. Vysoká domáca cenová hladina podnori dovoz výrobkov do krajiny. To vedie k vziku nerovnováhy obchodnej bilancie krajiny. Čo bolo príčinou a čo následkom uvedených vzťahov medzi infláciou a produktom? Z hľadiska dlhodobého neexistuje nevyhnutná závislosť medzi cenami (infláciou) a reálnym produktom. Z krátkodobého hľadiska tiež nie je táto závislosť jednoznačná: posun agregátnej krivky dopytu doprava môže viesť k zvýšeniu reálneho produktu alt cien (inflácie), ponukový šok, ktorý posunie krivku agregátnej ponuky doľava nahor vedie k zníženiu reálneho produktu a súčasne k zvýšeniu cien (inflácie). Všeobecne však možno povedať, že pri dlhodobom pôsobení inflácie, ktorej miera kolíše, má inflácia negatívny vplyv na tempo ekonomického rastu. Vplyv inflácie na alokáciu zdrojov a na efektívnosť má mikroekonomický charakter. V podmienkach vysokej inflácie klesajú reálne mzdy a ostatné dôchodky obyvateľstva. Tak klesá ai kúpyschopnosť obyvateľstva. Inflácia narušuje relatívne ceny (cenové relácie) a čím vyššia je miera inflácie, tým vyššia je obyčajne deformácia cenových relácií. Alokácia zdrojov sa uskutočňuje pod vplyvom pôsobenia cenového (trhového) mechanizmu relatívnych cien. So zmenou relatívnych cien sa menia podmienky voľby alternatívneho používania zdrojov (kombinácie zdrojov) na alternatívne výstupy (kombinácie výstupov). Kombinácia zdrojov, ktorá bola efektívna vo vzťahu k alternativnemu výstupu pri určitých cenových reláciách, sa stáva neefektívnou pri iných cenových reláciách, ako to ukazuje krivka výrobných možností a Paretova efektívnosť. Pri inflácii dochádza tiež k znehodnoteniu obeživa (mince a papierové peniaze). Aj ceny vstupov a tovarov, ktoré sa stanovujú s dlhodobou platnosťou (regulované ceny, zmluvné ceny, pracovné zmluvy, dohody) sa v inflačnom období stále viac odkláňajú od prevládajúcej cenovej hladiny. V niektorých krajinách sa na zmiernenie dôsledkov inflácie používa tzv. indexácia. Ide o mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa prispôsobujú dôchodky obyvateľstva rastu životných nakladov, napr. pri uzatváraní pracovných dohôd medzi odbormi a podnikmi. Problém s indexaciou Spociva v tom, že čím viac sa ekonomika izoluje od inflácie indexáciou, tým nestabilnejšou sa inflacia stava. Vysoká miera indexácie pôsobí ako multiplikátor, t. i. znásobuje cenové nárasty (šoky), ktore môžu byť cestou do inflačnej špirály. Aj keď' indexácia umožňuje zmierniť dôsledky zmien vo všeobecnej cenovej úrovni, doposiaľ sa žiadnej krajine nepodarilo úplne upraviť dôchodky o vplyv inflácie. Je potrebné si uvedomit, že možné sociálne konflikty nespôsobuje inflácia ako taká, ale vyplývajú zo zmeny v relatívnych cenách produkcie a výrobných faktorov, teda aj práce. Bez ohľadu na reálne alebo pociťované dôsledky inflácie ľudia nie sú ochotní dlhodobo tolerovať vysokú mieru inflácie, Inflácia môže spôsobovať sociálne napätie, pretože inflačný rast cien prerozdeľuje dôchodky medzi rôzne skupiny obyvateľstva, čo má dopad najmä na sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Preto vláda skôr alebo neskôr musí podniknúť kroky na jej zníženie, a to znížením rastu reálneho produktu a zvýšením nezamestnanosti (reštrikčná politika) alebo niekedy aj zavedením kontroly cien miezd. Výsledkom takýchto opatrení je skoro vždy obdobie stagnácie (alebo aj recesie). Protiinflačná politika štátu Hospodárska politika disponuje obmedzenými možnosťami ovplyvňovania inflácie. Jedným z typov uplatňovanej hospodárskej politiky je taká monetárna politika. ktorá nestimuluje rast agregátny dopyt, resp. znižuje agregátny dopyt a znižuje inflačné očakávania. Cielenie inflácie sa považuje za typ menovej politiky, v rámci ktorého centrála banka verejne a záväzne vyhlási strednodobý inflačný cieľ v podobe konkrétnej miery inflácie, alebo v podobe určitého je pásma. Centrálna banka tak zreteľne deklaruje, že jej prioritným cieľom je zabezpečenie cenovej stability. Hlavný význam toho kroku spočíva v tom, že miera inflácie je pomerne známy a zrozumiteľný ukazovateľ nielen pre ekonómov, ale aj pre neekonomickú verejnosť. Vyhlásením inflačného cieľa chce centrálna banka ovplyvniť hlavne inflačné očakávania, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri utváraní skutočnej miery inflácie. Inflačný cieľ predstavuje formu komunikácie s verejnosťou v snahe ovplyvniť inflačné očakávania a zabezpečiť cenovú stabilitu. Menová politika sa tak stáva transparentnou. Na prvý pohľad sa zdá, že inflačné cielenie predstavuje istým spôsobom pravidlo, pretože inflačný cieľ reprezentuje konkrétnu hodnotu alebo určité pásmo. Tieto hodnoty však môže centrálna banka menitť. Hlavným nástrojom prostredníctvom ktorého centrálna banka ovplyvňuje tento cieľ, sú krátkodobé úrokové sadzby na peňažnom (medzibankovom) trhu. Dôležitú úlohu v inflačnom cielení zohráva prognóza centrálnej banky, ktorá na základe dostupných údajov o makroekonomickom vývoji predikuje očakávaný vývoj miery inflácie. Na základe tejto prognózy potom nastavuje úrokové sadzby, prostredníctvom ktorých sa snaží docieliť požadovanú mieru inflácie. Zmeny úrokových sadzieb, ktoré vyhlasuje centrálna banka sú spravidla dösledkom zmeny prognózy. Inflačné cielenie tak zdôrazňuje úlohu očakávaní v makroekonomickom vývoji a stáva sa klľúčovým prvkom pre menovú politiku centrálnej banky. Prostredníctvom vyhlásenie inflačného cieľa v strednodobom horizonte tak centrálna banka pouziva istou formou diskrétnu politiku, ktorá sa snaží stabilizovať vývoj ekonomiky. Napriklad V období príliš rýchleho ekonomického rastu teito skutočnosti prihliadne v inflačnej prognóze, ktora ovpiyvnuje rozhodnutie členov bankovej rady. V praktickei rovine to povedie k zvýšeniu základněj úrokovej sadzby. Naopak v období recesie a možno očakávať zníženie úrokových sadzieb, ktoré ba mali vrátiť ekonomiku na úroveň potenciálneho produktu a znížiť nebezpečenstvo deflácie. Inflačná prognóza sa tak stáva sprostredkovaným cieľom centrálne banky, prostredníctvom ktorej rozhoduje o zmene úrokových sadzieb. Tie v strednodobom horizonte ovplyvňujú inflačné očakávania, následne mieru inflácie, ale súčasne stabilizujú skutočný produkt. Protiinflačnú politiku možno ju rozdeliť do troch základných prístupov: Protiinflačná politika orientovaná na agregatný dopyt-v tomto prípade je vhodné voliť taký charakter menovej, fiškálnej, obchodne a kurzovej politiky, ktorý nestimuluje rast AD pri plnej zamestnanosti, prípadne na reštriktívny charakter týchto politík, ktorý by pôsobil proti rastu AD. Ďalšou možnosťou je pôsobiť na znižovanie inflačných očakávaní. To je možně – v tomto prípade je vhodné voliť uskutočniť obmedzením menovej akomodácie. - Dôchodková politika má smerovať k obmedzeniu rastu nominálnych mzdových sadzieb (ak je tento vyšší ako rast produktivity). Nástrojmi tejto politiky môže byť zmrazenie miezd na základe zákonného opatrenia vlády, limity rastu miezd (niekedy sa paradoxne tieto limity stávajú nástrojom rastu miezd), dobrovoľné obmedzenie rastu miezd ako výsledok vyjednávania zamestnávateľov a pracovníkov pod vplyvom vládnych doporučení, regulácia cien tovarov (obvykle len na niektorých čiastkových trhoch). Výhodou tohto druhu hospodárskej politiky je zníženie inflácie bez rastu nezamestnanosti a pokles produktu. Nevýhodami je regulácie miezd a cien, ktorá potlačuje informácie o vývoji agregátneho dopytu a agregátnej ponuky a obmedzuje efektívnosť alokácie výrobných faktorov. Ak spočívajú pričiny inflácie v nadmernom dopyte, je dôchodkovou politikou inflácia iba potlačená, resp. oddialená. 34. Trh práce, mzda, dopyt a ponuka práce, činitele ovplyvňujúce rovnováhu na trhu práce. Trh práce • • • • • Predstavuje na jednej strane ponuku pracovných miest a na druhej strane ponuku pracovných síl Ideálny stav na trhu práce je taký, keď dopyt = ponuka Poznáme vnútorný trh práce a vonkajší – Vnútorný trh práce – dopyt a ponuka práce vo vnútri firmy Vonkajší trh práce – dopyt a ponuka práce medzi obyvateľstvom a podnikmi v danej ekonomike • U nás sa tiež eviduje trh primárneho sektora – dobré pracovné miesta, vysoká mzda, štedré zamestnanecké pôžitky a dobré vyhliadky na budúcu kariéru a sekundárneho sektora– je trhom so zlými pracovnými miestami s nízkou mzdou, malou atraktivitou, minimálnou pracovnou istotou. Špecifický trh-práca neexistuje sama o seba uba ľudia –pracovné sily majú schopnosť prácovať. Subjekty trhu práce - Domácnosti-vytvarajú ponuku práce Firmy-vytvarajú dopyt po práce Odbory,štát-zákon o minimalnej mzde Dopyt po práci Dopyt po práci je odvodený od dopytu po produkcii vyrabanej pomocou práce Vytvarajú ho firmy Rozsah dopytu po práce (L) závisi od Veľkosti kapitálu Využivanej technologie Mzdovej sadzby Príjmu z hraničného produktu práce Objem použitého kapitálu – predpokladajme, že firma maximalizuje zisk a rozdiel medzi svojimi celkovými príjmami a celkovými nákladmi. Celkové príjmy závisia od ceny za ktoré firma predáva svoju produkciu a od množstva predaného tovaru. Firma používa na výroba dva výrobné faktory prácu a kapitál Celkové náklady firmy na kapitál závisia od objemu použitého kapitálu a od jeho ceny. Firma disponuje konštantným objemom kapitálových statkov, t.j. určitou výrobnou kapacitou. Firma platí za použite kapitálu jeho vlastníkom obvyklú trhovú cenu. Náklady na kapitál sa nemenia v súvislosti so zmenou objemu vyrábanej produkcie, pretože firma nemôže cenu kapitálu menami objemu vyrobenej produkcie ovplyvňovať. Náklady na kapitál sa preto v súvislosti so nemenia, sú z pohľadu firmy fixné. Využívaná technológia – pri dokonalejšej technológii je dopyt po pracovnej sile nižsi, die náročnejší na stupeň kvalifikácie. Celkové náklady na prácu závisia od množstva použitej práce a od ceny práce, čiže od nominálnej mzdovej sadzby. Ani mzdovú sadzbu nie je firma schopná ovplyvnovat a preberá ju z trhu. Výkyvy v objeme použitej práce vedú k zmenám objemu vyrábanej produkcie. Náklady na prácu sa menia v závislosti od objemu vyrábanej produkcie a sú z pohľadu iay variabilné. Firma maximalizuje zisk, ak sa vyrovná hraničný fyzický produkt práce a reálna mzcoi sadzba. Optimálny objem použitej práce vo firme, ktorá maximalizuje zisk závisí od realnej maan sadzby. Hraničný produkt práce je definovaný ako prírastok produktu pri zamestnaní dodatočnej jednotky práce. Krivka MRPL predstavuje optimálnu úroveň dopytu po práci pre každú jednotlivú úroveň miezd z hľadiska maximalizácie zisku ako cieľa firmy.Firmy budú pokračovať v zamestnávaní dodatočných pracovných.pokia mzda neprevýši hraničný produkt práce. Krivka dopytu má klesajúci charakter, ak sa zvýši dopyt po tovare, zvýši sa aj dopyt po pracovnej sile a naopak Dopyt po práci je odvodeným dopytom. To znamená, že závisí od dopytu po výsledkoch tejto práce, po statkoch, ktoré sa týmito faktormi vyrábajú, a zároveň cena výrobného faktora závisí od ceny výrobkov a nie naopak. Rast cien vytvorenej produkcie bude tiež kladne vplývať na rast cien práce. Skutočná reakcia bude závisieť od elasticity krivky ponuke práce. V prípade rovnosti ponuky a dopytu po práci mzda a ponúkané množstvo práce nevykazujú tendenciu k zmene. Na trhu sa ustanoví rovnovážna reálna mzda a rovnovážne množstvo práce. Trh sa vyčistí, všetci, ktorí chcú pracovať pri danej reálnej mzde, prácu nájdu. Klasický model trhu práce predpokladá, že všetky ceny sú pružné. Vzájomné vzťahy medzi ponukou a dopytom, ako aj spôsob vytvárania ceny práce (mzdy) vysvetľujú aj ďalšie dva teoretické prístupy (keynesiánsky, nová klasická ekonómia). Keynes dokazoval, že mzdy sa v skutočnosti neprispôsobujú ponuke a dopytu po práci, aby vyčistili trh práce. Ceny a mzdy sa nemenia dostatočne rýchlo, aby sa trh práce alebo tovaru a služieb automaticky čistili. Mzdy majú sklon reagovať na ekonomické šoky pomaly. Mzdy sú nepružné, a to najmä smerom dole. Ak sú mzdy nepružné a nevyčisťujú trhy, môže vzniknúť nerovnováha medzi tými, čo hľadajú pracovné miesto a voľnými pracovnými miestami. Ak je počet voľných pracovných síl absolútne vyšší ako počet voľných pracovných miest, t. j. ak je celkový dopyt po práci nižší, ako celková ponuka práce, vzniká nedobrovoľná nezamestnanosť. Túto situáciu vyjadruje obrázok 4, kde sa predpokladá, že po ekonomickej poruche (šoka mzdová sadzba na trhu (w1) príliš vysoká. Za vysokú mzdu (w1) chce pracovať veľký mote pracovníkov ale firmy môžu pri danej mzde zamestnať len obmedzený počet pracovníkov. Poš pracovných síl, ktoré sú ochotné pracovať pri mzde Wi vyjadruje bod C na krivke ponuky. Krivka dopytu po práci DL ukazuje, že firmy sú ochotné zamestnať pri mzde w len B pracovných síl. Pretože mzda sa nachádza nad úrovňou vyčisťujúcou trh, existuje nadbytok pracovných sil. Úsečka AB predstavuje zamestnaných, úsečka BC predstavuje nedobrovoľne nezamestnaných, ludí, ktorí aj keď prácu hľadajú, nenachádzajú ju. Existujú pracovníci, ktorí chcú pracovať za bežnú mzdu (w1), ale nemôžu nájsť zamestnanie. Zároveň v hospodárstve existujú javy, ktoré bránia poklesu nominálnej mzdy, a teda aj reálnej mzdy späť na jej rovnovážnu úroveň. Vzniká tak nedobrovoľná nezamestnanosť. Ide o osoby, ktoré sú ochotné pracovať sú súčasnej reálne mzde, ale na trhu pracovné miesta nenachádzajú. Firmy budú klásť prísnejšie požiadavky na kvalifikáciu, zvyšovať pracovné zaťaženie a zamestnávať najkvalifikovanejších alebo najskúsenejších pracovníkov. Pôvodný keynesiánsky model vysvetľuje pomocou nepružných nominálnych miezd prečo sa trh nevyčistí a prečo dlhodobo existuje nedobrovoľná nezamestnanosť. Model sám však neobjasňuje, prečo sú nominálne mzdy nepružné. Ako dôvody nepružných nominálnych miezd sa často uvádzajú: dlhodobé pracovné zmluvy (pevné tarify, nástupná mzda), náklady spojené so zmenami v systéme miezd a platov, tlak odborov na vyššie mzdy, snaha firiem udržať si kvalifikovaných pracovníkov, neochota pracovníkov akceptovať nižšie mzdy napriek vysokej nezamestnanosti, stanovenie minimálnych miezd a iné. Ponuka práce Ponuka práce – predstavuje domácnosť a jej ochota pracovať Domácnosti ako vlastníci práce vytvárajú ponuku práce. Domácnosti ako spotrebitelia ziskavajú peňažné prostriedky na uspokojovanie svojich potrieb prácou, ktorú ponúkajú na trhu práce. Mzda patri zamestnancovi za vykonanú prácu. Je to peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytnuté zamestnancovi za prácu, ktorú vykonal pre zamestnávateľa. Nesmie byť niżšia ako minimálna mzda. Mzda ako cena práce, je významnou súčasťou dôchodkov domácností. Ak sa mzda zvýši, je vyšší aj dôchodok a človek si môže užívať viac voľného času a menej pracovať. Pri rozhodovaní o ponuke práce uvažujú domácnosti o odmene za túto prácu a o spotrebe, ktorú im odmena za prácu umožní. Predpokladáme, že človek má k dispozícii určitý fixný objem času. Rozhoduje sa, či disponībilný čas využije na prácu, alebo na iné aktivity. Rozhoduje o rozdelení disponibilného času na čas voľný a čas pracovný. Či sa jednotlivec rozhodne viac pracovať alebo si viac užívať voľný čas, závisi od jeho preferencií. To, koľko práce ponúkne na trhu práce, teda ako dlho bude pracovať, ovplyvňuje suma peňazi, získaná za jednu hodinu práce - nominálna mzdová sadzba. Denná mzda potom závisi do počtu odpracovaných hodin a od hodinovej mzdovej sadzby. Pri raste mzdovej sadzby je ochotný jednotlivec ponúkať väčšie množstvo práce, teda odpracovať väČší počet hodín. Jednotlivec vd´aka vyššej mzdovej sadzbe (za predpokladu stabilných cien) dosahuje vyšší úžitok. Úžitok závisí od vyšky jeho spotreby a objemu času. Krivka ponuky má špecifický tvar, je naspäť otáčajúca. S rastom mzdy ponuka práce najprv rastie, ale len do určitého bodu. Po prekročení tohto bodu C s rastom mzdy ponuka klesá. Závisí od preferencie domácností, kedy preferujú iné hodnoty ako prácu napr. voľný čas, deti… V ekonomickej teórii je známy tzv, substitučný efekt zmeny miezd a dôchodkový efekt zmeny miezd. Vyššia mzda znamená, že svoje doterajšie nároky môžeme uspokojiť pri obmedzeni pracovnej ponuky – dôchodkový efekt, ale súčasne sa práca stála lákavejšou. Vo väčšine prípadov prevláda substitučný efekt, ktorý spôsobuje, že pri zvýšení mzdovej úrovne sa záujem o prácu zvyšuje (ponuka práce rastie). Súvisí to so skutočnosťou, že pri vysokej práce sa všetky ostatné alternatívy (využívanie voľného času) stávajú relatívne drahšími L alternatívne náklady na voľný času sú nepríjemne vysoké v porovnaní so situáciu, keď cena práce bok nižšia. Až do určitého bodu (C) ponuka práce stúpa pre všetky mzdové sadzby – prevláda substitučný efekt. Od bodu C smerom hore prevláda dôchodkový efekt, ponuka práce klesá, aj keď mzdové sadzby rastú. Z makroekonomického hľadiska ovplyvňujú ponuku práce: - veľkosť populácie, časť populácie, ktorá tvorí práceschopné obyvateľstvo, priemerný počet hodín odpracovaných pracovnými silami za rok, kvalita a kvantita práce. Veľkosť populácie je určená prirodzeným prírastkom obyvateľstva. Čas populácie, ktorá tvorí práceschopné obyvateľstvo je tá časť populácie, ktorú dostaneme, keď od celkového počtu obyvateľstva odpočítame deti (do 16 rokov), dôchodcov, zdravotne postihnutých obyvateľov, teda tých, ktorí alebo ešte nie sú schopní pracovať, alebo už nie sú schopní pracovať. Medzi práceschopné obyvateľstvo sa potom zaraďuje aktívne pracujúce, ale nezamestnané práceschopné obyvateľstvo. Priemerný počet hodín odpracovaných za rok je pomer celkového odpracovaného času za rok k počtu práceschopného obyvateľstva. Kvalita a kvantita práce sa dotýka množstva ekonomických, politických a sociálnych problémov. Agregátna ponuka práce je súčtom individuálnych ponúk práce všetkých jednotlivcov. Ak chceme zostrojiť krivku agregátnej ponuky práce, na horizontálnej osi však už nemeriame počet odpracovaných hodín jednotlivca, ale objem práce ponúkanej všetkými pracovníkmi za určitý čas. Na vertikálnej osi potom sledujeme priemernú ročnú reálnu mzdu, ktorá závisi od pohybov priemernej ročnej nominálnej mzdy a od zmien cenovej hladiny tovarov a služieb. V pripade agregátnej ponuky práce pozorujeme, że s rastom reálnej mzdy ponúkané množstvo práce rastie. Dôvodom je príchod nových pracovnikov do ekonomiky. S rastom miezd skutočne niektori pracovnici obmedzia svoju individuálnu ponuku práce. Ale rast reálnych miezd priláka nových pracovnikov zo skupiny v danej krajiny hospodársky neaktivnych osôb alebo imigrantov.S rastom reálnej mzdy sa ponúkané množstvo práce zvyšuje. kde: Wo /Po je rovnovážna reálna mzda, Lo rovnovážne množstvo práce. Ak sa agregátna ponuka a dopyt po práci vyrovnajú, mzda a realizované množstvo práce nevykazujú tendenciu k zmene. Na trhu vznikne rovnovážna reálna mzda a rovnovážne množstvo práce. Trh sa vyčistí, všetci, ktorí chcú pracovať pri danej reálnej mzde, prácu nájdu. trh sa vyčistí, všetci, ktorí chcú pracovať pri danej reálnej mzde, prácu získajú. Na obrázku sa agregátny dopyt a agregátna ponuka práce pretínajú v bode Eo a existuje tu rovnovážna reálna mzda wo/Po pri rovnovážnom množstve práce Lo Klasický model trhu práce predpokladá, že všetky ceny (aj nominálne mzdy) sú pružné. Ako bude reagovať trh práce na zvýšenie cenovej hladiny z Po na P1? Ak sa nezmenia nominálne mzdy, rast cenovej hladiny zníži reálne mzdy. Pri nižších reálnych mzdách sú firmy ochotné zamestnávať viac ľudí, vzrastie dopytované množstvo práce. Na druhej strane ale časť pracovníkov má záujem pri nižšej reálne mzde pracovať iba na čiastočné pracovné úväzky alebo vôbec nie, potom sa celkové ponúkané množstvo práce zníži. Prevaha dopytu po práci nad ponukou práce odráža nedostatok pracovníkov na trhu. Jednotlivé firmy sa snažia prilákať nových a udržať existujúcich pracovníkom zvýšením nominálnych miezd. O to sa ale snažia všetci zamestnávatelia, a tak sa na základe konkurencie medzi firmami postupne zvyšuje nominálna mzda na trhu práce na úroveň w1. Rast nominálnej mzdy spôsobuje zvýšenie reálnych miezd,čo spôsobí pokles dopytovaného množstva práce a zvýšenie ponúkaného objemu práce. Celý proces a zastaví vtedy, keď sa opäť vyrovná dopyt s ponukou. Nominálne mzdy zrastú proporcionálne k rastu cenovej hladiny, a tak sa reálna mzda nemení. Nezmení sa ani rovnovážne množstvo práce. Zmenia sa iba nominálne veličiny Rast nominálnej mzdy spôsobuje zvýšenie reálnych miezd, čo spôsobí pokles dopytovaného (nominálna mzda, cenová hladina) reálne veličiny (reálna mzda, zamestnanosť) sa nezmenia. V dôsledku existencie pružných cien celý proces prebieha rýchle. Všetci, ktorí chcú pri rovnovážnej reálne mzde pracovať, prácu nájdu. To však neznamená, že na trhu práce neexistuje nezamestnanosť. Časť pracovníkov považuje na trhu existujúcu reálnu mzdu za príliš nízku a nie je ochotná za takúto mzdu pracovať. V klasickom modeli tak existuje iba dobrovoľná nezamestnanosť. 35. Ekonomická interpretácia nezamestnanosti, výpočet miery nezamestnanosti. Nezamestnanosť je jedným z najzložitejších problémov súčasnosti. Je to vážny ekonomický, sociálny a politický problém a súčasne aj makroekonomický ukazovateľ. Všetko práceschopné obyvateľstvo (ženy muži od 15 - 62 rokov) sa člení na 3 skupiny: zamestnaní – ktorí vykonávajú akúkoľvek platenú prácu, ale aj tí, ktorí majú prácu nepracujú však pre chorobu, štrajk alebo dovolenku. nezamestnaní-nemajú prácu,ale aktívne ju hľadajú (zaregistrovaní nezamestnaní nemajú prácu, v sprostredkovateľniach práce - sú na úrade práce). Zamestnaní a nezamestnaní tvoria pracovnú silu. mimo pracovná sila - všetci ostatní – obyvateľstvo, ktoré: navštevuje školu, vedie domácnosť, je v invalidnom dôchodku, jednoducho nehľadá prácu. Straty vznikajúce v dôsledku vysokej nezamestnanosti sú považované za najväčšie straty v modernej ekonomike. Preto každý štát neustále sleduje mieru nezamestnanosti. Miera nezamestnanosti meriame ukazovateľom miera nezamestnanosti. u=U:L kde: u je miera nezamestnanosti, U- počet nezamestnaných L-pracovná sila . Tento ukazovateľ miery nezamestnanosti má niekoľko nedostatkov: nezohľadňuje ľudí, ktorí by chceli prácu, ale nehľadajú ju, pretože si myslia, že žiadnu nemôžu dostať („znechutení pracovníci“), nezaŕňa pracovníkov, ktorí boli preradení do nižších tried alebo musia pracovať na skrátený pracovný čas. Problémy sú so štatistickým zisťovaním týchto pracovníkov. V SR existujú dva oficiálne metodické prístupy k meraniu nezamestnanosti: 1. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (UPSVaR) vychádza z evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie, ktoré vedú okresné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny a pravidelne mesačne publikuje údaje. 2. Štatistický úrad SR zisťuje nezamestnanosť prostredníctvom výberových zisťovaných pracovných síl uskutočňovaných vo vybraných domácnostiach. Takto získané údaje pravidelne štvrťročne publikuje. Miera nezamestnanosti sa vykazuje nielen ako priemerný údaj za celú krajinu, ale aj za jednotlivé regióny. Pre potreby podrobnejšieho skúmania trhu práce sa určuje miera nezamestnanosti pre dielčie skupiny, napr. mužov, ženy, podľa vekových skupín, podľa úrovne dosiahnutého vzdelania Ďalším sledovaným ukazovateľom je miera ekonomickej aktivity. Vypočítava sa ako pomer počtu ekonomiky aktívnych obyvateľov a obyvateľov v produktívnom veku. Miera ekonomickej aktivity = počet ekonomiky aktávnych obyvateľov: počet obyvateľov v produktívnom veku Úlohou spoločnosti a štátu je znižovenie nezamestnanosti a zároveň zlepšovanie pracovných podmienok. 36. Druhy a typy nezamestnanosti. Formy nezamestnanosti Frikčná nezamestnanosti (dorovoľná)-vyplýva z neustáleho pohybu ľudí medzi oblasťami a pracovnými miestami.Vzniká ako dôsledok pohybu ľudí medzi regiónmi, pracovnými miestami alebo rôznymi etapami životného cyklu. Vzniká aj v súvislosti s tým, že po absolvovaní školy nie hneď absolventi nájdu pracovné uplatnenie. Aj v ekonomikách s vysokou zamestnanosťou existuje určitý pohyb ľudí, ktorí hľadajú pracovné miesto napr. po presťahovaní do po materskej dovolenke a pod. Príčinou vzniku tejto formy nezamestnanosti je ného mest nedokonalá informovanosť o voľných pracovných miestach. Táto forma nezamestnanosti nespôsobuje ekonomické problémy, nevytvára v ekonomike problémy. Štrukturálna nezamestnnosť- vzniká v podmienkách nepružných nominálnych mzdových sadzieb na základe nedostatočného dopytu v odvetiach, kde je útlm, zatiaľ čo v iných odvetiach je rozmach. Štruktúrna nezamestnanosť vzniká vtedy, keď existuje nesúlad medzi ponukou pracovníkov a dopytom po nich. Takýto nesúlad môže vzniknúť v dôsledku zmien v štruktúre ekonomiky. Dôsledkom týchto zmien je segmentácia trhu práce (profesijná štruktúra ponuky práce nezodpovedá štruktúre dopytu pro práci). Takýto nesúlad môže vzniknúť preto, že dopyt po určitom druh práce rastie, kým dopyt po inom druhu práce klesá a ponuka sa neprispôsobí dostatočne rýchlo, pretože niektoré odbory rastú, kým druhé upadajú a mzdy sa tejto situácii prispôsobujú veľmi pomaly z krátkodobého hľadiska. Chýbajú informácie o štrukturálnych zámeroch, zmenách, požiadavkách na kvalifikáciu, rekvalifikáciu a pod. Príčinou vzniku tohoto druhu nezamestnanosti je nerovnomerný rozvoj jednotlivých odvetví národného hospodárstva. Niektoré odvetvia sa rozvíjajú rýchlejšie, iné pomalšie. Cýkliclká nezamestnanosť (nedobrovoľná)- je podmienená nepružnosťou W(nominalnou mzdou) smerom nadol.Vyplýva z nedostatočného AD a jej má za následok.Y je menší ako Y*-spôsobuje problem v ekonomike ako celku. Kedy celkové výdavky a výstup klesajú,raste nezamestnanosť v celej ekonomike.Tento rast nezamestnanosti v každej oblasti,je signálom, že rastúca nezamestnanosť je prevažne cyklická. Skutočný produkt koliše ekal potenciálneho. Keď je reálny produkt nižší ako potenciálny produkt, vzniká cyklická nezamestnanoes Keď sa reálny produkt zvyšuje, cyklická nezamestnanosť sa znižuje. Riešenie cyklickei nezamestnanosti je totožné s tým, ako chceme zabezpečiť stabilný vývoj v ekonomike. Cyklická nezamestnanosť spôsobuje ekonomické problémy. Vysoká úroveň frikčnej alebo štruktúrnej nezamestnanosti sa môže vyskytovať aj vtedy, keď je celkový trh práce v rovnováhe, napr. v čase veľkej fluktuácie alebo veľkej geografickej nerovnováhy. Cyklická nezamestnanosť vzniká vtedy, ked zamestnanosť klesá v dôsledku nedostatočného agregátneho dopytu. Frikčná a štruktúra nezamestnanosť sú vlastne prirodzené, pretože vznikaj v dôsledku štruktúrnych zmien v ekonomike a osobných rozhodnutí. Prirodzená miera nezamestnanosti je súčet frikčnej a štruktúrnej nezamestnanosti. Dobrovoľná nezamestnanosť -môže byť efektívna -dobrovoľné nezamestnaní môžu uprednostniť voľný čas,študium.Existuje veľa dôvodov, pre ktoré ľudia zostanú dobrovoľné nezamestnaní -určitá miera nezamestnanosti môže naspomáhať maximalizácii čistého ekonomického blahobytu Nedobrovoľná nezamestnanosť -počet nezamestnaných je väčší ako počet voľných pracovných miest. - pri prilíš vysokej mzdovej sadzbe bude chcieť pracovať viav kvalifikovaných pracovných sil,než je voľných miset -pretože mzda sa nachádza nad úrovňou vyčisťujúcou trh,existuje nadbytok pracovných sil 37. Prirodzená miera nezamestnanosti, faktory pôsobiace na jej rast, možnosti znižovania. Pre pochopenie vysokej miery nezamestnanosti je potrebné objasniť pojem prirodzená miera nezamestnanosti. Niektorí ekonómovia používajú výraz „miera nezamestnanosti, ktorá neurýchľuje infláciu“. Autorom koncepcie prirodzenej nezamestnanosti je M. Friedman, hlavný predstaviteľ monetarizmu. Za prirodzenú mieru nezamestnanosti sa považuje taká miera nezamestnanosti, pri ktorej je stabilná inflácia a trhy produktov a práce sú v rovnováhe. V modernej ekonomike zameranej na prevenciu vysokej miery inflácie predstavuje prirodzená miera nezamestnanosti najnižšiu ešte udržateľnú úroveň nezamestnanosti, ktorá neakceleruje infláciu. Reprezentuje teda najvyššiu prípustnù úroveň zamestnanosti a zodpovedá potenciálnemu domácemu produktu (odhaduje na 3 -12 %). Prirodzená miera nezamestnanosti je miera nezamestnanosti, ktorá osciluje medzi príliš vysokou a príliš nízkou mierou nezamestnanosti. Je to úroveň, pri ktorej inflácia nerastie v dôsledku nadbytočného dopytu po tovaroch, ani neklesá v dôsledku nadbytočnej ponuky tovarov. Sily pôsobiace na rast a- pokles cenovej a mzdovej inflácie sú v rovnováhe. Opatrenia vlády môžu skutočnú mieru nezamestnanosti dočasne odchyľovať od prirodzenej nezamestnanosti (za cenu inflácie), po určitom čase sa však skutočná miera nezamestnanosti vracia na svoju prirodzenú úroveň. Prirodzená miera nezamestnanosti nie je optimálnou ani nemennou mierou nezamestnanosti, Je to iba taká úroveň nezamestnanosti, pri ktorej ani nerastie ani neklesá miera inflácie. Mnohí ekonómovia majú určité pochybnosti o správnosti pojmu prirodzenej miery nezamestnanosti, pretože je celkove vysoká. Rast prirodzenej miery nezamestnanosti, ktorý bol zaznamenaný v 80. rokoch minulého storočia vo vyspelých ekonomikách, analytici zdôvodňujú: rastom celkovej pracovnej sily a rastom podielu mládeže a žien, zlepšenou sociálnou starostlivosťou formou poskytovania rôznych podpôr nezamestnanosti, stanovením minimálnej mzdy pre pracovníkov s nízkymi mzdami (demotivačný vplyv). Napriek tomu ani najväčší kritici neodporúčajú zrušenie vládnych programov zamestnanosti (rekvalifikačné programy), skôr zdôrazňujú potrebu reforiem. Ich realizácia sa spája najmä so zdokonaľovaním informačnej sústavy na trhu práce, ako aj s uplatňovaním štrukturálnej a dôchodkovej politiky. Prirodzená miera nezamestnanosti má tendenciu rásť (rast nie je rovnaký vo všetkých ekonomikách). Faktory pôsobiace na rast prirodzenej miery nezamestnanosti: - demografické zmeny – napr. rast podielu mladých lľudí a žien na celkovom počte pracovných sil, - silnejúce regulačné zásahy – vlády stanovujú podpory v nezamestnanosti na takej úrovni, že to nestimuluje nezamestnaných hľadať prácu, vysoké dane tiež nemotivujú ľudí hľadať si prácu, - štruktúrne zmeny profesijná štruktúra nezodpovedá štruktúre dopytu (napr. rýchla frekvencia technologických inovácií, zmeny v štruktúre celkového dopytu, - rast významu tzv. sociálno-psychologických faktorov, naviazanosť na prostredie, v ktorom sme žili doteraz (rodina..). Teória inflácie vychádzajúca z teórie prirodzenej miery nezamestnanosti poskytuje dva významné závery pre ekonomickú politiku. Tým prvým je to, že dlhodobo môže ekonomika udržiavať iba prirodzenú mieru nezamestnanosti a nie nižšiu, ak nechce uviesť do pohybu stúpajúcu cenovú a mzdovú inflačnú špirálu. Tým druhým je to, že, ekonomika sa môže pohybovať po krátkodobej Phillipsovej krivke, t. j. dočasne znížiť mieru nezamestnanosti pod jej prirodzenú úroveň za cenu rastúcej inflácie, alebo ak je v ekonomike príliš vysoká interná miera inflácie, môže vláda pristúpiť zníženiu inflácie na nižšiu úroveň. Doteraz nie je známy spôsob, ktorým by bolo možné udržať nezamestnanosť pod prirodzenou iciou bez stúpajúcej cenovo-mzdovej inflačnej špirály. Skúsenosti vyspelých krajín so zmiešanou ekonomikou ukazujú, že na riešenie tohto otvoreného problému klasické nástroje politiky nestačia. Hľadajú sa preto d'alšie spôsoby stabilizovania cien a plnej zamestnanosti. Pozornost akroekonomickej sa venuje najmä rôznym formám cenovo-dôchodkovej politiky, medzi ktoré patrí napr. regulácia mi, a cien, dôchodková politika založená na daniach, konkurenčno-trhová stratégia a dalšie. Koncepcie na zníženie prirodzenej miery nezamestnanosti sú rôzne. Patria k ním návrhy na zlepšenie informácií na trhu práce, rekvalifikačné programy, zmena vládnych programov tak, aby zamestnancov viac stimulovali k práci, vytvorenie pracovných miest vo verejnom sektore, udržiavanie HDP na vysokej úrovni 38. Dôsledky nezamestnanosti, politika zamestnanosti. Ekonomické dôsledky-HDP je pod urovňou potenciálneho produktu a dochádza tak k startám možnej produkcie nevyužívaním vetkých potenciálnych zdrojov(nevyužívanie potenciálu pracovnej sily,nevyžívanie konkretných schopností,zručností).Pracovnici ktoré sú dlhšie beze práce nedostavajú mzdu a zatiaš majú len soc.dávky,znižujú sa úspory a spotreba ,čo determinujezníženie zdrojov pôžičkového kapitálu.Nižšie spotreba a úspory tak znižujú reálny produkt. Štát teda prichádza o daňové príjmy,zatiaľ jeho výdavky v dôsledku nezamestnanosti rastu. Sociálne dôsledky- -narastanie soc-napätia -narúšanie soc.zmieru -zníženie spoločenskej uvedomolosti a kulturnej úrivne obyvateľstva -marginalizácie vrstiev nezamestnaných Chudoby, rastucí kriminakita a inénegatívne spoloč.javy,znižšna životná urove,strata motivacie a depresia obyvateľstva, Politika zamestnanosti Celý rad opatrení hospodárskej politiky priamo alebo nepriamo ovplyvňuje aj fungovanie trhu práce a úroveň zamestnanosti. Opatrenia sa môžu líšiť opäť aj podľa prevažujúcej teoretickej či hospodárskopolitickej koncepcie. Zamestnanosť a produktívna práca sú jednými z najdôleţitejších faktorov sociálneho a ekonomického rozvoja spoločnosti. Zamestnanosť zvyšuje rozvoj spoločnosti a úroveň kaţdého občana. Práve preto patrí zvyšovanie zamestnanosti k najdôleţitejším cieľom vo väčšine krajín. Charakteristickou črtou väčšiny vyspelých spoločností je vysoký stupeň citlivosti na úroveň zamestnanosti. Spoločnosti vychádzajú z toho, ţe väčšina obyvateľstva, ktorá je schopná pracovať sa skladá zo zamestnancov, ktorí poberajú mzdu. Ztoho vyplýva miera závislosti od stability zamestnanosti, ktorá umoţňuje zabezpečiť pravidelný tok dôchodkov (Rievajová, 2001, s. 7). „Politiku zamestnanosti moţno definovať ako súbor opatrení, ktorými sú spoluvytvárané podmienky pre dynamickú rovnováhu na trhu práce a pre efektívne vyuţitie pracovných síl. Je výsledkom úsilia štátu, zamestnávateľov, zamestnancov a odborov. Usiluje sa o harmonizáciu ponuky a dopytu na trhu práce, o spruţnenie mechanizmov pôsobiacich medzi nimi“ (Rievajová, 2007, s. 9).Politika zamestnanosti sa však sama o sebe nemieša do pôsobnosti trhu práce na mikroúrovni. Snaţí sa síce o priame ovplyvňovanie medzi ponukou a dopytom, ale snaţí sa v rámci zachovania rovnováhy o jej podporu a dolaďovanie. Popritom však trh práce zásadným spôsobom nemodifikuje. Rozhodujúci vplyv na rovnováhu trhu patrí hospodárskej politike a opatreniam, ktoré majú smerovať k podpore existujúcich a tvorbe nových pracovných miest. Politika zamestnanosti sa zameriava prevaţne na aktivity ako je rozvoj infraštruktúry na trhu práce a to napríklad prostredníctvom inštitúcií, ktorých funkciou je zabezpečovanie poradenských či sprostredkovateľských sluţieb. Vytvára tak lepšiu informovanosť o moţných voľných pracovných miestach a poţiadavkách na ich získanie. Podporuje vznik nových pracovných pozícií apracovných činnosti. Podporuje verejnoprospešné práce, uľahčuje zamestnávanie mladým ľuďom a postihnutým občanom. Organizuje rôzne rekvalifikačné kurzy a programy, zabezpečuje lepšie ţivotné podmienky pre ľudí bez práce, či uţ formou dávok v hmotnej núdzi alebo podpory v nezamestnanosti. Vyššie uvedené aktivity politiky zamestnanosti stimulujú aktívny prístup pracovnej sily k zmene vlastného postavenia na trhu práce a označujú sa súhrnne ako aktívna politika zamestnanosti. Keynesovská hospodárska politika vyzdvihujúca nezamestnanosť ako makroekonomický problém podporuje opatrenia s výraznou účasťou štátu v podobe verejných investícií do ekonomiky, rozširovania zamestnanosti v štátnej sfére, podpory rekvalifikačných kurzov, podpôr pre súkromných zamestnávateľov ochotných vytvárať nové pracovné miesta, lákaním zahraničného kapitálu apod. Liberálna teória a konzervatívna hospodárska politika chápu problém ako skôr mikroekonomický a preferujú predovšetkým opatrenia, ktoré vedú k rastu pružnosti trhu práce. Vo všeobecnosti vychádzajú z podpory fungovania trhu, ktorý možno v tejto oblasti zefektívniť podporou mobility pracovnej sily (rozvoj bytovej výstavby, dopravnej infraštruktúry), podporou podnikania (jednoduchšia legislatíva, dostupnosť úverov), ale napríklad aj zrušením inštitútu minimálnej mzdy. V širších súvislostiach je potrebné pri riešení problematiky nezamestnanosti vziať do úvahy všeobecné tendencie hospodárskeho vývoja, predovšetkým skutočnosť, že v druhej polovici 20. storočia sa začína prechod od priemyselnej ekonomiky k ekonomike služieb. Hodnotový objem vyprodukovaných služieb dnes dosahuje 60 % všetkej svetovej produkcie, pričom ich podiel vo vyspelých krajinách prekračuje 70 % a v najvyspelejších až 75 %. Podobný vývoj zaznamenáva aj zamestnanosť v tejto sfére. Nejde však len o kvantitatívne zmeny.Sa menia požiadavky na pracovnú silu.Pokiaľ v priemeselnej ekonomike mohla byť pracovná sila pasívna a čakať napr. Na vystavbu d´alších priemeselných podnikov v krtorých mohla nájsť zamestnanie v ekonomike už sa prejavuje jej aktivita Aktívna politika zamestnanosti „Aktívna politika trhu práce je historicky mladšou formou politiky trhu práce. V Európe sa začala rozvíjať po druhej svetovej vojne a výraznejšie aţ v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy prestali stačiť opatrenia pasívnej politiky. Podpory demotivovali postoje ľudí k práci a rapídne rástli výdaje na ich vyplácanie, preto sa ťaţisko politiky začalo presúvať k jej aktívnym zloţkám“ ( http://www.epi.sk/, 15.01.2012). Cieľom aktívnej politiky zamestnanosti je pomôcť občanom, ktorým hrozí nezamestnanosť a pomôcť uţ nezamestnaným obyvateľom aby sa zamestnali skôr ako im začne hroziť dlhodobá nezamestnanosť. K zvýšeniu zamestnanosti pomáha aktívna politika napríklad prostredníctvom sprostredkovania vhodného zamestnania, či uţ ponúknutím práce zamestnancom alebo vyhľadaním vhodných zamestnancov pre zamestnávateľa (Zachar, 2004, s.36). Súčasťou aktívnej politiky trhu práce je aj evidenčná činnosť, informačné aporadenské sluţby, vyhotovovanie zoznamov voľných pracovných miest, odborné poradenské sluţby , vzdelávanie a príprava pre trh práce, podpora vytvárania pracovných miest, príspevok na samostatnú zárobkovú činnosť, príspevok na zamestnávanie znevýhodneného uchádzača o zamestnanie, príspevok na vykonávanie absolventskej praxe, príspevok na aktivačnú činnosť, príspevok na sťahovanie za prácou. Vytvaranie nových pracovných miest Rekvalifikačné program Organizivanie verejnoprospešných prác Vytvaranie chránených pracovíck Pasívna politika zamestnanosti Podpora v nezamestnanosti Čo sa týka pasívnej politiky trhu práce, tak táto je staršou formou politiky trhu práce ako aktívna. Jej počiatky siahajú do dvadsiatych rokov minulého storočia. Pasívna politika predstavuje podporu v nezamestnanosti, pričom právo na jej vyplácanie má nárok po splnení podmienok stanovených zákonom o sociálnom poistení kaţdý evidovaný nezamestnaný. „Poskytovanie dávky v nezamestnanosti od 1. februára 2004 je v kompetencii sociálnej poisťovne, pretoţe poistenie v nezamestnanosti a garančné poistenie zo starého zákona o zamestnanosti je začlenené do nového zákona o sociálnom poistení, a bolo presunuté do sociálnej poisťovne. Dávka v nezamestnanosti je vlastne náhradným príjmom za príjem zo zamestnania ajej poskytovanie je zaloţené na poistnom princípe. Podmienkou pre priznanie dávky v nezamestnanosti je, aby občan bol v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov poistený v nezamestnanosti najmenej tri roky“ (http://www.epi.sk/, 15.01.2012). Výška podpory v nezamestnanosti je pre všetkých rovnaká a síce 50 % denného vymeriavacieho základu a to po dobu maximálne šesť mesiacov. 39. Štát ako ekonomický subjekt, mikroekonomické a makroekonomické príčiny zásahu štátu do ekonomiky. Štát zasahoval do hospodárskeho života od začiatku svojho vzniku Vyberal dane na financovanie panovníkovho dvora a na vedenie vojen Stanovoval peňažnú jednotku a jednotky mier a váh Vymedzoval všeobecný právný a inštitucionálny rámec pre pôsobenie hospodárskeho system Angažoval sa v realizácii kapitálovo a pracovné naročných projektov:pevnosti,cesty,hrádze V období merkantilizmu: Zasahoval štát do zahranočno-obchodných vztahov V období vojenmobilizoval ekonomické zdroje Trhové vzťahy ovplyvňoval podľa potreby ,vojny Ekonomická úloha štátu bola malá Do 30 rokov 20 st.-politika hospodárskeho liberalizmu Zásahy štátu: Ochranu súkromného vlastníctva Zaistenie vonkajšie a vnutornej bezpečnosť krajiny Povinnosti udržiavať a budovať niektoré verejné práce Obdobie svetovej hospodárskej krízy Zlyhanie trhového mechanizmu Financovanie verejných stavieb cesty,letiská Elektrifikácia krajiny Štát sa stave vlastníkom podnikov Rastú štátne výdavky Rastie podiel HDP na soc.dávky Rastie počet zákonov a opatrení na reguláciu ekonomického života Dôvody zásahov štátu do ekonomiky Mikroekonomické dôvody Trh zlehava v optimalnej alokacii zdrojov ktroá sa prejavuje tým,že: 1)v ekonomike sa nevyrába maximálne možné množstvo tovarov 2)vyrábané a ponúkané tovary nemajú optimálnu štruktúru 3)nevyráva sa pri minimálnych nákladoch Spoločným základom zlyhania trhu z hľadiska efektívnosti je deformácia trhovej ceny Príčiny deformácie Rôzné formy nedokonalej konkurencie(monopol,oligol,monopolitická konkurencia) Existencia verejných statkov Existencia externalít Makroekonomické dôvody: Vzťahujú sa k stabilite trhu Trh má prirodzenú rendenciu k nestabilite vývoja niektorych makroekonomických veličín: Nerovnomerný ekonomický rast Kolísajúca miera nezamestnanosti Cenová nestabilita 40. Funkcie štátu v ekonomike. Štát plní v ekonomiky tri základné funkcie: 1)alokačná 2)distribučná 3)stabilizačná Alokačná funkcia-ovplyvňovanie alokácie zdrojov na zvýšenie ekonomickej efektívnosti.K zvýšenie efektívnosti alokačnej funkcie,viedla jej čiastočná decentralizácia na územnú samosprávu.V rámci alokačnej funkcie má vláda (štát) za úlohu korigovať alokačné zlyhania a neefektívnosti trhu,ktoré sú mikroekonomického charakteru.K mikroekonomickým príčinám patria: a)nedokonalá konkurencia b)verejné statky c)externality-externé náklady (negatívne externality) alebo externé úžitky (pozitívne externality) d)Diskriminácia na trhu práce e)zavezpečovanie základného právneho rámca-ktoré zahŕňa právo súkromného vlastníctvapravidlá pre obchodné kontrakty,práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov Redistribučná funkcia-slúži na zabezpečenie sociálnej spravodlivosti čiže ide o soc.politiku.Štát pomocou tejto funkcie zabezpečuje redistribúciu príjmov medzi ekonomické subjekty s ciľom dosiahnuť väčšiu spravodlivosť v rozdeľovaní.Redistribučná funkcia slúži na zabezpečenie soc.spravodlivosti.Uskutočňuje sa prostredníctvom transferov a daňovej politiky.Trhový systém distribuje dôchodky,t.j. výnosy z výrobných faktorov a bohatstva na základe vlastníctva týchto faktorov a ich cien na trhú výrobných faktorov faktorov však môže byť výsledkom takých náhodných príčin ako talent, šťastie, dedičstvo a ich oceňovanie zasa závisí od celkovej ponuky a dopytu po týchto faktoroch. Trhová distribúcia dôchodkov a bohatstva neberie dostatočný ohľad na potreby ľudí a preto zvyčajne nie je považovaná za sociálne spravodlivú a vláda pristupuje k ich redistribúcii. Využíva na to nástroje verejného rozpočtu: príjmy (dane, sociálne odvody) a výdavky (transferové platby ako dávky nezamestnaným, práceneschopným, dôchodcom, a subvencie napr. potravín, zdravotnej starostlivosti a bývania pre skupiny obyvateľstva s nízkymi dôchodkami). Aby dane spĺňali aj redistribučnú funkciu, vyberajú sa na základe schopnosti platitť. Sociálne odvody sa určujú najmä na základe pracovných dôchodkov, pričom sa zrážajú nielen z nich, ale predstavujú tiež náklady pre zamestnávateľov, ktorým tým znižujú zisky. Základnou otázkou pri redistribúcii je do akej miery má štát prerozdeľovať, aby nenarušil ekonomickú efektívnosť, či nevytvoril nové nerovnosti Stabilizačná funkcia má zabezpečiť vnútornú a vonkajšiu makroekonomickú rovnováhu. Trhový systém má tendenciu zlyhávať aj na makroúrovni, čo sa prejavuje makroekonomickými patológiami ako nezamestnanosťou, infláciou, hospodárskymi cyklami, nerovnomerným alebo pomalým ekonomickým rastom i vonkajšou nerovnováhou. Príčiny tejto nestability sú rôznorodé. Pohybujú sa od nesprávnych či nedostatočných informácií, psychologických príčin, cez vonkajšie nerovnováhy až k príliš optimistickým či pesimistickým očakávaniam spotrebiteľov a výrobcov. Je zrejmé, že tieto tri funkcie sa prelínajú, pretože na dosiahnutie svojich cieľov všetky využívajú príjmy a výdavky štátneho rozpočtu. Napríklad zvýšenie výdavkov na verejné statky (alokačná funkcia) má makrockonomicky expanzívny vplyv (stabilizačná funkcia) a môže ovplyvniť aj rozdelenie dôchodkov (redistribučná funkcia), ak sa zvýši daňová sadzba alebo sa zmení daňová struktúra kvôli financovaniu prírastku verejných statkov. Preto v praxi dochádza ku konfliktom medzi tunkciami (respektíve ich cieľmi) a rozhodovanie o rozpočte sa nezaobíde bez stanovenia priorit a kompromisov 41. Základné hospodársko-politické koncepcie. Tri základné hospodársko-politické koncepcie, čo sú systémy ekonomických i filozofických myšlienok a názorov, ktoré orientujú subjekty hospodárskej politiky pri výbere cieľov a nástrojov. Ide o koncepciu: liberálnu, intervencionistickú, tradičnú marxistickú. Liberálna koncepcia je najstaršia (označuje sa aj ako konzervatívna). V 19. a 20. storočí pred veľkou hospodárskou krízou (1929-1933) vychádzala z klasicko-neoklasickej ekonomickej teórie, potom na začiatku 80. rokov 20. storočia sa vrátila v modifikovanej forme ako neoliberalizmus (neokonzervativizmus), teoreticky podopretý monetarizmom, novou klasickou teóriou (teóriou racionálnych očakávaní) a ekonómiou strany ponuky. Podľa liberálnej koncepcie je trhový mechanizmus v podstate stabilný (automaticky vytvára trhovú rovnováhu) a efektívne alokuje zdroje. Táto „neviditeľná ruka trhu“ zosúlaďuje individuálne záujmy súkromno-hospodárskych subjektov (podniky maximalizujú svoje zisky a domácnosti svoje funkcie užitočnosti) a tým zabezpečuje celospoločenský blahobyt. Možnosť dosiahnuť individuálne záujmy vlastnou činnosťou motívuje individuálnu iniciatívu, výkon a zodpovednosť. Zdôrazňuje sa význam individuálnej slobody; Úloha vlády je minimálna (v extrémnom prípade ide o filozofiu „laissez-faire“), predovšetkým by mala uplatňovať alokačnú funkciu (ochrana rámcových podmienok pre fungovanie trhu, zabezpečenie vnútornej a vonkajšej bezpečnosti, zabezpečenie verejných statkov, ochrana konkurenčného prostredia, prípadné opatrenia na ochranu životného prostredia). Sociálna politika (distribučná funkcia) by mala byť obmedzená a makroekonomická politika by mala spočívať najmä na menovej politike orientovanej nie na úrokové sadzby, ale na peňažnú zásobu. Nie trhový mechanizmus, ale makroekonomické zásahy vlády majú tendenciu destabilizovať ekonomiku, preto by sa mali minimalizovať. Vláda by sa nemala snažiť vyrovnávať hospodárske cykly, ale sa riadiť dlhodobými pravidlami, čím sa stabilizujú očakávania a trh (konštantný rast peňažnej zásoby, vyrovnaný štátny rozpočet). Byrokracia a regulácia trhu by mali byť obmedzené. Prioritnými makroekonomickými cieľmi sú cenová stabilita a vonkajšia rovnováha. Intervencionalistická (reformná) koncepcia vznikla v 30. rokoch 20. storočia po veľkej hospodárskej kríze, ktorá otriasla dôverou ekonómov a spoločnosti v stabilitu trhu. Vychádza z keynesovskej teórie, ktorá bola po 2. svetovej vojne rozšírená na neoklasickú syntézu. Táto koncepcia dominovala v hospodárskej politike do konca 70. rokov, ale jej princípy sa uplatňujú aj v súčasnosti. Vláde prisudzuje významnú úlohu pri korekcii zlyhaní a neefektívností trhu, vrátane makroekonomickej stabilizácie. Všetky tri spomínané funkcie vlády považuje za dôležité. Trh je nestabilný, následkom čoho vzniká nezamestnanosť, inflácia a hospodárske cykly, štrukturálna adaptabilita ekonomiky je nedostatočná, ekonomický rast je neistý. Vláda má odstraňovať krátkodobě nerovnováhy a cykly reguláciou agregátneho dopytu, pričom ťažisko je na fiškálnej politike monetárna politika ju podporuje. Inflácia sa má tlmiť aj priamou reguláciou cien a miezd (dôchodkovou politikou). Trhová distribúcia dôchodkov a bohatstva je nespravodlivá a treba ju korigovať socialie politikou. Prioritnými makroekonomickými cieľmi v tomto období bola vysoká zamestnanosť a nesaca aj hospodársky rast. Intenzívne uplatňovanie fiškálnej expanzie však viedlo k pretrvávajúcim rozpočtovým deficitom, rastúcim verejným dlhom ak inflačným tendenciám. V 70. Rokoch tieto inflačné tendencie prudko zosilneli v dôsledku ropných šokov. ikla stagflácia čiže inflácia koexistujúca s útlmom ekonomickej aktivity. Tento problém sa zvýšili hladinu nákladov, a tak manipuláciou agregátneho dopytu nedal vyriešiť, čo napokon viedlo k odklonu od intervencionistickei politiky a k presadeniu sa už spomínaného neoliberalizmu. Tradičná marxistická koncepcia považuje trhový mechanizmus za úplne neschopný riešiť ekonomické a sociálne otázky, preto ho vylučuje a ekonomické rozhodovanie centralizuje do rúk vlády (prikazová ekonomika). Táto koncepcia sa uplatňovala v socialistických krajinách, kde pri rastúcej komplexnosti ekonomiky napokon prakticky zlyhala. Stabilizačnou činnosťou sa štát snaží ovplyvňovať výrobu a spotrebu a predchádzať zlyhaniu trhu s cieľom dosiahnuť hospodársku stabilitu. Na financovanie týchto činností štát potrebuje finančné prostriedky sústredené štátnom rozpočte. Štát sa zameriava na reguláciu podmienok určitých aktivít, napr. podmienok podnikania, pracovného trhu a pod. Súvisí so stabilizačnými a legislatívnymi činnosť'ami. Legislatívnou činnosťou sa štát usiluje vytvoriť právne prostredie pre fungovanie trhového mechanizmu. K tejto činnosti možno zariadiť prijatie Ústavy, zákonov a ď'alších záväzných predpisov a dohľad nad ich plnením. Zásahy štátu môžu súvisieť s určitými prednosťami. Štát je porovnaní s trhom efektívnejší v realizácii rozhodnutí politického charakteru. Medzi ekonómami aj v súčasnosti existujú rozpory ohľadom schopnosti opatrení makroekonomickej politiky riešiť zlyhania trhu. Preto v existujú v ekonómii dva prúdy, ktoré sa líšia ako predstavou o tom, ako funguje trh a trhové sily, ako aj poňatím úlohy vlády v ekonomike. Ide o: keynesiánsku ekonómiu, neoklasickú ekonómiu (monetarizmus, resp. iné neoklasické koncepcie). 42. Ponukovo orientovaná makroekonomická politika. Tento typ makroekonomickej regulácie vychádza z prúdu ekonomického myslenia nazývaného ekonómia strany ponuky. Ide o snahu určiť a následne odstrániť činitele odrádzajúce od ochoty pracovať a investovať a maximálne podporovať tých, ktorí vytvárajú bohatstvo, teda podnikateľov. Práve výrobcovia sú centrom ekonomickej aktivity. Ich znalosti a iniciatíva pri vyhľadávaní nových podnikateľských príležitostí sú zdrojom prísunu nových inovácií a umožňujú dynamický vývoj ekonomiky. Dopyt je len jedným faktorom, navyše takým, ktorý je strnulý a prispôsobuje sa len pozvoľna. Podľa predstaviteľov tohto smeru by sa mala hospodárska politika orientovať na podporu podnikania, odstraňovanie prekážok vytvorením liberálneho hospodárskeho prostredia. Navrhujú: znižovanie daní, podpora konkurencie, preferovanie zdaňovania spotreby pred zdaňovaním dôchodkov, obmedzovanie dvojitého zdanenia, obmedzovanie vládnych intervencií do neperspektívnych odvetví. Ekonómovia strany ponuky sú presvedčení, že ekonomický rast výsledkom ludskej tvorivosti a podnikavosti. Prosperitu a stabilitu možno dosiahnuť iba v slobodnom trhovom hospodárstve. Preto vystupujú proti politike plnej zamestnanosti, politike regulujúcej ponuku a vysokému zdaneniu dôchodkov, pretože vysoké dane obmedzujú tvorivosť a ochotu ľudí pracovať a podnikať. Najmä priame dane oslabujú motiváciu l'udí pracovať, šetriť alebo investovať. Vysoké dane a progresívny daňový systém spôsobujú, že ľudia majú tendenciu uprednostňovať voľný čas pred prácou a spotrebu pred sporením a investovaním. Podľa hlavného predstaviteľa monetarizmu M. Friedmana neuvážené zvyšovanie množstva peňazí v obehu vyvoláva šok v inak stabilnom dopyte po peniazoch a sprostredkovane aj vo vývoji produktu a zamestnanosti. Hlavnou príčinou problémov vo vývoji ekonomiky sú chyby v monetárnej politike, ktoré môžu byť spôsobené politickými tlakmi a chybnou ekonomickou teóriou. Jediným účinným prostriedkom stimulácie ekonomiky je monetárna politika opierajúca sa o kvantitatívnu teóriu peňazí. Medzi základné tézy monetarizmu patrí téza o vytláčaní súkromných investíciu vládnymi investíciami. Tieto neokonzervatívne koncepcie odmietajú používanie nástrojov hospodárskej politiky na stimulovanie agregátneho dopytu. Orientujú sa skôr na stranu agregátnej ponuky. Usilujú o to, aby hospodárska politika vytvárala určitý stabilný rámec vývoja trhoej ekonomiky.Preto uprednostňujú dlhodobé stále pravidlá. Tie podľa nich nevedó k destabilizácii ekonomiky v podobe šokov vývolávaných krátkodobými opatreniami. Ide im o stabilné podnikateľské prostredie, ktoré by vytvárálo podmienky pre motiváciu k práci, podnikanie a sporenie. Preto usilujú o obmedzenie inflácie, ale aj zníženie negatívnych dôsledkov zdanenia Neokonzervatívny typ hospodárskej politiky uprednostňuje využívanie nástrojov monetárnej politiky. V súčasnosti sa ako nástoj monetárnej politiky využívajú úrokové sadzby a peňažné agregáty vyjadrujúce množstvo peňazí sú len orientačnými ukazovateľmi. Základným teoretickým východiskom novej klasickej makroekonómie sa stal princíp racionálny očakávaní. Vysvetľuje mnohé ekonomické javy podstatne odlišnejšie ako M. Friedman, a preto prestala byť aj napriek niektorým spoločným znakom monetaristickou koncepciou. Nová klasická makroekonómia vychádza z niektorých teoretických postulátov predkeynesovskej neoklasickej ekonomickej teórie, zároveň sa však od nej odlišuje tým najpodstatnejším - jasným makroekonomickým zameraním. Nová klasická makroekonómia nezakladá svoje makroekonomické chápanie na agregátnych makroekonomických veličinách, ale makroekonomický prístup chápe ako súhrn činností a súhrn výsledkov individuálnych ekonomických subjektov. Teória racionálnych očakávaní opisuje mechanizmus, ktorým ekonomické subjekty hodnotia informácie o vývoji ekonomických veličín. Informácie nemusia byť a v skutočnosti ani nie sú úplne dokonalé. Ekonomické subjekty konajúce na základe týchto nedokonalých informácií sa môžu vo svojich očakávaniach mýliť, ale na základe toho, že konajú racionálne, sa z omylov poučia a chyby neopakujú. Pre hospodársku politiku odvodzujú závere, že len neočakávané opatrenia hospodárskej politiky môžu spôsobiť odklon od prirodzeného ekonomického vývoja, aj to len krátkodobo. Očakávané či vopred ohlásené opatrenia nemajú nádej na úspech – časové oneskorenie a racionálne správanie niektorých subjektov tieto opatrenia úplne eliminujú. Táto úvaha ich viedla k formulovaniu názoru o neefektívnosti aktívnej, resp. intervencionalistickej hospodárskej politiky. Niektoré názory školy racionálnych očakávaní sa využívajú aj na zdokonalenie a doplnenie monetaristickej koncepcie nevyhnutnosti stabilného tempa rastu množstva peňazí. Teória racionálnych očakávaní vychádza z toho, že tempo rastu množstva peňazí v obehu musí rešpektovať jednak potreby spojené s rozšírením výroby a rastom dôchodkov, ale aj subjektívne očakávania hospodárskycn subjektov týkajúce sa perspektív ekonomického rozvoja, dôsledkov peňažnej a úverovej politiky s a pod. veľmi dôležitá je skutočnosť, že teória racionálnych očakávaní berie do úvahy tento subjektviy faktor, pretože podľa názoru jej stúpencov cyklický vývoj ekonomiky vyplýva z nedokonalosti informácií, ktoré potom vedú k mylným rozhodnutiam štátu. Podľa teórie racionálnych očakavaní nie sú reakcie hospodárskych subjektov na tie isté ekonomické opatrenia vlády vždy rovnaké. Ľudia na základe vlastných skúseností, racionálnych očakávaní dôsledkov určitého hospodárskeho opatrenia vlád menia svoju prvotnú reakciu, ak sa vláda neskôr opäť vráti k tej istej hospodárskej politike, ktorá predtým neuspokojila očakávania hospodárskych subjektov. V makroekonomickej politike vystupuje mnoho veľmi pragmatických aspektov a pôsobí tu veľa politických faktorov. Preto možno hovoriť skôr tom, že jednotlivé ekonomické koncepcie určujú hospodárskej politike iba rámcovú orientáciu. Na tomto základe sa určujú základné ciele sledované hospodárskou politikou, ale do značnej miery aj nástroje, ktorými možno tieto ciele dosiahnuť. Keď sa hovorí o keynesiánskej, či monetaristickej hospodárskej politike, tak to znamená, že orientácia tejto hospodárskej politiky je prevažne založená na tej, či onej teoretickej koncepcii. Neznamená to, že by bola touto teóriou určená do všetkých detailov. 43. Dopytovo orientovaná makroekonomická politika. Ak vychádzame z keynesovskej ekonómie, ktorá predpokladá, že trhová ekonomika je vnútorne nestabilný systém, ktorý nie vždy využíva disponibilné zdroje, tak stabilizácia trhovej ekonomiky vytváranie predpokladov na plné využívanie ekonomických zdrojov nevyhnutne vyžaduje zásady štátu do ekonomiky. Za základný predpoklad nestability považuje keynesovská ckonómia pokles agregátneho dopytu, ktorý vedie k nevyužívaniu výrobných kapacít a spôsobuje vznik nedobrovoľnej nezamestnanosti. Základným znakom keynesovskej hospodárskej politiky je udržanie dodatočného efektívneho dopytu pomocou vládnych výdavkov. Ako efektívny dopyt Keynes rozumie celkový dopyt v spoločnosti, ktorý sa aj skutočne realizuje (preto efektívny), teda kúpnu silu spoločnosti. Základnými príčinami nízkeho efektívneho dopytu sú podľa Keynesa: progresívny pokles sklonu k spotrebe, pokles hraničnej efektívnosti kapitálu a tým aj sklonu k spotrebe a nadmerná preferencia likvidity, nadmerný sklon likvidite ako dôsledok príliš nízkej úrokovej miery. Zabezpečenie dostatočnej investičnej aktivity by sa malo dosiahnuť pomocou stratégie lacných peňazí, udržiavaním čo možno najnižšej úrokovej miery prostredníctvom zvyšovania ponuky peňazí. To však môže viesť v konečnom dôsledku k tzv. pasci likvidity, keď sa monetárna politika stáva neúčinnou, pretože úroková miera je taká nízka, že hospodárske subjekty očakávajú jej rast. Zvyšovanie množstva peňazí v obehu tak nevedie k ďalšiemu poklesu úrokovej miery. Stimulácia efektívneho dopytu zvyšovaním vládnych výdavkov je preto podľa Keynesa účinnejšia. Cieľom štátneho intervencionalizmu má byť podľa Keynesa posilnenie efektívneho dopytu. Navrhuje, aby štát reguloval tieto oblasti: Peňažná politika zabezpečenie dostatočného množstva obeživa pri súčasnom zrýchlení obehu peňazí, vytvorenie podmienok pre čo najnižšiu preferenciu likvidity u podnikateľov, aby v čo najvyššej miere investovali, aby sa „úspory rovnali investiciám“. Múdra emisná politika pritom nemusí podľa Keynesa viesť k inflácii, ak je súčasne určitá nevyhnutá nezamestnanosť. Keynes radí pružnú peňažnú politiku a zdôrazňuje, že zdravá mena je dôležitejšia ako pevná mena. Zvyšovanie verejných financií, zvyšovanie verejných investicií zvýšením dôchodku spoločnosti spôsobuje bezprostredné zvýšenie efektívneho dopytu. Keynes však varuje pred takými verejnými investíciami, ktoré by spôsobili zvýšenie úrokovej miery. Znovurozdeľovanie dôchodkov, ktoré by bolo v záujme zvýšenia efektívneho dopytu. Návrat k protekcionistickej politike, ochrana domáceho trhu proti nepriaznivému vplyvu zahraničného obchodu buď priamo colnou politikou, alebo nepriamo podporovaním a subvencovaním domáceho priemyslu. Keynesovská hospodárska politika zdôrazňuje úlohu fiškálnej politiky, pričom monetárna politika ustupuje do úzadia. To vede k vzniku rozpočtových deficitov, čo však keynesiánska ekonómia nepovažuje pri neúplnom využívaní ekonomických zdrojov za závažnejší makroekonomický problém. 44. Štátny rozpočet, deficit ŠR, verejný dlh, Lafferova krivka. Štátny rozpočet Šr ako ekonomický sa používa od konca 17. Resp.začiatku 18 storočia Štátny rozpočet je centralizovaný finančný fond, ktorý sa schvaľuje na určité obdobie, obvykle na 1 rok. Rozpočet plní príjmovú a výdavkovú funkciu štátu, kedy zabezpečuje funkčnosť jednotlivých orgánov štátu. Rozdiel medzi príjmami a výdavkami štátneho rozpočtu sa nazýva saldo, ktoré môţe byť kladné, záporné, alebo nulové. Na základe pomeru štátnych príjmov a výdavkov môţeme hospodárenie s financiami rozpočtu rozdeliť na tieto typy: Vyrovnaný rozpočet, kedy sa príjmy štátneho rozpočtu rovnajú výdavkom (P=V). Rozpočtový prebytok, v tomto prípade plynulo do štátneho rozpočtu viac finančných prostriedkov ako bolo potrebné vydať za dané obdobie (P>V). Rozpočtový deficit, je pravým opakom rozpočtového prebytku. Za dané obdobie boli výdavky štátneho rozpočtu vyššie ako jeho príjmy (P<V) Zákon o štátnom rozpočte Šr-najdôležitejší članok verejných financií,finančné zabezpečuje funkcie vlády(štátu) Šr je bilancia príjmov a výdavkov šr Ministerstvo financií riadi a usmerňuje vypracovanie návrhu rozpočtu VS,osobitné šr,SR Základ-východiská rozpočtu VS schválené vladou do koncd aprila bežného roka MF SR vypracúva návrh rozpočtu v štrúkture podľa §4 ods.1 v súčinnosti s príslušnými subjektmi VS V ekonomickej teórií rozlišujeme dve typy štátneho rozpočtu: Štrukturálny rozpočet. Tento typ rozpočtu berie do úvahy fungovanie ekonomiky na úrovni potenciálneho produktu. Cyklický rozpočet. Cyklický rozpočet ako jeho názov napovedá sa zaoberá situáciou spôsobenou určitou fázou ekonomického cyklu, v ktorom sa ekonomika v danom období nachádza. Výšku štátneho deficitu ovplyvňuje mnoţstvo faktorov, ktoré sa delia nasledovne: Vnútorné - medzi základné vnútorné faktory patrí expanzívny charakter fiškálnej politiky štátu. Vonkajšie – do tejto terminológie spadajú faktory súvisiace s makroekonómiou, s úrokmi verejného dlhu a s nepredvídanými udalosťami, ktoré so sebou prinášajú zvýšenie verejných výdavko Štátny rozpočet Centralizovaný peňažný fond Finynčný plan Schema príjmov a výdavkov štátu v priebehu jedneho roka Významný nástroj fiškalnej politiky Deficit verejného rozpočtu Je to rozdiel medzi celkovými hotovostnými vydavkami včítane úrokov Celkovými hotovostnými príjmami (daňovými I nedaňovými ) s výlúčením uverových príjmov Verejný dlh Súhrn pohľadavok ostatných ekonomických subjektov voči štátu,bez ohľadu na to,či vznikli tieto pohľadávky cestou štátneho rozpočtu,alebo iným spôsobom Súhrn záväzkov verejného sektora z minulých rokov K nárastu hrubého dhu verejnej správy bude najvyraznejšie priespievať hotovostný schodok štátneho rozpočtu Verejný dlh je výsledkom nesúladu, keď rozpočtové výdavky prevyšujú a sú väčšie ako rozpočtové príjmy. Vzniká tým rozpočtový deficit (schodok), ktorý treba kryť. Kryje sa predovšetkým z pôžičiek (úveru). VEREJNÝ DLH JE: dlh štátu, ktorý vznikol v dôsledku deficitu štátneho rozpočtu. Z toho vychádza i jeho pomenovanie štátny dlh dlh miestnych samosprávnych orgánov, ktorý vznikol v dôsledku deficitu miestnych rozpočtov = miestny (obecný) dlh dlh štátnych fondov, verejnoprospešných inštitúcií, organizácií dlh štátnych podnikov Verejný dlh je širší pojem ako štátny dlh. Pri verejnom dlhu vychádzame z toho, že rozpočtový deficit znamená nesúlad medzi rozpočtovými príjmami a výdavkami, keď výdavky sú väčšie ako príjmy. Verejný dlh vzniká akumuláciou rozpočtových deficitov, ktoré boli v predchádzajúcich rokoch. Nie je preňho podstatný spôsob jeho vzniku, ale jeho úhrada či splácanie. Tento dlh vlastne predstavuje budúce dane, ktorými sa bude splácať vo forme výdavkov na štátny dlh. Lafferová krivka Rast sadzby dane vedie k spomaleniu rastu Y,a tým aj k spomaleniu rastu daňového výnosu. Po prekročení určitej hranice (tzv. Zakázaná zóna) vysoké zdanenie odradí od ekonomickej aktivity (investícií,úspor a práce) vedie k poklesu Y,a tým aj k poklesu objemu vybraných tovarov a tým aj k poklesu objemu vybraných daní Pokles daňovej sadzby krátkodobo vedie k poklesu sumy vybraných daní ale dlhodobo stimuláciou rastu Y Lafferová krivka-zavislosť daňoveho vynosu a mieru zdanenia 45. Medzinárodný obchod a otvorenosť ekonomiky. Medzinárodný obchod je najstaršia forma medzinárodných ekonomických vzťahov. Medzinárodný obchod zahŕňa medzinárodnú výmenu tovarov a služieb medzi skupinou krajín v rámci medzinárodného ekonomického zoskupenia. Svetový obchod zahŕňa tovarové toky medzi všetkými krajinami sveta. Štatisticky ho sleduje Svetová obchodná organizácia (WTO). Pod pojmom zahraničný obchod vo všeobecnosti rozumieme úsek národného hospodárstva danej krajiny, zahrnujúci časť obehu tovaru, ktorý prekračuje jej štátne hranice. Mieru zapojenia ekonomiky do medzinárodného obchodu označujeme ako otvorenosť alebo uzavretosť ekonomiky. Vzťahy medzi domácou ekonomikou a zahraničnými ekonomikami prebiehajú prostredníctvom nákupu a predaja tovarov a služieb na svetových trhoch, prostredníctvom nákupu a predaja aktív na svetových finančných trhoch a prostredníctvom medzinárodného pohybu pracovných síl. Medzinárodné ekonomické vzť'ahy predstavujú pohyb tovaru, služieb a kapitálu medzi rezidentmi rôznych národných ekonomík. V novej ekonomike sa svetový trh s tovarmi, službami, kapitálom a pohybom osôb stáva čoraz globálnejším. Cihelková (2012, s. 27) uvádza tieto základné formy medzinárodných ekonomických vzťahov: dovoz a vývoz tovaru (obchod s tovarom). dovoz a vývoz služieb obchod so službami), príliv a odliv kapitálu (pohyb kapitálu), imigrácia a emigrácia pracovnej sily (migrácia pracovnej sily), dovoz a vývoz vedecko-technických znalostí a informácií. Prostredníctvom medzinárodných ekonomických vzťahov dochádza k vzájomnej interakcij medzi subjektami svetovej ekonomiky. Vývoz (export) je hodnota tovarov a služieb, ktoré boli vyprodukované v domácej ekonomike a predávajú sa v zahraničí. Dovoz predstavuje hodnotu tovarov a služieb, ktoré boli vyrobené v zahraničí a predávajú sa na domácom trhu. Čistý vývoz (čistý export) je rozdiel medzi hodnotou vývozu a hodnotou dovozu domácej ekonomiky. Čistý vývoz sa označuje často pojmom obchodná bilancia. Ak je hodnota čistého vývozu väčšia ako dovozu, vzniká prebytok obchodnej bilancie. Ak je čistý vývoj nižší ako dovoz, vzniká deficit obchodnej bilancie. Ak sa čistý export rovná nule, vzniká vyrovnaná obchodná bilancia. Príčiny existencie medzinárodného obchodu možno hľadať v: - nedostatku tovarov, ktoré sa v domácej krajine nevyrába ale nie je k dispozicii v požadovanej kvalite, cenovej diferenciácii v medzinárodne obchodovateľného tovaru, osobnej, vecnej alebo priestorovej preferencii kupujúcich k zahraničným tovaro vyplývajúcim zo špecifik tovaru či jeho určitého regionálneho pôvodu. Nedostatok tovaru, ktorý sa v domácej ekonomike nevyrába je dôsledkom celého radu pričin: nedostatok surovín potrebných na výrobu tovarov, prírodné klimatické podmienky, nezvládnutie určitých produkčných technológií, schopnosť pracovnej sily, ohraničenosť existujúcich výrobných kapacít a pod. Domáca ekonomika môže na nedostatok tovarov reagovať rozšírením zahraničného obchodu, alebo naštartovať krátkodobý či dlhodobý proces podpory inovácií, vzdelávania, zvyšovania podielu investícií, ktoré môžu napomôcť nedostatok tovarov eliminovať. Cenová diferenciácia je dôsledkom rozdielnej produktivity faktorov v porovnávaných výrobných sektoroch, rozdielneho vybavenia krajiny výrobnými faktormi, či externých vplyvov na trhu tovarov, ktoré znemožňujú voľnú tvorbu cien (cenové dohody, dumping, kartely, colné, subvenčné a netarifné opatrenia.) Osobná, vecná alebo priestorová preferencia spôsobuje, že sa nakupuje tovar v zahraničí aj napriek tomu, že v domácej ekonomike je k dispozícii domáci výrobok ponúkaný na spotrebiteľsky prijateľnejších podmienok. Vplyv na preferencie majú rôzne emocionálne momenty vytvárajúce vzťah k zahraničným dodávateľom. Otvorená ekonomika je taká, ktorá má voľné väzby so zahraničnými ekonomikami. Ekonomika je otvorená v takom rozsahu, v akom vymieňa tovaru, služby alebo kapitál. Otvorchos možno merať ako pomer vývozu alebo dovozu domácej ekonomiky a HDP. Miera otvorenosti krajar sa líši podľa toho, či ide o malú alebo veľkú krajinu. (Lisý, 2005, s. 533) Uzavretá ekonomika je ekonomika, ktorá neprichádza do kontaktu a obchodných vzťahov so zahraničnými ekonomikami. Otvorenosť ekonomiky spočíva v jej zapojení do medzinárodných ekonomických vzťahov. V otvorenej ekonomike sú spotrebné možnosti väčšie ako výrobné možnosti. Je známe, že krivka produkčných možností krajiny je konkávna a dotyčnica k nej v každom bode vyjadruje náklady Piedi pri výrobe ďalšej jednotky produkcie. Ak sa krajina zapojí do medzinárodného obchodu, spotrebné možnosti krajiny sú znázornené na priamke FG, ktorá sa dotýka krivky produkčných uegi v bode E. Po otvorení sa medzinárodnému obchodu spotreba krajiny sa môže nachádzať akomkoľyck želanom bode na priamke FG, pretože v otvorenej ekonomike spotreba môže byť väčšia ako produkčné možnosti krajiny. Spotrebné možnosti krajiny predstavujú kombináciu tovarov a sližieb,ktoré môžu spotrebitelia v domácrj ekonomike spotrebovať. V uzatvorenej ekonomike,ktorá neobchoduje,so žiadnou inou krajimou môžu ľudia spotrebovať len tie tovary a služby,ktoré krajina vyrobí.Preto v uzavretej ekonomike sa spotrebné možnosti rovnajú výrobným možnostiam krajiny, to znamená,že krajina je sebastačná.Tento stav sa nazyvá autrakia. Madzinárodny pohyb tovarov a služieb umožňuje zvýšiť životnú úroveň a blahobyt všetkých participujúcich krajín tým,že každá krajina sa môže specializovať na výrobu toho tovaru albo služby,v ktorých dosahuje Komparatívnu výhodu. 46. Ekonomické dôsledky protekcionizmu a slobodný obchod. Zahranično-obchodná politika je súhrn zásad a opatrení, ktoré štát realizuje v oblasti zahraničného obchodu. Odráža a realizuje určité potreby hospodárstva, ktoré v danom období existujú. Je súčasťou celkovej hospodárskej politiky, ovplyvňuje rozsah a spôsob zapojenia národného hospodárstva do medzinárodnej deľby práce. V zahranično-obchodnej politike sa uplatňujú viaceré významné zásady. Zásada reciprocity znamená, že vzájomné poskytovanie a získavanie výhod sa prejavuje sa spravidla väčšou, resp. menšou diskrimináciou iných krajín. Zásada národnej parity znamená, že zahraničnému tovaru, inštitúcii sa poskytujú rovnaké práva ako domácemu tovaru, inštitúcii. Zásada najvyšších výhod zásada rovnosti poskytovaných výhod umožňuje, že príslušníci krajiny budú v druhej zmluvnej krajine požívať najvyššie výhody, ktoré táto druhá zmluvná krajina poskytuje pohybu tovaru ktorejkoľvek z dalších krajín. Hlavné smery a ciele zahraničnej obchodnej politiky: Politika slobodného obchodu liberalizmus, Protekcionizmus. Protekcionistická obchodná politika zdôrazňuje uplatňuje ochranu domáceho trhu. Rôznymi spôsobmi obmedzuje voľný obchod. Medzi najvýznamnejšie protekcionistické opatrenia vlád patria clá a kvóty. Clo je daň uvalená na dovezený tovar. Tovar vyrábaný v domácej ekonomike nebude zdaňovaný. Na dovážaný tovar uvalíme clo. Znamená to, že uvalenie cla na dovážaný tovar zvýši cenu toto tovaru v ekonomike na úroveň svetov ceny plus clo. Zavedenie cla znamená zvýšenie ceny dovážaných tovarov, čo môže spôsobiť, že domáci výrobcovia zvýšia cenu aj domácich produktov na úroveň svetovej ceny .Domáci spotrebitelia budú musieť zaplatiť za domácej aj dovážané tovary túto zvyšenu cenu . Zvýšenie ceny ovplyvní správanie spotrebiteľov aj výrobcov. Domáci výrobcovia v dôsledl vyššej ceny zvýšia ponúkané množstvo a domáci spotrebitelia obmedzia svoju spotrebu. V tomie procese získavajú domáci výrobcovia, ktorí môžu predať viac tovarov za vyššiu cenu. Domáci spotrebitelia strácajú, keďže v dôsledku zvýšenej ceny obmedzujú spotrebu. Získava aj vláda, pretože clo je príjmom ŠR. Kvóta je limit pre množstvo alebo hodnotu statkov, ktoré možno vyrobiť v zahraničí a doviezť do domácej ekonomiky. Pred zavedením kvóty spotrebitelia platia za tovar svetovú cenu a do ekonomiky sa dováža isté množstvo tovaru. Ak v dôsledku protekcionistickej politiky sa zavedú kvóty na dovážaný tovar, klesne ponuka dovážaných tovarov. Dopyt po domácom tovare je rovnaký ako pred zavedením kóty. Účinky kvóty: kvóta zvýši domácu cenu tovaru nad svetovú úroveň, zníži sa dopyt a teda spotreba tovaru, zvýši sa domáca výroba, obmedzí sa dovoz. Iba clo je príjmom ŚR. Kvóta prináša príjem firmám, ktoré získavajú dovoznú licenciu. Držiteľ dovoznej licencie môže tovary v zahraničí nakúpiť za svetové cenu, ale na domácom trhu predať za vyššiu cenu. Ďalšie obmedzia voľného obchodu: požadovanie technických certifikátov, plnenie prisnych zdravotných noriem. Protekcionistické opatrenia zabraňujú využívať výhody spojené so slobodným obchodom, a preto znižujú celkový blahobyt. Medzi voľným obchodom a ekonomickým rastom je preukázaná jasná spojitosť. Politika slobodného obchodu je založená na odstraňovaní prekážok pre obchodovanie s tovarmi a službami medzi krajinami. Uplatňovanie politiky slobodného obchodu napomáha zvýšeniu konkurencieschopnosti na domácom trhu. Domáci výrobcovia sú vystavení konkurencii zahraničných tovarov a služieb. Tento typ politiky umožňuje zníženiu možnosti vytvárania monopolov v domácej ekonomike. Jej nespornou výhodu je rozšírenie sortimentu výrobkov a dovážané výrobky. Prináša možnosť uplatňovania výrobných a technických zvyklostí zo svetovej ekonomiky a v neposlednom rade napomáha rast životnej úrovne obyvateľstva v domácej ekonomike. Postupujúca globalizácia svetovej ekonomiky je v podstate synonymom pre rastúcu mobilitu tovarov, služieb a výrobných faktov. Podľa Cihelkovej et al., ( 2009, s. 87) existujú dva základné typy mobility: - mobilita výsledkov ľudskej činnosti a pôsobenia iných výrobných faktorov (tovaru a služieb), mobilita samotných výrobných faktorov (práca, kapitál. pôda). Mieru mobility výrobných faktorov ovplyvňujú hlavne: inštitucionálne usporiadanie domácej ekonomiky, inštitucionálne usporiadanie partnerských ekonomík i celej svetovej ekonomiky, sociálne a psychologické faktory ochota a motivácia výrobných faktorov migrovať z jednej krajiny do druhej, náklady migrácie. Inštitucionálne usporiadanie domácej ekonomiky vytvára domáca legislatíva v danej oblasti. Mobilita kapitálu je súčasnosti vo väčšine krajíns trhovou ekonomikou v podstate neobmedzená. To na jednej strane umožňuje efektívnu alokáciu kapitálu tam, kde je po ňom najväčší dopyt, na druhej strane existujú aj určité riziká pre národnú ekonomiku. Hlavne pohyb špekulativneho kapitál nemusi vždy byť vedený snahou o čo najlepšie využitie kapitálu. Snahy o obmedzenie mobility špekulatívneho kapitálu narážajú na problém jeho identifikácie. Špekulatívny kapitál môže za určitých okolnosti ohroziť stabilitu domácej ceny i celej ekonomiky. Určitú úlohu tu zohráva i kurzový režim, ktorý si dané krajina zvoli. Režim pevného kurzu umožňuje investorom znížiť kurzové riziko a môže prispieť k vyššej mobilite kapitálu. Na druhej strane sú režimy pevného kurzu často vyhľadávané špekulantmi as náchylnejšiek menovým otrasom. Režim plávajúceho kurzu vystavuje investorov riziku v plnej miere riziku zmeny menového kurzu, ktorý je tomto režime tažie predpovedať. Prilev kapitálu vo forme priamych zahraničných investiciíi spravidla krajiny podporujú a vytvárajú priaznivé podmienky pre ich prilev. Mobilita kapitálu je podmienená ekonomickou výhodnosťou. O umiestneni kapitálu rozhoduje takmer výhradne očakávaný výnos a riziko. Mobilita pracovnej sily je citlivou témou a väčšina krajín sa bráni prílevu pracovníkov zo zahraničia. Teoreticky je možné preukázať, že prilev pracovnikov zo zahraničia znižuje náklady na ekonomika z príilevu pracovníkov profitovat. z krátkodobého hľadiska môže ohroziť domácich pracovnikov. Výsledkom môže byť pokles reálnych miezd určitých skupin pracovníkov alebo aj strata zamestnania. Z prilivu zahraničných pracovnikov najviac profitujú vlastníci firiem v dôsledku nižších mzdových nákladov. Väčšina krajin uplatňuje tzv., selektívnu migračnú politiku, pomocou ktorej sa snaži ovplyvňovať štruktúru prilevu pracovnej sily. Niektoré krajiny sa snažia prilákať špičkových odbornikov z oblasti IKT, aby zvýšili konkurencieschopnosť domácich firiem v tomto odvetvi. Ďalším dôvodom pre selektívnu imigračnú politiku sú neekonimické aspekty mobility peacovnej sily. Zahraniční pracovní majú často problémy začleniť sa do spoločnosti, naučiť sa jazyk a prijať jej kultúrne zvyklosti. Sociálne a psychologické faktory sa prejavu hlavne pri mobilite pracovnej sily. Rozhodnutie pracovať v inej krajine je pre väčšinu ľudí veľmi zásadnou zmenou, preto požadujú vysokú odmenu, aby boli ochotnú túto zmenu uskutočniť. Odmena nesúvisí iba s vysokým finančným ohodnotením. Náklady migrácie predstavujú napr. náklady na sťahovanie, obstaranie nového bývania, jazykové kurzy, získanie pracovného povolenia, Aj tieto náklady môžu negatívne ovplyvniť mieru mobility pracovnej sily. Pri pohybe kapitál sú v súčasti nieto náklady veľmi nízke. To platí hlavne pre pohyb finančného kapitálu. Pohyb fyzického kapitálu však môže byť spojený so značnými nákladmi. 47. Teória komparatívnych výhod, vplyv medzinárodného obchodu na otvorenú ekonomiku Medzinárodný pohyb tovarov a služieb umožňuje zvýšiť životnú úroveň a blahobyt všetkých participujúcich krajín tým, že každá krajina sa môže špecializovať na výrobu toho tovaru alebo služby, v ktorých dosahuje komparatívnu výhodu. Autorom teórie komparatívnych výhod je D. Ricardo (1817), ktorý uvažoval sjediným výrobným faktorom, s prácou. Rôzne krajiny dosahujú pri výrobe tovarov rôznu produktivitu práce. Krajina bude vyvážať tie tovary, ktoré je schopná vyrobiť relatívne efektívnejšie (s relatívne nízkym nákladmi) a dovážať bude tie tovary, ktoré vyrobí relatívne menej efektívne (s relatívne vysokými nákladmi). To znamená, že špecializácia a vývoz krajín sa bude určovať na základe princípu komparatívnych výhod. Ak chceme vysvetliť komparatívne výhody, musíme definovať relatívne ceny. Relatívna cena vyjadruje, akého množstva jedného tovaru sa musí krajina vzdať, aby získala iný tovar. Poňatie komparatívnych výhod vychádza zo vzťahu reálnych nákladov na jednotku tovaru v rámci porovnania dvoch krajín. V tomto číselnom pomere krajina A najnižšie náklady ako pri výrobe vína, tak aj pri výrohe vlny. Napriek tomu však dôjde k výmene na základe porovnania komparatívnych nákladov: 4/8=1/2 a 6/10=3/5 Pretože podľa pracovnej teórie hodnoty sú ceny tovarov určené množstvom vynaloženej práce. Potom v krajine A sa za jednotku tovaru vlna získajú 2 jednotky tovaru víno. V krajine B iba 1,66 jednotky víno. Preto je výhodnejšie vyviezť tovar vlna z krajiny B do krajiny A a tým získať väčšie množstvo tovaru víno. Podobne za jednotku tovaru víno sa v krajine A získa pri výmene 0,5 jednotiek tovaru vlna a v krajine B 0,6 jednotiek tovaru vlna. Je teda výhodnejšie vyviezť tovar víno z krajiny A do krajiny B. Ak sa každá krajina špecializuje na výrobu tovarov, pri ktorej má komparatívnu výhodu, celková produkcia v ekonomike vzrastie a zvýši sa ekonomický blahobyt v ekonomike. Každá krajina by sa mala zameriavať na výrobu a vývoz tých produktov, pri ktorých má nižšie náklady príležitosti, a dovážať tie tovary, pri ktorých dosahuje vyššie náklady príležitosti. Zahraničný obchod sa teda uskutočňuje vtedy, ak sú medzinárodné výmenné relácie lepšie ako v prípade existencie autrakie. Môžeme teda uvažovať o nákladoch obetovanej príležitosti. Teória absolútnych výhod je založená na viacerých predpokladoch: všetky ekonomické subjekty sa správajú racionálne, existujú iba dve krajiny a dva tovary, jediným výrobným faktorom je práca, vybavenosť výrobnými faktormi je konštantná, práca je mobilná iba v rámci krajiny, zahraničný obchod je plne liberalizovaný. Najväčšie a prirodzené výhody prináša krajinám taká medzinárodná delba práce, pri ktorej sa krajiny špecializujú na výrobu tých tovarov, pri ktorých výrobe dosahujú absolútne najnižšie náklady a dovážajú tovary, ktoré iné krajiny vyrábajú s absolútne najnižšími nákladmi. Ak výrTobca potrebuje na výrobu určitého produktu menej vstupov, dosahuje absolútnu výhodu pri výrobe tohto statku. Teória absolútnych výhod je založená na predpoklade, že na trhu dokonalej konkurencie rozhoduje o predaji cena tovaru. Je to teoretický dôsledok pracovnej teórie hodnoty. Vychádza z toho, že opredaji tovaru rozhoduje vzájomné porovnávanie absolútnych nákladov. Ak existujú dve krajiny, krajina A a krajina B a dva tovary x a y, vyrábané použitím výrobného faktora práca. O cene tovaru potom rozhoduje produktivita práce na základe rozvinutosti technológie. Vzájomné výmenné pomery (Terms of Trade) označujú reálne výmenné pomery medzi tovarmi obidvoch krajín. Tento príklad ilustruje skutočnostť, že krajina A vyrába s najnižšími nákladmi výrobok x a krajina B vyrába s najnižšími nákladmi výrobok y. Preto sa budú tieto výrobky vymieňať. Dôjde zároveň k medzinárodnej deľbe práce a krajina A sa špecializuje na výrobok x a krajina B na výrobok y. Presunom do produktívnejších odvetí dôjde k celkovému sumárnemu zvýšeniu výstupu obidvoch krajín, čím sa medzinárodná deľba práce stáva priamym zdrojom tvorby bohatstva krajiny. Musí však existovať vnútorná mobilita výrobných faktorov . Po druhej sveto vojne sa stupne začali objavovať zmeny v koncepte poňatia zahraničného obchodu. Začala vznikať potreba spresniť a modifikovať teoretické predpoklady, na ktorých stojí celá klasická myšlienková koncepcia. Ukazovala sa nutnosť kvalitatívne novo poňať dominujúcej faktory v zahraničnom obchode. Štandardné teórie nevyhovovali pri hodnotení úlohy technológií a technického pokroku, ktorý začal zohrávať čoraz významnejšiu úlohu aj v zahraničnom obchode. Začiatok novej konceptuálnej konštrukcie je spojený s prijatím myšlienok J. A. Schumpetera a N. Kondratieva, ako základu pre znovuvybudovanie predstáv o teórii medzinárodného obchodu. Ide o teóriu, kde primárnu úlohu zohráva technologický pokrok. Za základ ekonomického vývoja považujú inovácie. Prvý, kto reagoval na tieto myšlienky v oblasti teórie zahraničného obchodu bol Possner (1961). V jeho poňatí technický pokrok vedie v určitej krajine k výrobe nových alebo zdokonalených výrobkov. To vytvára časovo obmedzený „monopol na vývoj“. Medzi touto ekonomikou a ostatnými vznikajú určité „technologické medzery“. Vznikajúci dopyt v ďalších ekonomikách tak môže byť uspokojený iba dovozom. Pre rozvinuté krajiny vznikajú dodatočné ekonomické zisky umožňujúce udržovať ďalšie „technologické medzery". V 60. rokoch 20. storočia sa sformulovali tri základné dôvody pre existenciu dynamických komparatívnych výhod, ktoré sú dodnes v centre pozornosti teórie: výnosy z rozsahu, technický pokrok a diferenciácia produktu. V novej ekonomike sú komparatívne výhody založené na takých faktoroch, ako vzdelanie, informačné technológie, technologický pokrok, veda a výskum a pod. Ak sa krajina rozhodne otvoriť svoje trhy, zmení svoju obchodnú politiku a vstúpi na svetové trhy, musí porovnávať cenu svojich produktov s produktmi na svetových trhoch. Výsledok tohto porovnania určí, či krajina bude dovoznom alebo vývozom na svetových trhoch. Svetová cena určitého statku je cena, ktorá prevláda na svetovom trhu tohto produktu. V nami uvádzaných súvislostiach možno zdôrazniť, že medzinárodný obchod má stále obrovský ekonomický i spoločenský význam. Rast jeho podielu na tvorbe a realizácii produktu znamená pre krajinu rast otvorenosti ekonomiky, ktorá je dôležitým ukazovateľom prosperity. Otvorenosť ekonomiky súvisí aj s jej veľkosťou, pričom spravidla platí, že čím je ekonomika menšia a vyspelejšia, tým je jej otvorenosť väčšia. Malé vyspelé ekonomiky potrebujú podstatne väčší trh pre rozv než im umož využívania zdrojov, produkcie a spotreby. obmedzený domáci trh, aby mohli zvyšovať efektívnosť Rovnováhu vo vonkajších ekonomických vzťahoch predstavuje pomer exportu a importu, ktorý je v skutočnosti vyrovnaný len výnimočne, hoci predstavuje určitý ideálny stav. Slobodný obchod vedie k tomu, že export prevláda nad importom, alebo naopak, čo vyjadruje aktívna alebo pasívna obchodná bilancia. Jej konkrétny stav ovplyvňuje celý rad rôznych ekonomických, politických a iných činiteľov. Napriek rozsiahlemu zdôrazňovaniu užitočnosti slobodného medzinárodného obchodu ekonomickou teóriou a dlhodobej povojnovej tendencii k odstraňovaniu jeho prekážok, nie je slobodný obchod vôbec samozrejmosťou. Existencia národných ekonomík a národných politických a iných záujmov vedie k tomu, že jednotlivé krajiny vo väčšej alebo menšej miere využívajú aj ochranárske, protekcionistické opatrenia v rámci svojej zahranično-obchodnej politiky, ak vyhodnotia ekonomickú situáciu svojej krajiny ako vyžadujúcu takéto opatrenia. Najmä v obdobiach nepriaznivého hospodárskeho vývoja (ale aj z rôznych politických dôvodov) neváhajú prijímať opatrenia na ochranu svojich ekonomík, hoci v dobe globalizácie sa rozširujú tendencie spoločného hľadania riešení svetových hospodárskych problémov. V rámci svojej zahraničnoobchodnej politiky využívajú podľa konkrétnej potreby nástroje antiimportnej alebo proexportnej politiky, hlavne v podobe ciel, kvót, subvencií, dotácií, ktorými môžu zásadne ovplyvniť svoj zahraničný, a tým aj medzinárodný obchod. Rozvoj obchodu úzko súvisí s fungovaním peňažného systému. Okrem bezprostrednej (a dnes už výnimočnej) podoby výmeny tovaru za tovar tzv. barter - sa obchodné vzťahy uskutočňujú prostredníctvom peňazí. V minulosti v období plnohodných peňazí (zlato,striebro) v zásade neexistoval problem platieb v medzinárodnom obchode. 48. Medzinárodný pohyb kapitálu, priame zahraničné investície. Ekonomické subjekty v otvorených ekonomikách môžu obchodovať aj s reálnumi a finančnými aktívami. Aktívami rozumieme akúkoľvek hodnotu (finančnú alebo reálnu) ktorú nejalsí. subjekt vlastní (nehnuteľnosť, akcie, cenné papiere a pod.). Nákupy alebo predaje reálnych a finančných aktív medzi národnými ekonomika sa nazývajú medzinárodné kapitálové toky. Nákun domácich aktív zahraničnými subjektmi nazývame prílevom kapitálu. Nákup zahraničných a aktív domácimi subjektmi nazývame odlev kapitálu. Prílev a odlev kapitálu sa nezapočítava do dovozu alebo vývozu domácej krajiny, pretože sa netýka dovozu a vývozu tovarov a služieb, ale nákupu a predaja reálnych a finančných aktív. Vývoz kapitálu je v zásade nákup cenných papierov v zahraničí. Tie môžu zakladať nárok (okrem splátky istiny) na určitý výnos. Ide tiež o nákup vlastníckych podielov na určitom ekonomickom subjekte v zahraničí. Pri dovoze kapitálu ide o operácie, ktoré predávajú domáci cenné papiere do zahraničia alebo tam prevádzajú vlastnícke podiely. Medzinárodná mobilita kapitálu umožňuje krajine platiť da dovezené tovary predajom exportovaného tovaru alebo predajom finančných aktív. Ak má krajina vo svojom vlastníctve cenné papiere, umožňuje jej to získavať ďalšie úrokové a ziskové výnosy. Medzinárodný pohyb kapitálu je teda finančná transakcia, kedy ekonomické subjekty jednej krajiny poskytujú úspory do druhej krajiny. Nakupujú tu majetkové podiely či iné typy cenných papierov. To umožňuje počítať s vyššími budúcimi príjmami. Krajina, ktorá poskytuje časť úspor, znižuje dopyt po domácich statkov a krajina, ktoré prijíma tieto úspory, môže okamžitú spotrebu statkov zvýšiť. Ak je prílev kapitálu vyšší ako odlev kapitálu, ide o čistý prílev kapitálu a naopak, ak je odlev kapitálu vyšší ako prílev kapitálu, ide o čistý odlev kapitálu. Niekedy sa medzinárodný pohyb kapitalu analyzuje prostredníctvom čistých zahraničných investícií. Čisté zahraničné investície sú definovane ako rozdiel medzi nákupom zahraničných aktív domácimi rezidentmi a nákupom domácich aktív zahraničnými rezidentmi. Zahraničné investície môžu nadobúdať dve základné formy: priame zahraničné investície zahraničné portfóliové investície. Priame zahraničné investicie sú podielom na základom kapitálu podniku, ktorý umožňuje efektívny vplyv na jeho riadenie. Môže ísť o nákup akcií, reálne investovanie, či reinvestovanie zahraničného zisku. Tento typ investície zakladá dlhodobý vzťah medzi domácou firmou a zahraničným investorom. Ten by sa mal aktívne podieľať na riadení spoločnosti. Investor nesleduje iba čo najväčší výnos z danej investície, ale aj možnosť aktívne presadzovať svoje záujmy maximalizovať synergické efekty. Rozhodujúcu úlohu v tomto prípade nezohrávajú úrokové sadzby, ale celkové stratégia investora. Maximalizácia zisku sa sleduje skôr z dlhodobého hľadiska, pričom nemusí byť nutne maximalizovaný zisk dcérskej firmy. Priami investori sledujú dlhodobý výnos aktív, a preto majú záujem riadiť vlastnú činnosť podniku. Vlády jednotlivých krajín podporujú prílev priamych investícií z dôvodov ich vedľajších pozitívnych efektov. Na Slovensku výraznejší nárast objemu PZI, najmä vo forme majetkovej účasti, bol zaznamenaný na prelome tisícročí v súvislosti s opatreniami prijatými novou vládou, ktoré viedli k zlepšeniu ekonomickej aj politickej stability. V roku 2001 smerovalo až 60% PZI do bankového sektoru. Privatizácia bola aj za mohutným prílevom investícií vo forme majetkovej účasti do podnikovej sféry (Slovenský plynárenský priemysel, Západoslovenská energetika, Stredoslovenská energetika a i.), ktorá sa v roku 2002 podieľala na príleve PZI vyše 90 %. Tabulka 4 Stav PZI na Slovensku v mil. eur. 49. Medzinárodná ekonomická integrácia, podstata a formy. 50. Menový kurz, činitele ovplyvňujúce menový kurz. Menový kurz predstavuje peňažný vzťah medzi domácou a zahraničnou menovou jednotkou, je to cena jednej meny vyjadrená v inej mene. Menové kurzy sú určované na devízovom trhu. Aj pri určovaní menového kurzu platí závislosť medzi cenou na jednej strane a ponukou a dopytom na druhej strane. Medzi menovými kurzami jednotlivých mien existujú vzájomné vzťahy. Ak hodnota meny rastie, hovoríme o jej zhodnocovaní (apreciácii). To znamená, že za jednotku národnej meny možno nakúpiť väčší počet zahraničnej meny. Opačný prípad nastáva, ak menový kurz národnej meny klesá, vtedy hovoríme o znehodnocovaní (depreciácii). Vtedy môžeme za jednotku národnej meny nakúpiť menšie množstvo zahraničnej meny. V súvislosti s menovými kurzami sa stretávame s pojmom devalvácia a revalvácia. Pri revalvácii dochádza k oficiálnemu zvýšeniu menového kurzu domácej meny voči ostatnýmmenám, devalvácia, naopak, znamená oficiálne zníženie kurzu domácej meny voči ostatným. Menový kurz má svoju kvantitatívnu a kvalitatívnu stránku. Z kvantitatívneho hľadiska je to veličina, ktorá vyjadruje pomer, v akom sa zahraničné menové jednotky vzájomne prepočítavajú. Hovorí o tom, koľko domácich menových jednotiek treba zaplatiť za jednu zahraničnú menovú jednotku. Pri kvalitatívnej stránke menového kurzu zisťujeme, ktoré faktory určujú rovnovážnu úroveň menového kurzu a jeho zmeny v daných menových, ekonomických, politických a sociálnych podmienkach. Nominálny menový kurz charakterizujeme ako cenu určitej národnej peňažnej jednotky vyjadrenú v iných zahraničných menách. Je to pomer, v akom sa vymieňajú dve meny. Reálny menový kurz predstavuje pomer domácich cien k zahraničným cenám meraný v tej istej mene. Tento pomer vyjadruje kúpnu silu domácej produkcie v relácii k zahraničným statkom. Z iného pohľadu je reálny menový kurz pomer zahraničných cien k domácim cenám meraný v rovnakej mene. Vyjadruje mieru konkurencieschopnosti krajiny v medzinárodnom obchode. Vyjadruje, koľko jednotiek domácich statkov je potrebné na získanie jednej jednotky rovnakého zahraničného u statku. Reálny menový kurz vypočítame: E*P/Pf kde: E je nominálny menový kurz, P- index domácich cien, Pf-index zahraničných cien. Reálny menový kurz závisí od nominálneho menového kurzu a od cien statkov v obidvoch krajinách meraných vjednotkách národných mien. Rast reálneho menového kurzu, t j. reálne zhodnotenie domácej meny znamená, že zahraničné tovary sú v pomere k domácim tovarom lacnejšie, ak sú obidve ceny vyjadrené v rovnakej mene. Vysoký reálny menový kurz sťažuje domácim výrobcom vývoz do zahraničia, pretože domáce tovary sú príliš drahé. Zahraničné výrobky sa na domácom trhu predávajú vo zvýšenej miere, pretože sú v porovnaní s cenami domácich výrobkov lacnejšie. Vysoký reálny menový kurz môže spôsobiť obmedzenie vývozu tovarov a zvýšenie dovozov. Pri nízkom menovom kurze môžu domáci výrobcovia l'ahšie vyvážať, pretože ceny vývozu bude nižšia ako cena zahraničných výrobcov. Domáci spotrebitelia budú kupovať menej zahraničných tovarov, pretože dovážané tovary budú v porovnaní s domácimi tovarmi drahé. Nízky reálny menový kurz povedie k rastu domáceho čistého exportu. Promptný (okamžitý, spotový) menový kurz je taký kurz, ktorý je platný v danom časovom okamihu na devizových trhoch a vysporiadanie transakcie sa uskutoční v danom okamihu. Termínový kurz je menový kurz, ktorého výška je stanovená v okamihu uzatvorenia transakcie, ale vysporiadanie transakcie v tomto kurze sa uskutoční až o určitý čas, v budúcnosti. Výšku termínového kurzu ovplyvňujú očakávané udalosti, hlavne rozdiel medzi úrokovými sadzbami v domácej a zahraničnej ekonomike. Dopyt po mene domácej krajiny tvoria účastníci trhu, ktorí chcú nakúpiť domácu menu za zahraničnú menu. Subjektami, ktoré majú dopyt po mene sú napr. turisti, firmy, domáci investori. Subjekty vytvárajúce dopyt po cudzej mene ponúkajú za túto zahraničnú menu svoju domácu menu. Každý nákup cudzej meny je zároveň predajom domácej meny. Motívom dopytu po domácej mene zo strany zahraničných subjektov je: záujem o tovary alebo služby domácej ekonomiky – zahraničné domácnosti budú nakupovať domácu menu v prípade, že majú záujem napr. o dovolenkový pobyt v domácej ekonomike, kapitálový prílev do danej krajiny, napr. dividendy a úroky zo zahraničných investícií domácich subjektov, nákup domácich aktív (napr. nákup akcií domácich firiem zahraničnými subjektami. Krivka dopytu po domácej mene je klesajúca, pretože čím nižšia je cena jednej jednotky domácej meny v zahraničnej mene, tým väčší je dopyt zahraničných subjektov po domácej mene. Ponuku domácej meny tvoria domácnosti a firmy, ktoré ponúkajú domácu menu výmenou za zahraničnú menu. Tými subjektami, ktoré zahraničnú menu ponúkajú, sú zahraničné subjekty (firmy, turisti), ktoré majú dopyt po domácom tovare, službách, a teda aj po mene. Motívom ponuku domácej meny za zahraničnú menu je niekoľko: dovoz tovarov a služieb do domácej ekonomiky – domácnosti a firmy v domácej krajine potrebujú zahraničnú menu na zaplatenie dovozov tovarov a služieb a za zahraničnú menu ponúkajú domácu menu, kapitálový odlev napr. dividend a úrokov zahraničných firiem v domácej krajine, zakladanie účtov domácich firiem a domácnosti v bankách ostatných krajín, nákup zahraničných aktív domáci subjekt má záujem nakúpiť akcie zahraničnej fimy alebo nehnuteľnosť v zahraničí a potrebuje zahraničnú menu, ktorú získa za domácu menu Krivka ponuky domácej meny je rastúca. Znamená to, že domáce subjekty sú ochotné ponúkať na devízovom trhu tým viac domácej meny, čím viac zahraničnej meny môžu zíiskať za jednu jednotku domácej meny Kúpyschopnosť peňažných jednotiek a tempo inflácie Keďže devízový kurz je hodnotovou kategóriou, objektívnym základom je vzájomný vzťah hodnôt národných peňažných jednotiek. Tento vzťah je vyjadrený na základe kúpnej sily. Vzájomný vzťah národných mien a ich kúpnej sily (parita kúpnej sily) vyjadruje pôsobenie hodnôt a je základom pre stanovenie devízového kurzu. Vzájomný vzťah devízového kurzu a kúpnej sily nie je vždy v rovnováhe. Je to spôsobené tým, že každodenná kotácia kurzu meny sa neupravuje podľa kúpnej sily a pôsobenia iných faktorov, ktoré vplývajú na kurzové vzťahy. Vzájomné kurzové vzťahy mien, ktoré sú očistené od špekulačných a konjunkturálnych faktorov, sa menia v súvislosti so zákonom hodnoty a so zmenou kúpnej sily peňažných jednotiek. To sa prejavuje v dlhodobej závislosti devízového kurzu od tempa inflácie. Zvýšenie cien tovarov v štáte vedie k zníženiu kúpnej sily úverových peňazí a zníženiu ich kurzu k zahraničnej mene. Platobná bilancia Jedným z faktorov, ktorý bezprostredne vplýva na dopyt a ponuku po menovej jednotke je stav platobnej bilancie. Pôsobí na výšku devízového kurzu a vyvoláva jeho odchýlku od vzájomného vzťahu mien podľa kúpnej sily. Aktívna platobná bilancia podmieňuje zvýšenie kurzu národnej meny. Pasívna platobná bilancia vedie k zníženiu kurzu národnej meny. Nestabilita platobnej bilancie spôsobuje značné výkyvy v menovom kurze a vyvoláva odchýlky kurzu od jeho reálnej kúpnej sily. Úroveň úrokovej sadzby V súčasných podmienkach sa zvýšil vplyv výšky úrokovej sadzby na devízový kurz. zmena úrokovej miery v štáte vedie pri rovnakých podmienkach k medzinárodnému pohybu kapitálu, predovšetkým krátkodobého. Zvýšenie úrokovej miery stimuluje príliv zahraničného kapitálu a zníženie vplýva na odliv kapitálu. Pohyb kapitálu, hlavne špekulačného zosilňuje nestabilitu platobných bilancií. úrokové sadzby vplývajú na operácie na devízových trhoch a trhoch súkromného kapitálu. Pri uskutočňovaní operácií banky zohľadňujú rozdiel úrokovej sadzby na národnom a medzinárodnom trhu s cieľom dosiahnuť maximálny zisk. Činnosť devízových trhov a špekulačné operácie Vplývajú na devízový kurz. V prípade, že kurz ľubovoľnej meny má tendenciu k zníženiu, potom banky konventujú túto menovú jednotku za stabilnejšiu. Devízové trhy rýchlo reagujú na zmeny v ekonomike a politike, čo sa odráža vo výkyvoch devízových kurzov, pričom sa rozširujú možnosti devízovej špekulácie a živelného pôsobenia tzv. „hot money“. Miera dôvery k mene na svetových devízových trhoch Určuje sa stavom ekonomiky a politickou situáciou v štáte, ale taktiež skúmaním vyššie uvedených faktorov, ktoré ovplyvňujú výšku devízového kurzu. Pritom sa nezohľadňuje len tempo hospodárskeho rastu, inflácie, úroveň kúpnej sily, vzájomný vzťah dopytu a ponuky, ale tiež perspektíva ich dynamiky. Štátne regulovanie devízového kurzu Je usmernené na jeho revalváciu, alebo devalváciu, takže v určitej miere reguluje vzájomné kurzové vzťahy. Takéto stanovovanie devízového kurzu je podmienené vzájomným prepojením národnej a svetovej výroby a obchodu. Najčastejšie menovú politiku štátu uskutočňuje jej centrálna banka formou intervencií na finančných trhoch, reagovaním na ponuku a dopyt po jej mene.